oPeniazoch.sk, theconversation Foto: SITA/AP
Ak chceme byť v budúcnosti odolnejší voči pandémii, potrebujeme mať systém, ktorý je schopný redukovať produkciu spôsobom, ktorý by neznamenal stratu živobytia.
Žijeme v ekonomickom systéme, v ktorom pri náznaku pandémie hrozí kolaps. Ekonomika kolapsu je pomerne jednoduchá. Firmy existujú preto, aby dosiahovali zisk. Ak nemôžu vyrábať, nemôžu veci predávať. To znamená, že nebudú zarábať, čo znamená, že budú aj menej zamestnávať. V priebehu krátkeho časového obdobia si môžu podržať pracovníkov, aj keď ich momentálne nepotrebujú. Ak by sa ekonomika zotavila, chcú byť schopné uspokojiť dopyt. Ale ak veci začnú vyzerať naozaj zle, potom už pracovníkov prepustia. Čím viac ľudí príde o prácu alebo sa obáva straty zamestnania, tým menej sa bude nakupovať. Celý cyklus sa začína odznova a my sa dostávame do špirály hospodárskej depresie. V normálnej kríze je liek na riešenie tohto problému jednoduchý. Vláda zvýši výdavky, kým ľudia nezačnú konzumovať a znova pracovať. Takto to vidí aj známy ekonóm John Maynard Keynes.
Bežné zásahy ale dnes fungovať nebudú, pretože nechceme, aby sa hospodárstvo zotavilo (aspoň nie okamžite). Účelom blokovania a politiky izolácie je zastavenie práce z dôvodu, aby ľudia nešírili ďalej chorobu. Ako napísal ekonóm James Meadway, správna odpoveď na COVID-19 nie je vojnová ekonomika s masívnym zvyšovaním výroby. Potrebujeme skôr ekonomiku „proti vojne“, čo je masívne zníženie produkcie.
Potrebujeme si osvojiť odlišné ekonomické myslenie, nespájať ekonomiku so spôsobom, akým nakupujeme a predávame veci, najmä pokiaľ ide o spotrebný tovar. Toto však nie je to, čo by súčasná ekonomika potrebovala. Základom hospodárstva je spôsob, akým meníme zdroje na veci potrebné pre život. Ako teda znížiť množstvo vecí, ktoré vyrobíte, ale zároveň udržať ľudí na pracovnom trhu? Medzi návrhy patrí napríklad skrátenie pracovného týždňa, alebo umožniť ľuďom pracovať pomalšie a pod menším tlakom. Ani jedno nie je priamo uplatniteľné na COVID-19, kde je cieľom skôr zníženie kontaktu ako výstupu. Aby ste mohli prežiť, musíte znížiť závislosť ľudí od mzdy.
Dominantnou myšlienkou súčasného systému, v ktorom žijeme, je, že hodnota výmeny je rovnaká ako užívateľská hodnota. V zásade utrácame za veci, ktoré chceme alebo potrebujeme. Utrácanie peňazí nám hovorí, do akej miery si ceníme tieto veci. Preto sa trhy považujú za najlepší spôsob riadenia spoločnosti. Umožňujú prispôsobiť sa a sú dostatočne flexibilné, aby zladili výrobnú kapacitu s úžitkovou hodnotou.
COVID-19 vrhá svetlo na to, nakoľko falošné sú naše názory o trhoch. Vlády po celom svete sa obávajú, že kritické systémy budú narušené alebo preťažené: dodávateľské reťazce, sociálna starostlivosť, ale predovšetkým zdravotná starostlivosť. K tomu prispieva veľa faktorov. Pozrime sa na dva z nich.
Po prvé, je dosť ťažké zarobiť peniaze z mnohých najdôležitejších spoločenských služieb. Je to čiastočne preto, že hlavným hnacím motorom zisku je rast produktivity práce: viac práce s menším počtom ľudí. Ľudia sú veľkým nákladovým faktorom v mnohých podnikoch, najmä v tých, ktoré sa spoliehajú na osobné interakcie, napríklad na zdravotnú starostlivosť. V dôsledku toho rast produktivity v zdravotníctve býva nižší ako vo zvyšku hospodárstva, takže náklady tohto sektora stúpajú rýchlejšie ako priemer.
