oPeniazoch.sk, Off-Guardian.org Foto:SITA/AP,getty images
Rasty a prepady boli v kapitalistickej ekonomike vždy bežné. V posledných rokoch sa to však akosi zhoršilo A to aj z dôvodu, že časť ekonomiky označovaná skratkou FIRE (financie, poisťovníctvo a nehnuteľnosti) má čoraz väčší význam z kvalitatívneho aj kvantitatívneho hľadiska.
Financializácia je proces, pri ktorom finančné trhy, finančné inštitúcie a finančné elity získavajú väčší vplyv na hospodársku politiku a hospodárske výsledky. Transformuje fungovanie ekonomických systémov na makroúrovni aj na mikroúrovni. Hlavné dopady sa dajú zhrnúť do nasledujúcich bodov:
- vyzdvihuje význam odvetvia, ktoré je založené na požičiavaní peňazí na úkor sektorov vytvárajúcich skutočnú hodnotu,
- presúva príjem zo sektora produkujúceho skutočnú hodnotu do finančného sektora,
- zvyšuje nerovnosť v príjmoch a prispieva k stagnácii miezd.
Od roku 1970 sa táto časť ekonomiky rozrástla z takmer nuly až na 8 % hrubého domáceho produktu USA. To znamená, že každý desiaty dolár je spojený s financiami. Z oblasti financií v súčasnosti pochádza približne 40 % všetkých firemných ziskov v USA. Ide o významný údaj, ktorý navyše nezahŕňa zámorské príjmy spoločností. Rastúca úloha financií v celkovej hospodárskej činnosti a zvyšovanie ziskov smerovaných do finančného sektora sú teda hlavnými ukazovateľmi toho, čo sa nazýva financializácia. Niektorí tvrdia, že takáto situácia môže hospodárstvo vystaviť riziku deflačnej špirále dlhu a dlhodobej recesii.
Financializácia funguje prostredníctvom zmeny v štruktúre a fungovaní finančných trhov, zmeny v správaní sa nefinančných spoločností a zmeny v hospodárskej politike. Na boj proti financializácii je nutné nasadiť mnohostrannú agendu, ktorá obnoví politickú kontrolu finančných trhov, spochybní paradigmu neoliberálnej hospodárskej politiky podporovanú finančnými prostriedkami, zabezpečí, že firmy budú reagovať na záujmy aj iných zainteresovaných strán, nielen finančných trhov. A zároveň zreformuje politický proces tak, aby sa obmedzil vplyv korporácií a bohatých elít.
Financializácia nebola vždy natoľko výrazná, ako je v súčasnosti. Boli časy, keď banky poskytovali rôznym odvetviam pôžičky na investície s cieľom maximalizovať zisk oboch strán. Dnes tomu tak zjavne nie je. Vo všeobecnosti banky budú požičiavať na nákup nehnuteľností, spätný nákup akcií a možno poskytnú aj pôžičky na pochybné fúzie a akvizície. Navyše, keď hovoríme o „ziskoch“, tie sa všeobecne chápali ako realizácia nadhodnoty.
Firmy vyrábali veci, ich výrobky a služby mali hodnotu, ktorá sa potom na trhu predávala so ziskom. Vzhľadom na konkurenčný charakter systému firmy investovali do zvýšenej tvorby kapitálu a produkcie, ktorá zvýšila produktivitu, nadhodnotu a nakoniec aj zisk.
Pokiaľ ide o investičné a komerčné banky, tie nevytvárajú žiadnu hodnotu. Komerčné banky poskytujú pôžičku zo vzduchu, pôžičky hypotekárneho úveru sa stali zdrojom trvalého toku príjmov banky na nasledujúcich 25 rokov. Z čoho generujú investičné banky svoje „zisky“? Nie je to nič obzvlášť užitočné. Patria do sveta centrálnych bánk a ministerstiev financií. Tento finančný systém musí dnes odolávať neustále sa zvyšujúcej miere nestability. Čo sme však očakávali, keď sa celá inštitucionálna štruktúra, jej pravidlá, nariadenia a postupy, deregulovali? Štandardom sa stal neoliberalizmus a globalizácia a od tej chvíle nasledoval celý rad kríz najmä v rozvojových krajinách, ale poruchy sa v pravý čas objavujú aj v rozvinutom svete. Začali sa objavovať celé série bublín.
Americké akcie zvyknuté na nekonečný rast, začali na jar roku 2000 klesať a v nasledujúcich troch rokoch stratili 40 %, index NASDAQ odpísal až 80 %. Peniaze investori sťahovali z tohto trhu a presúvali ich do špekulácií s nehnuteľnosťami. To, čo sa udialo, je všeobecne známe. Príbeh do roku 2008 bol o mori lacného úveru. Cena akcií vytlačila ceny nehnuteľností do abnormálnych výšok, až bublina spľasla. Dôvod bol pomerne jednoduchý. Príjmy kupujúcich a neschopnosť dlžníkov predĺžiť splácanie svojich pôžičiek už nemohli podporiť rast cenovej hladiny. Eufória sa zmenila na paniku, pretože dlžníci, ktorí sa kedysi dožadovali nákupu, sa teraz zúfalo snažili predať. Zvláštne však v súvislosti s rozmachom cien nehnuteľností bolo, že to bolo založené na čistých špekuláciách. Ceny rástli, ceny klesli. Niekto zarobil, iný prerobil. Investori sa pýtali, čo sa stalo s ich ziskami, ktoré dosiahli v počiatočnej fáze. Kam zmizli všetky tie peniaze? Nikam. Bol to fiktívny kapitál. Zisky, ktoré sa objavili, následne zmizli ako závan. Na rozdiel od fyzického kapitálu, strojov, práce a surovín a peňažného kapitálu, ktorý umožňuje prostredníctvom nákupu vytvárať hodnoty, fiktívny kapitál predstavuje nárok na budúcu produkciu. Ak hodnota mojej nehnuteľnosti stúpne o 10 %, je to kapitálový zisk. Ak stúpnu vo všeobecnosti nehnuteľnosti o 10 %, je to inflácia cien aktív.
Fiktívny kapitál je vedľajším produktom akumulácie kapitalistov. Je to koncept, ktorý Karol Marx použil vo svojej kritike politickej ekonómie. Fiktívny kapitál je v rozpore s tým, čo Marx nazýva „skutočný kapitál“, teda kapitál skutočne investovaný do fyzických výrobných prostriedkov a pracovníkov, a „peňažný kapitál“, čo sú skutočné držané prostriedky.
Trhová hodnota fiktívnych kapitálových aktív (ako sú akcie a cenné papiere) sa líši v závislosti od očakávaného výnosu alebo výnosu týchto aktív v budúcnosti. Fiktívny kapitál v skutočnosti predstavuje „akumulované pohľadávky, právne nároky, budúce produkcie“ na príjem z tejto výroby. Peniaze v papierovej reprezentácii skutočnej veci, napríklad zlata, nie sú majetkom, ale nárokom na majetok. To sa samozrejme bije s názorom ekonómov, bankárov a finančných analytikov, ktorí razia politiku kvantitatívneho uvoľňovania, či injekcií likvidity.
A čo to má spoločné s koronavirusom? No, vlastne všetko. Dobre sme vedeli, že groteskne prepožičiavané svetové hospodárstvo smeruje ku „korekcii“. Lepšie by bolo priznať, že nás čaká „masívnejšia korekcia“. Svet bol bublinou papierových peňazí, a stačilo, aby sa objavil nejaký špendlík. Jeden sa našiel.
