Poučenie z krízy v eurozóne pri obnove po koronavíruse

, theconversation Foto: SITA/AP

Hospodárske dopady pandémie COVID-19 majú výrazné podobnosti s krízou v eurozóne, ktorá nasledovala po finančnej kríze v roku 2008. Zdá sa, že EÚ na súčasnú krízu reaguje oveľa efektívnejšie ako v roku 2008.

Mnoho európskych vlád zvyšuje svoje výdavky na kompenzáciu hospodárskych strát, ktoré vznikli v dôsledku zablokovania. Podobne postupovali aj po finančnej kríze v roku 2008. Ale čísla sú tentoraz oveľa vyššie. Podľa predpovedí Medzinárodného menového fondu dosiahne verejný dlh do konca roka v priemere takmer 100 % HDP v eurozóne. Avšak krajiny ako Taliansko, Grécko, Francúzsko, Španielsko a Portugalsko toto číslo prekročia.

Od roku 2008 vieme, že problém spojený s rastúcim dlhom je v tom, že investori môžu predávať dlhopisy danej krajiny, aby kúpili dlhopisy dôveryhodnejšej krajiny denominované v rovnakej mene. Dlhodobá neistota v súvislosti s tým, či by Európska centrálna banka zachraňovala členov, ktorí majú problémy s bojom (Grécko, Írsko), viedla k prudkému nárastu nákladov na prijaté úvery a pôžičky v týchto členských štátoch a k ich rýchlemu poklesu v iných členských štátoch (Nemecko, Francúzsko). To malo za následok krízu likvidity v štátoch na periférii EÚ. Až kým prezident ECB Mario Draghi v roku 2012 vyhlásil, že banka urobí všetko, čo je potrebné, na záchranu eura, aby sa odvrátila kríza.

Tento krát Európska centrálna banka reagovala oveľa rýchlejšie, aby si všetky krajiny eurozóny udržali nízke náklady na pôžičky. V marci ECB vytvorila program pandemického núdzového nákupu, dočasný systém 750 miliárd eur zahŕňajúci vládny aj súkromný dlh. "To, čo začalo pre ľudské oko ako neviditeľný vírus, sa premenilo na hospodársku krízu takého rozsahu, že ju jednoducho nemožno prehliadnuť. Preto Komisia predkladá návrh nového nástroja obnovy s názvom Next Generation EU vo výške 750 miliárd eur. Bude to nadstavba prepracovaného dlhodobého rozpočtu EÚ (VFR) vo výške 1,1 bilióna eur,“ povedala Ursula von der Leyenová, predsedníčka Európskej komisie o pláne obnovy pre Európu.

"Pridá sa k trom záchranným sieťam v hodnote 540 miliárd EUR, ktoré už schválili Parlament a Rada. Výsledná suma nášho úsilia na obnovu by bola celkovo 2,4 bilióna eur. Teraz môžeme položiť základný kameň Únie, ktorá bude klimaticky neutrálna, digitálna a mocnejšia než kedykoľvek predtým. Dlhujeme to budúcim generáciám."

Veľkým rozdielom v porovnaní s rokom 2008 je to, že francúzsko-nemecký motor EÚ sa pridal k žiadostiam o finančnú výpomoc. Zostávajú však Rakúsko, Dánsko, Holandsko a Švédsko, ktoré nesúhlasia s myšlienkou presunov a uprednostňujú núdzový fond financovaný predovšetkým z pôžičiek. Prijatý program by mal pozostávať z priamych dotácií (500 miliárd eur) a lacných úverov (250 miliárd eur). Rozhodnutie by malo padnúť na nadchádzajúcom samite EÚ 17. – 18. júla.

Jednou z ťažkých otázok, tak ako pred desiatimi rokmi, budú podmienky spojené s podporou EÚ. Minulá kríza v eurozóne bola vykreslená ako morálny príbeh. Na jednej strane boli severoeurópske hodnoty tvrdej práce, rozvážne úspory, miernejšia spotreba a fiškálna stabilita, na strane druhej južné zlozvyky s nízkou konkurencieschopnosťou, nezaslúžené výdavky, nafúknuté mzdy a márnotratnosť. Finančná podpora sa spájala prísnymi podmienkami, ktoré mali formu úsporných politík. To znamenalo zníženie verejných výdavkov, zníženie miezd pre vládnych pracovníkov a zvýšenie daní.

Dnes to už nie je tak jednoznačné, priepasť medzi severom a juhom pozorovaná v roku 2009 je menej viditeľná, pretože sa zdá, akoby Nemecko zmenilo tábor. Posledná kríza tiež ukázala, že úsporné opatrenia nepomohli zastaviť zvyšovanie verejného dlhu. Rast HDP sa zastavil a nezamestnanosť sa zvýšila.

Predovšetkým je oveľa ťažšie (a samozrejme ešte nespravodlivejšie) obviňovať jednotlivé krajiny z pandémie. Hoci bude mať kríza horší dopad v najslabších krajinách, ktoré sa stále nedokázali úplne zotaviť z predchádzajúcej krízy, príčina pandémie koronavírusu je rovnaká pre všetky členské štáty.

Podrobnosti o tom, ako sa členským štátom prerozdelí fond na oživenie hospodárstva, je ešte potrebné prediskutovať. Okrem iného, či budú peniaze poskytnuté ako pôžičky alebo granty, aké budú podmienky splácania a ako by sa mali tieto peniaze použiť.

Nové fondy nemusia stačiť na uspokojenie potrieb členských štátov. Ak si vlády budú chcieť požičať niečo  navyše, bude nevyhnutné uistiť investorov, že im peniaze budú vyplatené. Úrokové sadzby sú stále nízke, ale ak investori spanikária, alebo ak ECB nedokáže zabrániť panike, potom by sa mohlo všetko zmeniť. Vlády tak môžu byť zaviazané prijať určité podmienky, napríklad úsporné opatrenia, aby zostali dôveryhodné na medzinárodných trhoch.

Existuje však priestor na manévrovanie. Ak by medzi veriteľmi a záchrannými vládami existovala dôvera, podmienky by nemuseli byť striktne nadiktované. Predstavitelia EÚ, Medzinárodného menového fondu a Európskej centrálnej banky, takzvaná Trojka, boli otvorení riešeniam navrhnutým členskými štátmi, pokiaľ sa dosiahli určité ciele. Ak by napríklad Portugalsko rokovalo o svojej výpomoci, mohlo by nasadiť konkrétne politiky alebo revízie. Po rokovaniach o záchranných balíčkoch niektoré vlády, ako napríklad Grécko, Írsko a Cyprus, úspešne odolávali presadzovaniu niektorých politík, ktoré sa im nepáčili. A veritelia boli niekedy ochotní prižmúriť oči bez potreby sankcionovať.

Dôležitým ponaučením pre dnešok je, že podmienky poskytovania pôžičiek sa naplnia iba v tom prípade, ak s nimi obe strany súhlasia. Do úvahy sa musia brať aj preferencie rôznych členských štátov.

Kríza eurozóny nakoniec ukázala, že to bolo oneskorené kolektívne konanie EÚ, ktoré finančným trhom umožnilo využívať rozdiely medzi cenami dlhopisov v rôznych členských štátoch. Z doterajšej reakcie na koronavírus vyplýva, že tvorcovia rozhodnutí EÚ sú si toho vedomí. Výzvou pre 27-členný blok však naďalej zostáva postupovať kolektívne, v zhode a pre dobro všetkých štátov.

Súvisiace články

Aktuálne správy