oPeniazoch.sk, fee.org Foto: getty images
V dôsledku koronakrízy sa do povedomia verejnosti dostala málo známa ekonomická koncepcia. Zatiaľ čo metriky ako HDP, miera nezamestnanosti a miera inflácie sa omieľajú už roky, tak frekventovaná nebola. Je to hodnota v peňažnom vyjadrení, aká sa očakáva, že sa ušetrí verejnými politikami. Aby sa určilo, či náklady „stoja za to“. Hodnota sa líši naprieč sektormi.
V súčasnosti v spoločnosti rezonuje debata o tom, čo všetky tie opatrenia v boji proti koronakríze stáli za to. Hľadanie kompromisu medzi peniazmi a životmi vyvoláva kontroverziu. To skutočne dostávajú ľudské životy cenovku? Áno, vlády používajú takéto analytické uchopenie už desaťročia pri hodnotení dôsledkov politík v oblasti zdravia, bezpečnosti a životného prostredia.
Predpokladajme, že korelácia medzi maximálnou povolenou rýchlosťou na diaľniciach a počtom úmrtí pri dopravných nehodách, je dobre známa. Odborníci na bezpečnosť cestnej premávky odhadujú, že ak by maximálna povolená rýchlosť znížená povedzme na 50 km / h, počet úmrtí pri dopravných nehodách by sa znížil o 20. Ak by však vláda povolenú rýchlosť znížila, stálo by to spoločnosť 120 miliónov ročne. Ak sú toto náklady na záchranu 20-tich životov, na jeden život je to 600 tisíc. Koncept hodnoty štatistického života sa ale nesnaží vyjadriť reálnu hodnotu ľudského života v peňažnej sume. Skôr sa snaží ponúknuť určitý návod na zhodnotenie, nakoľko je v určitom ohľade zmysluplné vydávať prostriedky na záchranu ľudských životov.
Jedným zo základných predpokladov všeobecnej analýzy nákladov a prínosov s zyužitím štatistickej hodnoty ľudského života je, že politika sa nastavuje na základe preferencie súčasných občanov. Na prvý pohľad to znie rozumne. Kto by mohol namietať proti tomu, aby sa život zlepšoval na základe vlastných hodnôt? Problém je v tom, že preferencie súčasných občanov a blaho budúcich občanov nie sú vždy to isté a často sa rozchádzajú. Vezmime si napríklad rastúci štátny dlh. Dnes si môžeme požičať, aby sme sa mali lepšie. Je to však na úkor budúcich generácií. A to nielen z pohľadu dlhov, ktoré sa jedného dňa musia splatiť, veľká časť vládnych výdavkov tiež znižuje spotrebu v budúcnosti, presmerovaním našich peňazí dnes od produktívnych investícií. Tým sa spomaľuje rast, čo sťažuje situáciu budúcim generáciám.
Nie je to tak, že by sa blahobyt budúcich občanov v analýze nákladov a prínosov vôbec nebral do úvahy. V ekonomických modeloch, ktoré sú základom analýzy nákladov a prínosov, je blaho budúcich občanov často záležitosť braná do úvahy iba do tej miery, do akej je pre súčasných občanov dôležité. Takáto situácia sa niekedy označuje ako „diktatúra súčasnosti“. Ekonómovia urobia štatistickú analýzu, aby zhodnotili preferencie ľudí v súvislosti s rizikom. Identifikujú, koľko sú súčasní občania ochotní zaplatiť za zníženie rizika vo svojom vlastnom živote, alebo koľko peňazí by chceli za to, aby znášali viac rizika. Potom sa preferencie týchto jednotlivcov používajú ako náhrada za preferencie spoločnosti. Ak súčasná politika vychádza drahšie, než si občania vážia zníženie rizika, možno ju považovať za neefektívnu. A nie je potrebné venovať jej pozornosť.
Vo všeobecnosti, keď majú zaplatiť náklady (v tej či onej podobe) až budúce generácie, politiky vyzerajú oveľa priaznivejšie. Dôvodom je skutočnosť, že súčasní občania neohodnocujú budúce náklady veľmi vysoko (nevenujú príliš veľkú pozornosť výhodám, ktoré sa splácajú dlhodobejšie). Výsledkom je, že analýzy nákladov a prínosov odporúčajú veľké investície do znižovania rizika pre súčasných občanov, pričom náklady prenášajú do budúcnosti.
Ťažiskom problému je, že teória opisuje súkromné výhody znižovania rizika pre určitých jednotlivcov, ale nepribližuje sa opisovaniu úplných sociálnych výhod. V analýze nákladov a prínosov sa predpokladá, že zdroje sa budú oceňovať podľa toho, čo by spoločnosť – alebo súčet všetkých jednotlivcov – boli ochotní za ne zaplatiť. Nie čo by konkrétny jednotlivec alebo skupina boli ochotní zaplatiť. Ak chceme získať relevantné údaje, v analýze nákladov a prínosov je potrebné simulovať, čo by sa stalo, keby rôzne skupiny, ktorých sa to týka, mohli medzi sebou obchodovať.
Keď sa individuálne a spoločenské hodnoty týmto spôsobom líšia, ide o zlyhanie trhu. A keď sa zlyhanie trhu spomína v ekonomickej analýze, vedie to k neefektívnym politickým odporúčaniam. Čo by sa stalo, keby ekonómovia vytvorili analýzu nákladov a prínosov založenú na cenách z trhu, ktorému by dominoval jediný monopolný výrobca? Cena tovaru, ktorý predáva monopol, by bola pravdepodobne príliš vysoká v porovnaní s tým, ako si tovar cení spoločnosť. Analýza by nebola iba nesprávna, mohla by ale viesť k neinformovanej politike, ktorá rozširuje neefektívnosť z trhu, ktorý zlyháva na mnohé iné trhy. To je presne to, čo sa stane, keď tvorcovia politík prijmú rozhodnutia na základe analýz pracujúcich so štatistickou hodnotou ľudského života vytvorenou na základe preferencie nejakej malej množiny zástupcov a táto preferencia sa diktátorsky priradí všetkým ostatným v spoločnosti. Vzniká tým sklon ospravedlňovať bezdôvodné výdavky v prospech malej skupiny. Podobne ako pri štátnom dlhu, si aj my sami dnes berieme na úkor našich detí a vnúčat.
