Čo vidíme a čo nie: Ako sa čísla kvôli koronavírusu dostali do našich každodenných životov

Diskusia 2  
Čo vidíme a čo nie: Ako sa čísla kvôli koronavírusu dostali do našich každodenných životov
Zdroj: The Mises Institute
Foto: SITA/AP;getty images


28. 7. 2020 - Je nepravdepodobné, že by boli vedci, politici a široká verejnosť niekedy natoľko posadnutí číslami, ako je tomu dnes. Samozrejme, čísla sa týkajú počtu úmrtí a pacientov s COVID-19.

Už niekoľko mesiacov každý deň prinášajú správy informácie o nových, či celkových infekciách COVID-19, úmrtiach a odhadoch z rôznych modelov, ktoré tvrdia, že dokážu predpovedať mieru úmrtnosti počas nasledujúcich dní. Tieto čísla sa stali ústredným bodom kariéry mnohých politikov. Platí to najmä pre politikov vo výkonných funkciách, ktorí teraz v tomto „núdzovom“ období pravidelne vydávajú nové rozhodnutia, ktoré sa údajne zakladajú na hodnotení všetkých dôležitých čísel. Tieto príkazy môžu jednostranne uzatvárať firmy, odrezávať ľudí od dôležitých lekárskych postupov, zakázať náboženské stretnutia alebo sa dokonca pokúšať uväzniť ľudí v rámci ich domovov.

„Číslo“ sa stáva štandardom, podľa ktorého sa posudzuje každé správanie. Zvýši aktivita X číslo alebo ho zníži? Pre tých, ktorí sa chcú zapojiť do aktivity Y, musia najprv dokázať, že sa číslo nezvýši. Nie je dovolené nič, čo nemá dobrý vplyv na číslo.

S týmto spôsobom robenia vecí je však problém: dané číslo nám hovorí iba o jednej meranej veci. Ak máme iba číslo pre jednu vec, máme tendenciu ignorovať všetky ostatné veci, ktorým nie je pridelené číslo. Ak sa jedno číslo neustále aktualizuje v reálnom čase, zatiaľ čo iné sa aktualizujú iba občas, situácia sa ešte viac skresľuje. Toto všetko sa ukazuje aj počas COVID-19. Od marca 2020 sa veľká časť obyvateľstva zrazu veľmi začala zaujímať o najnovšie čísla COVID-19. Univerzita Johna Hopkinsa vytvorila webovú stránku, ktorá monitoruje šírenie choroby, a Worldometer, web, ktorý sa bežne používa iba na kontrolu populácie, napríklad Bolívie, začal zverejňovať neustále aktualizované čísla o celkovom počte prípadov a úmrtí COVID-19. Začali sa objavovať modely predpovedajúce budúci priebeh choroby. Stále rastúci počet úmrtí sa potom porovnával s predpoveďami modelov, napríklad s modelom Imperial College London, predpovedajúcim viac ako 2 milióny úmrtí v Spojených štátoch.

Tým sa okamžite zmenili podmienky diskusie o tom, aké opatrenia sa majú prijať v reakcii na COVID-19. Vzhľadom na rastúce čísla COVID-19 vo Worldometri a na súvisiacich stránkach, sprevádzané informáciami, ktoré tvrdia, že nemocnice kdekoľvek budú čoskoro neschopné prijať ďaslších pacientov kvôli naplneniu svojich kapacít, začali panickí voliči požadovať od politikov opatrenia. „Pozrite sa na to hrozné číslo!“ bol v podstate „argument“ a nasledovala fráza „urobte niečo!“ Keď sa objavili príležitosti na využitie nových obrovských právomocí, zdravotnícki byrokrati rýchlo vyhlásili: „karanténa pre všetkých!“ Takmer za jedinú noc boli čísla to jediné, na čom v skutočnosti záležalo. Čísla ohľadom COVID-19. Keď konečne zvíťazili obhajcovia nútených odstávok a izolácie, menšina sa napriek tomu pýtala: aké sú negatívne účinky týchto opatrení? Títo ľudia boli úplne ignorovaní. Nemali na svojej strane žiadne neustále sa aktualizujúce, ľahko prístupné čísla, ktoré by médiá radi zverejnili.

Čo vidíme a čo nie: Ako sa čísla kvôli koronavírusu dostali do našich každodenných životov

V skutočnosti však ide o čísla, ktoré ilustrujú temnú stránku izolácie a uzamknutia, bez akéhokoľvek internetového nástroja oznamujúceho, že práve pribudol nový prípad. Napríklad v apríli začali lekári hlásiť, že zaznamenali viac prípadov závažného zneužívania detí (sexuálneho aj iného) ako pred zablokovaním. Lockdown odrezal deti od príbuzných a prostredí, ktoré poskytli únik pred zneužívaním. Pravdepodobnosť zneužitia sa zvýšila, keďže blokovanie spôsobilo väčší finančný a emocionálny stres pre rodiny. Ale venovali sa v takej miere týraniu detí média? Rozhodne nie. Obete zneužívania nemajú vyhradenú webovú stránku s číslom, ktoré je denne aktualizované v hlavnom televíznom spravodajstve.

