oPeniazoch.sk, Blog Claudia Grassa Foto: SITA/AP,getty images
Od začiatku roka sa ústrednou témou v médiách stala koronakríza. Až natoľko, že veľa veľmi dôležitých udalostí buď nedostalo dostatočný priestor, alebo sa jednoducho odignorovali. Jedným z takýchto príkladov bolo veľmi prekvapujúce rozhodnutie nemeckého súdu zo začiatku mája, ktoré spochybnilo konanie a právomoci Európskej centrálnej banky (ECB).
Z rozhodnutia súdu v podstate jasne vyplynulo, že program ECB zameraný na kvantitatívne uvoľňovanie (QE) nerešpektoval „zásadu proporcionality“ a zneužil mandát ECB. Rozsudok tiež poukázal na vedľajšie účinky programu a celkovej ultrauvoľnenej politiky ECB, ako napríklad penalizácia sporiteľov a dôchodcov. Súd priamo požiadal nemckú centrálnu banku Bundesbank, aby v nasledujúcich troch mesiacoch zastavila nákup štátnych dlhopisov v rámci programu ECB.
Hoci rozhodnutie nemeckého súdu nemalo nič spoločné s najnovšou vlnou uvoľňovania a tlačenia peňazí vyvolanou koronavírusom, načasovanie stavia súčasnú situáciu do celkom inej perspektívy.
Koronakríza vlastne poslúžila ako „súdny deň“. Odhalila nespočetné množstvo zlyhaní, nekompetentnosť a chaos v samotnom jadre väčšiny inštitúcií, nielen v Európe, ale aj na celom svete. Decentralizovanejšie krajiny na tom boli relatívne lepšie ako tie, ktoré majú vysoký stupeň centralizácie. V centralizovanejších krajinách viedla nedostatočná konzistentnosť a nejasné vedenie k protichodným vyhláseniam, zlyhaniu verejnej zdravotnej starostlivosti, ktoré stálo nespočetné množstvo životov, a politické rozhodnutia viedli k strate miliónov pracovných miest a živobytia.
Zlyhali národné vlády aj medzinárodné organizácie. A to je len prvá vlna katastrof, ktoré sme okamžite zacítili. Tie závažnejšie následky, ktoré si väčšina občanov ešte neuvedomila, ako napríklad nevyhnutné zlyhanie systémov sociálneho zabezpečenia a dlhové časované bomby, sa ešte len ukážu vo väčšine hlavných ekonomík.
Konkrétne v EÚ koronakríza odhalila morálne nedostatky, drobné mocenské hry, pokrytectvo a číru paniku vo vedení bloku. Všetko, čo sa narozprávalo o priateľstve a spolupráci medzi európskymi národmi, všetky prejavy „solidarity“ a veľkej európskej rodiny, sa ukázali ako pokrytecké, stačilo aby bola dokonalá únia konfrontovaná s hrozbou COVID-19. Zásielky zdravotníckych pomôcok určených pre konkrétny štát boli zabavené pri preprave susedom, zhromažďovali sa lieky, hranice sa uzatvorili, obchod sa zmrazil. Prvý a najťažšie postihnutý člen rodiny zostal bez pomoci celé týždne. Prvý záchranný balík EÚ, ktorý mal pomôcť udržať hospodárstvo nažive v súvislosti s nútenou izoláciou a odstávkou, meškal kvôli obchodovaniam s politickými koňmi. Celé odvetvia boli zdecimované a na ulici skončili milióny nezamestnaných.
Rozsah ekonomickej katastrofy sa len začína vyjasňovať. Budúcnosť vyzerá bezútešne, a to aj bez toho, aby sa všetky riziká pochopili a niesla za ne zodpovednosť. Predpokladá sa, že zhoršenie situácie a hospodársky pokles, ktorý sa práve začína, bude ten najhorší za ostatných sto rokov. A bude trvať dlho. Podľa údajov Eurostatu už ekonomika eurozóny zaznamenala najstrmší pokles vo svojej histórii, zatiaľ čo sa predpokladá, že prebiehajúca recesia bude oveľa horšia ako posledná kríza. „Liečby“, ktoré fungovali predtým, pravdepodobne túto vlnu tsunami zastaviť nedokážu. Bezprecedentné úrovne výdavkov, ktoré teraz vidíme vo väčšine členských štátov, nie sú udržateľné.
