Európsky plán obnovy: Tak ako doteraz, ďalší ambiciózny projekt odsúdený na neúspech

, dlacalle Foto: SITA/AP

Plán stimulov vo výške 750 miliárd eur, ktorý oznámila Európska komisia, privítali mnohí makroekonomickí analytici a investičné banky s dávkou eufórie. História ale ukazuje, že riziko sklamania týkajúceho sa pozitívneho dopadu na reálnu ekonomiku nie je vôbec malé.

Mnohí tvrdia, že Európa potrebuje rýchlu a rozhodnú reakcia na krízu s injekciou likvidity a silným fiškálnym impulzom. S optimizmom, na základe skúseností so stimulačnými plánmi v eurozóne, by sme mali byť opatrní.

Ako si možno pamätáte, Európska únia spustila v júli 2009 ambiciózny projekt pre rast a zamestnanosť s názvom „Plán hospodárskej obnovy Európy“. Stimul vo výške 1,5 % HDP na vytvorenie miliónov pracovných miest v infraštruktúre, stavebných prácach, či strategických odvetviach. Plán bol, aby sa Európa z krízy dostala a vzišla z nej silnejšia ako USA. Škrtlo sa 4,5 milióna pracovných miest a deficit sa takmer zdvojnásobil, ekonomika stagnovala. Bolo to po tom, ako sa v rokoch 2001 až 2008 zdvojnásobila bilancia Európskej centrálnej banky. Tento obrovský plán nielenže nepomohol eurozóne vyjsť z krízy ešte silnejší, ale dalo by sa diskutovať o tom, či krízu nepredĺžila, pretože do roku 2019 stále prejavovala známky zjavnej slabosti. Rast daní, prekážky v súkromnom podnikaní, sprevádzali tento veľký balík výdavkov a len oddialili zotavenie, ktoré bolo v každom prípade pomalšie ako v porovnateľných ekonomikách.

 Bývaký šéfovia Európskej centrálnej banky, Jean–Claude Trichet vľavo a Mario Draghi
Musíme tiež pripomenúť, že Európska centrálna banka podporovala hospodárstvo v čase krízy v roku 2008 dvoma obrovskými programami na nákup štátnych dlhopisov, ešte pod vedením prezidenta ECB Tricheta. Od roku 2008 znížila sadzby zo 4,25 % na 1 % a pristúpila k nákupom štátnych dlhopisov za viac ako 115 miliárd eur. Na konci roku 2011, kedy bola obviňovaná z nečinnosti, už bola najväčším držiteľom španielskeho dlhu. Počas celého tohto obdobia bola z hľadiska HDP bilancia ECB vyššia ako bilancia Federálneho rezervného systému a v máji 2020 to bolo 44 % HDP v porovnaní s 30 % v USA.

Stimuly sa v eurozóne nikdy nezastavili. Dodatočný plán spätného odkúpenia ECB okrem programov likvidity TLTRO dostal výnosy štátnych dlhopisov na najnižšie miery v histórii a ECB kúpila takmer 20 % celkového dlhu hlavných štátov. Na konci mája 2020 bola nadmerná likvidita v ECB 2,1 bilióna eur. Pri spustení tzv. Stimulačného plánu na rok 2014 bola nadmerná likvidita sotva 125 miliárd eur.

Vo výsledku boli obrovské plány na rast, produktivitu a zamestnanosť nič viac ako sklamaním. Okrem krátkeho obdobia eufórie v roku 2017 boli revízie rastu eurozóny smerom dole konštantné. Vyvrcholili v štvrtom štvrťroku 2019 stagnáciou Francúzska a Talianska, Nemecko sa dostalo na pokraj recesie, výrazné spomalenie zasiahlo aj Španielsko. Výhovorky typu Brexit a rast obchodného napätia, už nedokázali maskovať, že hospodársky výsledok stimulu bol už viac než zlý.

Ako ďalší  dôležitý príklad, prečo byť s optimizmom opatrný, je takzvaný „Junckerov plán“ alebo „Investičný plán pre Európu“, považovaný za riešenie nedostatočného rastu Európskej únie. Ani ten neskončil dobre. Mobilizoval 360 miliárd eur, veľa šlo na projekty bez skutočnej hospodárskej návratnosti alebo skutočného vplyvu na rast. Odhady rastu v eurozóne prudko poklesli, rast produktivity stagnoval a priemyselná produkcia v decembri 2019 klesla na najnižšiu úroveň za niekoľko rokov.

