oPeniazoch.sk, theconversation Foto: getty images;SITA/AP
Za posledných 16 mesiacov investigatívni novinári prehľadali viac ako 2 000 správ o podozrivej činnosti, ktoré banky pôvodne vo svojej správe adresovali regulátorovi. Správy sa týkajú viac ako dvoch biliónov dolárov v transakciách za obdobie od roku 2000 do roku 2017. V súvislosti s týmto najnovším príkladom zlého správania sa bánk vyvstáva niekoľko otázok.
Prečo nemajú banky lepšiu kontrolu na to, aby zabránili takýmto transakciám? Prečo pri transakciách z daňových rajov, od fiktívnych spoločností alebo do krajín, na ktoré sa vzťahujú sankcie, nerobia samotné banky nejaký druh prešetrenia, namiesto toho, že len jednoducho poskytnú o tom informácie ministerstvu financií USA? Odpoveď asi nikoho neprekvapí. Banky zarábajú príliš veľa peňazí a nie je v ich záujme klásť príliš veľa otázok.
Zrejmým príkladom sú transakcie spracované JP Morgan týkajúce sa malazijského korupčného škandálu investičného fondu 1MDB. Banka si účtovala poplatky vo výške miliónov dolárov napriek zjavným pochybnostiam, ktoré mali transakcie nastoliť.
Druhou otázkou je, prečo sa banky neustále správajú tak nevhdone?
Odpoveď opäť jednoduchá: veľké odmeny, menej regulácie. Bankový sektor je obzvlášť náchylný na škandály, a to kvôli množstvu peňazí, ktoré sa prelievajú systémom a skutočnosti, že v posledných rokoch bolo prijatých menej predpisov a menej kontroly, ako je potrebné. Deregulácia je všeobecným trendom vo finančníctve od polovice 80-tych rokov, najskôr to bol trend v USA a Veľkej Británii a potom aj v krajinách ako je Austrália, kde sa to začalo pohybom výmenného kurzu v roku 1983, po ktorom nasledovalo odstránenie kontrol úrokových sadzieb bánk a bankových vkladov v rezervnej banke. Prvým austrálskym bankovým škandálom bola aféra so švajčiarskymi pôžičkami v roku 1985, v ktorej boli nerozhodní Austrálčania povzbudzovaní, aby si požičiavali v cudzej mene, bez ohľadu na riziko, že austrálsky dolár by mohol oslabiť, čo by donútilo dlžníkov splácať oveľa viac, ako si požičali. So švajčiarskymi pôžičkami majú svoje skúsenosti aj Maďari.
V Spojených štátoch došlo k problémom zhruba v rovnakom čase. Na základe deregulácie sa mohli malé banky angažovať v omnoho komplexnejších často nerozumných finančných transakciách, čím sa dostávali do konkurencie s veľkými komerčnými bankami. Išlo o miestne banky, ktoré poskytovali domácnostiam pôžičky a prijímali vklady od retailových investorov. Do roku 1985 mnohé z týchto inštitúcií zbankrotovalo. Americká vláda prevzala záruku za mnohé individuálne náklady na urovnanie krízy dosiahli 150 miliárd USD.
Klasickým príkladom je veľká banka v Ohiu, ktorá krachla v roku 1985. Vkladatelia si mysleli, že sú v bezpečí, pretože ich vklady boli poistené, ale deregulácia poistenia vkladov viedla k rozmachu súkromného poisťovníctva. Poisťovňa vkladov zbankrotovala a nenechala nič na výplaty poistenia.
Ďalšou veľkou bankovou katastrofou bola ázijská finančná kríza v roku 1997. Deregulované banky v krajinách vrátane Kórey a Thajska zlyhali z dôvodu veľkého neregulovaného prílevu, ktorý systémy v týchto krajinách nedokázali zvládnuť.
Iný príklad je krach spoločnosti Long Term Capital Management, vysoko špekulatívneho hedžového fondu v roku 1998. Ministerstvo financií USA vypracovalo záchranný program dlhodobého riadenia kapitálu, ktorý bol priaznivý pre jeho akcionárov a veriteľov namiesto toho, aby ho nechalo padnúť.