Po druhé, pracovné miesta v mnohých kritických službách nie sú tie, ktoré majú v spoločnosti najvyššiu hodnotu. Mnoho najlepších platených pracovných miest existuje iba na uľahčenie výmeny, na zarábanie peňazí. Neslúžia širšiemu účelu spoločnosti. Máme veľa konzultantov, obrovský reklamný priemysel a masívny finančný sektor. Ale máme aj krízu v oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti, kde sú ľudia často nútení opustiť užitočné zamestnanie, v ktorom sa im páči, pretože sú nedostatočne zaplatení. Skutočnosť, že toľko ľudí pracuje na zbytočných miestach, je čiastočne dôvodom, prečo sme tak zle pripravení reagovať na COVID-19. Pandémia ukazuje, že máme nedostatok kľúčových pracovníkov, ktorí by mohli reagovať, keď sa situácia zhorší.
Ľudia sú nútení pracovať na zbytočných miestach, pretože v spoločnosti, kde je výmenná hodnota hlavným princípom ekonomiky, sú základné produkty života dostupné najmä prostredníctvom trhov. To znamená, že si ich musíte kúpiť a na ich získanie potrebujete príjem, ktorý pochádza z práce. Druhou stranou tejto mince je, že najradikálnejšie (a najúčinnejšie) reakcie po prepuknutí COVID-19, nejdú dohromady s dominantným postavením na trhoch a výmennou hodnotou. Vlády po celom svete podnikajú kroky, ktoré ešte pred troma mesiacmi vyzerali ako nemožné. V Španielsku boli súkromné nemocnice znárodnené. V Spojenom kráľovstve sa vyhliadka na znárodnenie rôznych druhov dopravy stáva veľmi reálnou. A Francúzsko vyhlásilo, že je pripravené znárodniť veľké podniky.
V rovnakom čase vidíme dopady na pracovný trh. Krajiny ako Dánsko a Spojené kráľovstvo poskytujú ľuďom príjem, aby im zabránili ísť do práce. Tieto opatrenia nie sú ani zďaleka dokonalé, je to však posun od zásady, že ľudia musia pracovať, aby si zarobili, k myšlienke, že si ľudia zaslúžia žiť, aj keď nemôžu pracovať. Tým sa ale zo stola odstránili dominantné trendy posledných 40 rokov. V tomto období sa trhy a výmenné hodnoty považovali za najlepší spôsob riadenia hospodárstva. V dôsledku toho boli verejné systémy vystavené rastúcemu tlaku, aby fungovali, ako firmy, ktoré musia byť zárobkové. Podobne aj pracovníci sú čoraz viac vystavení trhu, rôzne druhy pracovných zmlúv bez udania počtu odpracovaných hodín, či zdieľaná ekonomika, odstránili ochranu pred výkyvmi na trhu, ktoré ponúkala dlhodobá a stabilná zamestnanosť.
Zdá sa, že COVID-19 zvracia tento trend tým, že z trhového prostredia vytiahne zdravotnú starostlivosť a pracovný trh a dá ich do rúk štátu. Štáty to môžu robiť dobre, aj zle. Na rozdiel od trhov však nemusia produkovať len kvôli výmennej hodnote.
Tieto zmeny naznačujú dlhodobejšiu perspektívu. Ale prečo nám to trvalo tak dlho, kým sme sa k tomu dopracovali? Prečo bolo mnoho krajín tak mizerne pripravených redukovať svoju výrobu? Odpoveď spočíva v nedávnej správe Svetovej zdravotníckej organizácie: nemali správne „myslenie“.
Naše ekonomické predstavy sa riadia širokým hospodárskym konsenzom. To obmedzilo schopnosť politikov a ich poradcov vidieť trhliny v systéme alebo predstaviť si možné alternatívy. Toto myslenie je založené na dvoch prepojených presvedčeniach a síce, že:
- trh poskytuje to, čo poskytuje dobrú kvalitu života, a preto musí byť chránený,
- po krátkej kríze sa trh vždy vráti k normálu.
Tieto názory sú spoločné pre mnoho západných krajín. Sú však najsilnejšie vo Veľkej Británii a USA, ktoré, ako sa ukázalo, nie sú dostatočne pripravené reagovať na COVID-19. V Británii sa istý vysokopostavený štátnik, na začiatku rozšírenia pandémie vyjadril: „Stojí to za narušenie ekonomiky? Ak sa pozriete na pokladničné ocenenie života, pravdepodobne nie.“ Tento názor je rozšírený v určitej elitnej triede. Napríklad, že veľa starších ľudí by radšej zomrelo, než aby videli, ako sa USA dostávajú do hospodárskej depresie.
Jednou z vecí, ktoré by kríza COVID-19 mohla priniesť, je rozšírenie ekonomického zmýšľania. Keď vlády a občania už podnikli kroky, ktoré sa pred troma mesiacmi zdali nemožné, naše predstavy o tom, ako svet funguje, by sa tiež mohli celkom rýchlo zmeniť.