Rovnako opatrní by sme mali byť aj v súvislosti so zelenými plánmi. Aj keď sme asi všetci za serióznu a konkurencieschopnú energetickú transformáciu, nemôžeme však zabúdať, že veľmi dôležitá súčasť „zeleného“ plánu Európskej únie útočí na dopyt prostredníctvom zvyšovania daní a protekcionistických opatrení, ako je clo pre tých, ktorí nepodpísali Parížsku dohodu (ale nie pre tých, ktorí ju nedodržiavajú). Tým sa obmedzuje potenciál na zotavenie a zvyšuje sa možnosť ďalšej obchodnej vojny.

Výkonný podpredseda Komisie Frans Timmermans
Nemôžeme ignorovať negatívny vplyv rozsiahlych „zelených“ politických plánov eurozóny na roky 2004 – 2018 na priemysel a zamestnanosť, ktoré spôsobili, že domácnosti v krajinách Európskej únie platia za elektrinu a zemný plyn dvakrát viac než domácnosti v USA.

Aký je problém európskych stimulačných plánov v porovnaní s plánmi Spojených štátov? Prvým a najdôležitejším je, že pochádzajú z priameho centrálneho plánovania ekonomiky. Sú to plány so silnou súčasťou politických rozhodnutí o tom, kde a ako sa bude investovať. Politické plánovanie je nevyhnutnou súčasťou najväčších častí týchto stimulov, a preto vedie k slabému rastu a slabým výsledkom. Problémom teda je, že odvetvia, ktoré už trpia nadmernou kapacitou, sú „stimulované“ alebo sa prostredníctvom dotácií generuje falošný signál dopytu, čo spôsobuje problémy s pracovným kapitálom a alarmujúci nárast počtu zombie spoločností. Podľa Banky pre medzinárodné platby počet zombie firiem v Európe rastie vďaka stimulačným plánom.

Ďalším veľkým problémom je, že sú stimulované zlé sektory. Tisíce malých spoločností, ktoré nemajú prístup k úverom alebo politickým výhodám, neprežijú. Nie je to náhoda, že eurozóna ničí inovatívnejšie spoločnosti alebo im bráni v raste, keď regulácia núti 80 % reálnej ekonomiky, aby sa financovala prostredníctvom bankového kanála, zatiaľ čo v USA je to len necelých 30 %. Viete si predstaviť rast Apple alebo Netflixu prostredníctvom bankových pôžičiek? Nemožné.

Ďalším veľkým problémom je posadnutosť redistribúciou. Udržanie verejných výdavkov pod 40 % HDP za každú cenu. Pri vyšších daniach a súčasne dotovaní sektorov s nízkou produktivitou predstavuje pre Európsku úniu veľké riziko nesprávne investovanie. Odmeňuje dotované odvetvia alebo odvetvia blízke politickej moci, zatiaľ čo tí s vysokou produktivitou sú trestaní. Nie náhodou v technológiách Európa nemá šampiónov. Vystrašuje ich tým, že alternatívne investície vystavuje zdaneniu.

Nedá sa predpokladať, že by v novo ohlásenom balíčku, boli zahrnuté nejaké zmeny, na základe doterajších skúseností. Hoci sa veľa hovorí o zelených plánoch, veľká väčšina záchranných opatrení pôjde do hliníka a ocele, do automobilov, leteckých spoločností a rafinérií. Medzitým môže veľké zvýšenie daní z úspor a investícií ešte viac potopiť začínajúce firmy, investície do výskumu a vývoja a inovatívne spoločnosti.

Problémom Európskej únie nikdy nebol nedostatok stimulov, ale skôr ich prebytok. Európska únia od počiatku pripája jeden stimulačný plán k druhému. Táto kríza si vyžaduje výrazné oživenie vďaka opatreniam v oblasti dodávok, inovácii, súkromnému kapitálu a podnikaniu. Obávam sa, že opäť bolo rozhodnuté zachrániť všetky veci z minulosti a budúcnosť nechať zomrieť.

 

Autorom je ekonóm a manažér fondu Daniel Lacalle.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy