Prečo by koronavírus nemal stáť v ceste ďalšiemu zvyšovaniu miezd

, theconversation Foto: getty images

Na začiatku sedemdesiatych rokov, keď stúpala inflácia a nezamestnanosť, niekto v ekonomike vyslovil aforizmus, že „zvýšenie mzdy jedného človeka znamená zamestnanie iného človeka“. Zamestnávatelia ho využívali na odmietanie každého zvýšenia alebo zlepšenia pracovných podmienok.

Dá sa povedať, že to dávalo zmysel. Keby cena niečoho (pracovníkov) stúpla, zamestnávatelia by chceli toho menej (pracovníkov). Niekedy túto myšlienku podporujú aj veľmi rešpektovaní ekonómovia. Napríklad Ian Harper, ktorý v roku 2009 ako vedúci komisie pre spravodlivé odmeňovanie, zmrazil v Austrálii minimálne mzdy, keď sa predpokladalo, že sa bude zvyšovať nezamestnanosť. Dnes spolu s ďalšími ekonómami požaduje ďalšie zmrazenie kvôli útlmu spôsobenom koronavírusom.

Cena práce sa však líši od iných cien. Aj keď to predstavuje náklady na nákup služby, predstavujú aj príjem, ktorý sa spolu s ostatnými príjmami platí za službu. Keď mzdy rastú, rastú aj výdavky (tzv. „agregátny dopyt“), rovnako ako aj hospodárstvo, merané hrubým domácim produktom.

Avšak štandardný neoklasický model rastu, o aký sa opierajú centrálne banky, to neuznáva. Namiesto toho predpokladá, že v strednodobom horizonte je hospodársky rast úplne determinovaný skôr ponukou ako dopytom a že ponuka je funkciou troch p: produktivita, populácia, pracovná sila.

Hovorí sa, že dopyt spôsobuje iba krátkodobé výkyvy v strednodobom horizonte rastu a predpokladá sa, že úlohou menovej a fiškálnej politiky je vyrovnávať výkyvy, aby sa predišlo zbytočnej inflácii alebo nezamestnanosti. Na tomto modeli je ale aj veľa ďalších zvláštnych vecí. Predpokladá konštantnú návratnosť, že technologický pokrok nie je v prospech pracovného trhu ani kapitálu a že existuje dokonalá konkurencia. Tieto predpoklady skutočne znamenajú, že rozdelenie príjmu medzi mzdy a zisky je konštantné a možno ich ignorovať.

Ale tento model sa mýli. Aj v tom, že predpokladá, že výkyvy v raste miezd sú cyklické a dajú sa opraviť menovou politikou (úrokové sadzby), pričom fiškálna politika (daňové a vládne výdavky) sa udržiava v zálohe. Za posledné desaťročie sa rast miezd nadhodnocoval, pretože v kombinácii sa výrazne zvýšila miera produktivity, počtu obyvateľov a pracovných síl. Rast miezd sa v čase nadhodnotenia takmer znížil na polovicu a zdá sa pravdepodobné, že to súvisí s podobným poklesom rastu HDP. Ekonómovia si mysleli, že ak rast miezd neprebieha tak, ako sa očakávalo, bolo to najmä v dôsledku cyklického poklesu. Potrebné bolo len zníženie úrokových sadzieb. A začalo obdobie znižovania úrokových sadzieb, až na nulu.

Existujú ale aj lepšie modely. Napríklad ten, ktorý používajú postkeynesovskí ekonómovia, považuje hospodársky rast za determinovaný agregovaným dopytom tak z krátkodobého, ako aj z dlhodobého hľadiska. Agregovaný dopyt môže byť vedený buď mzdou alebo ziskom. Rast miezd môže viesť k rastu spotrebiteľských výdavkov, rast zisku môže viesť k rastu podnikových investícií.

Rast zisku môže byť podporený zmenou podielu na príjmoch, keď mzdový podiel na príjmoch stúpa, podiel na zisku klesá. Rast zisku však môže ovplyvniť aj využitie kapacít, čo je miera, v akej továrne fungujú na plnú kapacitu. Čím viac spotrebiteľov míňa, tým vyššia je miera využitia kapacity a tým väčšie sú zisky. Veľmi veľké zvýšenie reálnych miezd môže určite spomaliť hospodársky rast, pretože znižuje zisky a investície podnikov viac ako ich zvyšuje spotrebiteľský dopyt a využitie kapacít. Zvýšenie miezd však väčšinou povzbudzuje spotrebiteľský dopyt viac, ako znižuje obchodné investície. V skutočnosti zisky často lepšie reagujú na zvýšenie využívania kapacít, ktoré vyplýva zo zvýšeného dopytu spotrebiteľov, ako na zníženie podielu na zisku. Zdá sa, že to vysvetľuje hospodársku stagnáciu, ktorú sme zažili od globálnej finančnej krízy. Nízky rast miezd brzdil spotrebiteľský dopyt, ktorý brzdil aj podnikateľské investície.

Existujú tri možné politické reakcie.

Jedným je zvýšenie príjmov domácnosti spôsobom, ktorý nezahŕňa zvyšovanie miezd, napríklad prostredníctvom vládnej podpory, alebo daňových úľav. Nevýhodou je, že zvyšujú rozpočtový deficit a verejný dlh.

Ďalším je pokus o zvýšenie miezd. Medzi nástroje by mohla patriť podpora vlády pre vyššie mzdy, počnúc miernym zvýšením minimálnej mzdy. Z dlhodobého hľadiska by sa efektívnejšie a trvalejšie zvyšovanie miezd mohlo dosiahnuť lepším vzdelaním a školením kvalifikovaných pracovníkov. Tieto navrhované kroky sa vzájomne nevylučujú. Pravdepodobne bude potrebné prijať všetky tri. Zlepšenie hospodárskej situácie si bude vyžadovať kombináciu zvyšovania miezd a zvýšenej podpory zo strany vlády. Čím viac bude vláda proti zvyšovaniu miezd, tým väčší bude tlak na zvyšovanie výdavkov a / alebo ponúkanie väčšej daňovej úľavy, ak chceme, aby hospodárstvo rástlo podľa svojho potenciálu a zvyšovalo si tento potenciál.

 

Autormi sú Stephen Bell a Michael Keating, autori knihy Rast nízkej mzdy: Prečo je to dôležité a ako to napraviť.

Súvisiace články

Aktuálne správy