Kríza spôsobila množstvo zjavných regulačných problémov. Hedžové fondy nemali povinnosť hlásiť svoje pozície na týchto trhoch a riziko, ktoré vytvárajú alebo ktorým sú vystavené. Boli vysoko zadlžené. Na finančných trhoch sa objavovali nezvládnuteľne veľké kapitálové toky.
Počas krízy stál na čele Federálneho rezervného systému USA Alan Greenspan, známy svojim postojom proti regulácii. Bol stúpencom filozofie Ayn Randovej, zakladateľky filozofického systému objektivizmu ktorej názor bol, že vláda je nekompetentná a regulácia je zbytočná. Greenspan si bol vedomý rozporu v tom, že je verejným zamestnancom a fanúšikom tohto zmýšľania, ale pokúsil sa ďalej deregulovať oblasť financií všade, kde to len bolo možné. Ani napriek tomu, že kvôli ázijskej kríze hrozil prvý globálny finančný kolaps nedochádzalo k spomaleniu deregulácie. Výsledkom bola globálna finančná kríza. Na vine bola opäť veľká páka a neprehľadnosť, spolu s dereguláciou na trhoch s derivátmi a nesprávnym navrhnutím niektorých štruktúr trhu.
Po globálnej finančnej kríze deregulácia pokračovala, niekedy aj napriek želaniam dotknutých priemyselných odvetví. Len nedávno sa podpísalo 381 spoločností pod list, v ktorom namieta proti návrhu, ktorý by odstránil povinnosť hedžových fondov zverejňovať svoje podiely na trhoch s akciami. Americký minister financií Steve Mnuchin predtým pracoval v hedžovom fonde, je nepravdepodobné, že by ustúpil.
Tento týždeň boli zverejnené prvé informácie o 16-mesačnom vyšetrovaní, ktoré odhalili problémy s transakciami najväčších bánk v USA a najmä zo Spojeného kráľovstva, ale aj vo všetkých štyroch hlavných austrálskych bankách. Mnohé transakcie nebudú nakoniec nelegálne, ale správy o podozrivých aktivitách naznačujú, že tam, kde dochádza ku konfliktu medzi ziskom a etickým rozhodovaním, obvykle zvíťazí zisk.
Nie, nedá sa hovoriť o tom, že všetci ľudia vo finančníctve sú neetickí, ale odvetvie s takým množstvom peňazí a príliš slabou reguláciou, pravdepodobne priláka ľudí s pochybnou etikou.
Regulácia nemusí nutne znamenať návrat k starým bankovým časom „3-6-3“, kde úrokové sadzby vkladov boli 3 %, úrokové sadzby úverov boli 6 % a manažér banky bol do 15:00 na golfovom ihrisku. Regulácia však musí riešiť problémy so zverejňovaním, pákovým efektom a problémami so „sofistikovanými“ produktmi, ktoré vytvárajú významné riziko, že vyhodia globálny finančný systém do vzduchu. Reformy by sa tiež mali zamerať na zmýšľanie manažmentu a predstavenstva, jednoduchým riešením by bolo nevyplácanie bonusov, keď organizácia stratí dobrú povesť.
Spotrebitelia finančných produktov sú v značnej informačnej nevýhode a potrebujú lepšiu ochranu. V niektorých prípadoch sa ale úrady pre záležitosti spotrebiteľov nezameriavajú výlučne na ochranu spotrebiteľov pred zneužívaním v sektore finančných služieb, môžu hájiť záujmy podnikateľom aj finančným odborníkom, a občas sú tieto zodpovednosti v rozpore.
Kým v bankovníctve a finančníctve nebude existovať prísnejšia regulácia, budeme naďalej znášať rôzne druhy zlého správania, ktorými sme sa trápili celé desaťročia. A budeme za to platiť aj naďalej, keď sa situácia zhorší. Nestačí spoliehať sa na to, že banky prinútia banky, aby sa správali zodpovedne.