Podobný problém predstavujú samovraždy, či predávkovania drogami. Aj keď existuje veľa dôkazov o tom, že v dôsledku blokovania sa zvýšil počet samovrážd, predávkovania drogami a iné „úmrtia z beznádeje“, politici a médiá, ktorí sa snažia maximalizovať obavy z COVID-19, im venovali len malú pozornosť. Nemajú žiadne „denné obete“ v mediálnych príbehoch, lebo tieto úmrtia sa nepočítajú v reálnom čase. Ešte horšie sú možno opatrenia prijaté v USA, ktoré obmedzili prístup k základnej lekárskej starostlivosti, pokiaľ nešlo o pacientov s COVID-19. V máji sa stovky lekárov podpísali pod otvorený list Donaldovi Trumpovi, v ktorom vyzývajú na prijatie opatrení na ukončenie lekárskych blokád. V liste sa uvádza, že liečba v rámci blokovania sa odmieta 150 000 Američanov mesačne, u ktorých by sa pomocou rutinného skríningu, ktorý sa neurobil, zistila nová rakovina, miliónom ľudí, ktorým bola odopretá rutinná starostlivosť o zuby, čím by vyriešili ich problémy spojené so srdcovými chorobami. Samovražedné telefonáty na horúcu linku vzrástli o 600 %.

Čo vidíme a čo nie: Ako sa čísla kvôli koronavírusu dostali do našich každodenných životov

Ďalším komplikujúcim aspektom je skutočnosť, že mnohé z negatívnych dôsledkov blokovania a zatvorenia firiem, vedú k dlhodobým nákladom. Vieme, že nezamestnanosť prináša vyššiu úmrtnosť v dôsledku rôznych ochorení, dlho po začatí obdobia nezamestnanosti. Dopad nezamestnanosti na úmrtnosť a duševné zdravie sa však takmer úplne ignoroval. Čiastočne to bolo spôsobené skutočnosťou, že počet nezamestnaných sa neaktualizuje denne, ako je to v prípade čísel COVID-19. Skutočnosť, že 40 miliónov Američanov prišlo o zamestnanie počas blokovania a viac ako 20 miliónov dnes zostáva nezamestnaných, sa naďalej považuje za osobitný príbeh. Akákoľvek zvýšená úmrtnosť, ktorá bude výsledkom nezamestnanosti, bude označená jednoducho ako „infarkt“. Nebude spájaná s krokmi na boj proti koronavírusu. Bude to označené ako alkoholizmus, bezdomovectvo, samovražda, infarkt, mozgová porážka alebo zlyhanie obličiek. U mladých sa to bude kategorizovať ako finančná nestabilita, nezamestnanosť, zúfalstvo, drogová závislosť, neplánované tehotenstvo, chudoba a zneužívanie.

Od devätnásteho storočia sa vládni byrokrati, politici a iní zástancovia presadzovania vládnych opatrení usilovali o väčšie využitie štatistík ako prostriedku na ospravedlnenie vládnych zásahov. Týmto spôsobom myslenia sa meria to, čo sa označuje za vládne plánovanie. Je to jednoducho ďalšia ukážka lekcie Frederika Bastiata o „videnom“ proti „neviditeľnému“. Rovnako ako u väčšiny vládnych zásahov sa verejnosť zaujíma iba o ľahko viditeľné „výhody“ a všetky neviditeľné náklady tohto zásahu sa jednoducho ignorujú. Platíte vláde a jej pracovníkom, aby poskytovali „službu“, ktorú takmer nikto nechce? To ale „vytvára pracovné miesta“, čo je ľahké vidieť a zmerať. Stratené bohatstvo, ktoré je výsledkom takého zbytočného úsilia je ťažké merať a ľahko sa  ignoruje.

Na to, aby sme boli zaradení medzi „videných“, nestačí mať iba občas aktualizovanú štatistiku. Ak chceme, aby sa aj tej našej štatistike venovala veľká pozornosť, musí byť pre verejnosť aj novinárov, z ktorých väčšina nemá dostatočné znalosti na to, aby sa zapojili do seriózneho výskumu, ľahko dostupná. To je čiastočne dôvod, prečo sa pandémiám minulým venovalo oveľa menej pozornosti, hoci boli neraz smrteľnejšie ako tá súčasná. Nemali žiadnu webovú stránku a žiadne spoločné mediálne úsilie, aby maximalizovali pozornosť venovanú dennému počtu úmrtí.

 

Autorom je Ryan McMaken z The Mises Institute.