Viac, väčšia a inde: Tri kľúčové dopady koronakrízy na chudobu

, the conversation Foto: SITA/AP

Súčasný trend šírenia Covid-19 ukazuje, že v rozvinutých krajinách sa spomaľuje a v rozvojovom svete zrýchľuje. Tri štvrtiny nových prípadov odhalených každý deň sú v rozvojových krajinách. Nový výskum ukazuje, že vplyv krízy na chudobu sa čoskoro prejaví troma kľúčovými spôsobmi.

Vedci sa pozreli na odhady vývoja chudoby rôznych zdrojov, Ázijskej rozvojovej banky, Goldman Sachs, MMF a OECD. Vypracovali tri možné ekonomické scenáre po COVID-19, kde sa globálny príjem a spotreba znížili o 5, 10 alebo 20 %. Zistili, že hospodársky šok v prípade najhoršieho scenára by mohol viesť k tomu, že na celom svete bude žiť až 1,12 miliárd ľudí v extrémnej chudobe. Pre porovnanie, v roku 2018 to bolo 727 miliónov ľudí. To potvrdzuje predchádzajúce odhady, že koronavírus by mohol spôsobiť, že až 400 miliónov ľudí sa dostane do extrémnej chudoby. Tú Svetová banka definovala ako život za menej ako 1,90 USD na deň, čo je priemerná hranica chudoby v rozvojových krajinách s nízkymi príjmami. Z predpokladaných 4000 sa razom stane vyše 500 miliónov ľudí, ak sa za chudobu bude považovať rozpätie medzi stredným príjmom v rozvojových krajinách na úrovni 3,20 USD a vyšším stredným príjmom na úrovni 5,50 USD.

Potenciálny nárast je spôsobený miliónmi ľudí žijúcich tesne nad hranicou chudoby. Títo ľudia budú pravdepodobne zasiahnutí najvážnejšie, pretože mnohí z nich pracujú v neformálnom sektore, v ktorom často neexistuje sociálne zabezpečenie. Takéto zvýšenie extrémnej chudoby by znamenalo prvý absolútny nárast od roku 1999  a prvý od roku 1990, pokiaľ ide o podiel svetovej populácie žijúcej v chudobe.

Zdroje potrebné na zdvihnutie príjmov chudobných nad hranicu chudoby, narástli o 60 %. Bez súčasnej krízy by to bolo 446 mil. USD denne, dnes je to však viac ako 700 mil. USD denne. Pre skupinu extrémnych chudobných by sa strata ich príjmu dala vyčísliť na 500 miliónov USD za deň.

Dramatický nárast chudoby je možné očakávať v rozvojových krajinách so strednými príjmami v Ázii, ako sú India, Pakistan, Indonézia a Filipíny. To poukazuje na skutočnosť, že väčšina predtým chudobnej populácie v týchto krajinách sa posunula tesne nad hranicu chudoby. Inými slovami, nedávny ekonomický pokrok týchto krajín bol pomerne krehký. Pravdepodobne tiež pribudnú chudobní aj v krajinách, v ktorých bola za posledné tri desaťročia pomerne vysoká, ako napríklad Tanzánia, Nigéria, Etiópia a Kongo.

COVID-19 predstavuje významné riziko pre rozvojové krajiny, pretože ich zdravotné systémy sú zvyčajne slabé. Závažnejšie prípady ochorenia sa spájajú aj s vysokým krvným tlakom, cukrovkou a znečistením ovzdušia, ktoré v rozvojových krajinách prevládajú. Navyše sa objavili aj názory, že Covid-19 by mohol brániť liečbe iných chorôb, ako sú TBC, HIV / AIDS a chronická malária.

Avšak v rozvojových krajinách je vo všeobecnosti nižší počet ľudí s vysokým rizikom COVID-19, pokiaľ ide o vek 70 rokov a viac. Preto môžu hospodárske otrasy predstavovať väčšie relatívne riziko pre ich obyvateľstvo. Vynára sa otázka, či je izolácia najlepším riešením na zadržanie vírusu v rozvojových krajinách, ak spôsobuje vážnu stratu príjmu. Odhady podielu práce, ktorú možno robiť z domu, sú pre mnohé rozvojové krajiny nižšie ako 25 %. A to je oveľa nižšie ako 40 % v USA a Fínsku. V krajinách ako Madagaskar a Mozambik je to len 5 %.

Je jasné, že si to vyžaduje širšiu škálu politík v oblasti sociálneho zabezpečenia. A hocie už existujú v mnohých rozvojových krajinách, je potrebné podstatne rozšíriť ich pokrytie a financovanie. Takéto politiky zahŕňajú programy prevodov hotovosti, garantované jednorazové platby v hotovosti, poskytovanie stravy / poukážky, školské stravovacie programy a programy verejných prác. V rozvojových krajinách so stredným príjmom to dokáže financovať vláda, zatiaľ čo v krajinách s nízkymi príjmami sú často spolufinancované darcami. Každý súbor politík by mal obsahovať aj schémy „platby  za pobyt doma“ alebo „platby za otestovanie“.

Ak chceme predpovedať vývoj chudoby na ďalšie obdobie, po roku 2020, bude to úzko súvisieť s vývojom účinnej vakcíny. Pri tom najpozitívnejšom scenári by vakcína mohla byť k dispozícii ešte tento rok. Nevieme však, za aký dlhý čas sa dostane k celej globálnej populácii, čo môže trvať roky. Navyše tu nie je žiadna záruka, že sa rozvojové krajiny dostanú k očkovacej látke za primeranú cenu, alebo že by všetci v rozvojových krajinách dostali očkovaciu látku zadarmo. Mohli by sme sa nakoniec ocitnúť v novom apartheide Covid-19, pričom očkované a neočkované osoby majú bydlisko v samostatných oblastiach a pracujú na rôznych trhoch práce. Je to možno šokujúca, ale veľmi reálna možnosť, o ktorej zatiaľ nikto veľmi nehovorí. Niektoré krajiny, napríklad Čile, už vydávajú „pasy imunity“. Takéto pasy by mohli určiť, čo môžu ľudia robiť, a kde to môžu robiť. To by mohlo odstrihnúť najchudobnejších od prístupu k príležitostiam na zárobok, ak je ich pohyb obmedzený, mohli by dostať  možnosť pracovať len za nízke príjmy.

Táto kríza, zdá sa, neskončí tak rýchlo. A tým pádom bude mať vplyv na globálnu chudobu aj počas  nasledujúcich rokov.

Súvisiace články

Aktuálne správy