„Núdzové kontroly“ a ochrana pracovníkov nemôžu trvať večne. Pokiaľ nie sú formalizované a normalizované, ako sme to videli v Španielsku, ktoré zavádza systém základného garantovaného príjmu. Ide o prvú krajinu v Európe, kde ale španielska vláda predpokladá, že ho bude ponúkať navždy. Toto samozrejme nie je „riešenie“, ale iba znárodnenie hospodárstva. Ústredné plánovanie, prerozdeľovanie príjmov a prevzatie súkromného sektora štátom sú v súčasnosti hlavnými ťažiskami rôznych „záchranných“ snáh a nápadov a vieme, kam táto cesta skutočne vedie. Ak nespočetné množstvo historických príkladov nestačí na preukázanie nevyhnutných následkov týchto politík, stačí sa pozrieť na súčasnú Čínu.
Ekonomické utrpenie je však stále natoľko rozšírené, že ústi do demonštrácií a rôznych hnutí. V mnohých európskych metropolách sú čoraz častejšie protesty proti obmedzeniam presadzovaným ako reakcia na pandémiu. Politické vetry sa tiež menia a opäť sa verejný sentiment rozhodujúcim spôsobom obracia proti EÚ. Podľa nedávneho prieskumu Tecné až 42 percent Talianov uviedlo, že sú za opustenie únie. V novembri 2018 to bolo len 26 percent. Až 88 percent malo pocit, že EÚ ich krajinu nepodporila. Podľa štúdie Jacquesa Delorsa, vo Francúzsku asi šesť z desiatich ľudí „nedôveruje“ Bruselu.
Myšlienka, že by štáty prevzali kontrolu nad svojimi ekonomikami, nemohla prísť v horšom čase pre EÚ a tých, ktorí vidia príležitosť presadiť ďalšiu centralizáciu vďaka koronakríze. Medzi opatreniami je veľké množstvo takých, ktoré by viedli k užšej integrácii a ešte väčšej miere právomocí udelených Bruselu. Je však nepravdepodobné, že by tieto plány boli medzi občanmi populárne.
Aj keď sa ekonomická priepasť medzi severom a juhom v priebehu niekoľkých mesiacov prehĺbila, koronakríza dokázala preklenúť politické priepasti. Občania ťažko zasiahnutého juhu, najmä v krajinách ako Taliansko a Španielsko, sa stali výrazne nedôverčivejšími a rozčarovanejšími voči EÚ a odvrátili sa od nej, pretože majú pocit, že únia im nepomohla v čase, keď to najviac potrebovali. Na druhej strane, občania prosperujúcejšieho severu presne vedia, ako sa toto „záchranné“ úsilie skončí, ako to bolo tisíckrát predtým. Že budú musieť zaplatiť účet za podporu južných ekonomík, ktoré zlyhali ešte dávno pred tým, ako koronavírus opustil Wu-chan.
Celkovo je nepravdepodobné, že právne napadnutie nemeckého súdu bude mať praktické dopady na neobmedzené plány kvantitatívneho uvoľňovania ECB. Obzvlášť v takomto období sú negatívne úrokové sadzby a záplavy peňazí na trhu každodennou realitou. Nedá sa predpokladať, že by s tým ECB mohla prestať, rovnako ako je nemožné, aby vlády v dohľadnom čase zvrátili trend masívnych výdavkov. Rozsah škôd spôsobených hospodárstvu, likvidácia súkromnej produktivity, rast nezamestnanosti na jednej strane a zúfalstvo úradníkov, ktorí chcú zapchať diery v potápajúcej sa lodi, na strane druhej. Všetky opatrenia sú politicky nevyhnutné a reálne potrebné.
To, čo by súdne rozhodnutie mohlo dosiahnuť, však nie je zmena monetárnej politiky, ale politická zmena. Môže to slúžiť ako signál, že národná suverenita je stále v hre, stále stojí za diskusiu a obhajovanie. Zdá sa, že v tomto ohľade sa blížime ku križovatke. Buď pasívne prijímanie centralizovanej budúcnosti, v ktorej sa individualita stáva irelevantnou, bezcennou a postrádateľnou, alebo získame späť kontrolu prostredníctvom zásad subsidiarity, pri ktorých sa prijímajú rozhodnutia na najnižšej možnej úrovni, pričom sú vypočuté všetky hlasy. Zdá sa, že v dôsledku koronakrízy, už táto druhá možnosť pochopiteľne naberá na dynamike. Potom, čo bolo toľko ľudí prepustených a ignorovaných, potom, čo boli pošliapané základné práva a prísľub bezpečnosti sa vymenil za slobodu, niet divu, že sa hľadajú alternatívy. Nečudujme sa preto obratu smerom k individuálnej zodpovednosti, nezávislému mysleniu a decentralizácii. A v tomto duchu aj zmene sentimentu voči únii.
Autorom je Claudio Grass, poradca pre drahé kovy vo Švajčiarsku a veľvyslanec inštitútu Mises Institute v Auburn, USA.
