Európske krajiny prišili o svoj najcennejší kapitál, dnes ho chcú naspäť

, QZ Foto: getty images

Asi pred desiatimi rokmi, ešte dávno predtým, ako sa výraz „Brexit“ dostal do našej slovnej zásoby, sa zdalo, že európsky projekt sa dostal na pokraj kolapsu.

V rokoch 2009 až 2013 hrozilo Portugalsku, Taliansku, Írsku, Grécku a Španielsku (skupina zvaná PIIGS), že nebudú schopné splácať svoj štátny dlh a že stiahnu so sebou aj ďalšie krajiny eurozóny. EÚ a MMF zachraňovali Grécko, Írsko a Portugalsko a nastolili éru hospodárskej úspornosti, ktorá vyvolala rozsiahle spoločenské a politické dôsledky. Jedným z výsledkov bolo, že mnoho pracovníkov, najmä mladí, odišli hľadať lepšiu ekonomickú príležitosť inde.

V súčasnosti sa mnoho európskych krajín postihnutých týmto takzvaným „odlivom mozgov“ zameriava na politiky motivovať svojich občanov, aby sa vrátili domov. Od daňových úľav po mzdové dotácie majú tieto politiky vyslať jasný signál pre tých, ktorí odišli: teraz sa môžete vrátiť.

V roku 2010 opustilo svoju domovskú krajinu 5,8 % Európanov s vysokoškolským vzdelaním. Do veľkej miery ich rozhodnutie ovplyvnili ekonomické potreby. Utekali pred vysokou nezamestnanosťou, nízkymi mzdami, či slabej životnej úrovne. Dovoľoval im to voľný pohyb pracovných síl. Ľudia z týchto krajín sa mohli náhle usadiť a pracovať kdekoľvek v únii a tak sa presťahovali na miesta, kde bolo viac platených pracovných miest, najmä pre mladých ľudí.

Tým sa mladí pracujúci vytratili z regiónu. Podľa správy Európskej komisie, ak by súčasné emigračné trendy zostali rovnaké, počet obyvateľov Rumunska by sa znížil o 30 %, z 19,9 milióna v roku 2015 na 13,8 milióna v roku 2060. Ak by však Rumunsko nebolo členským štátom únie, jeho občania nemali slobodu pohybu, strata by bola iba 14 %.

Krajiny južnej a východnej Európy prišli o veľa ľudí po dlhovej kríze. Aj keď sa tento trend v Španielsku, Poľsku a Portugalsku pomaly zlepšuje, v Grécku a Taliansku stále pretrváva, alebo sa zhoršuje.

Tieto krajiny si nemôžu dovoliť stratiť to najcennejšie. Populácia v celej Európe starne, pôrodnosť klesá, čo vedie k tomu, čo niektorí označujú za demografickú časovanú bombu. Miera pôrodnosti v južnej Európe je jednou z najnižších na svete, len 1,37 dieťaťa na ženu, čo je výrazne pod úrovňou nahradenia populácie. Túto stratu by mohli pomôcť vyrovnať prisťahovalci z chudobnejších krajín EÚ, čo však neplatí pre štáty východnej a strednej Európy, kde je síce vyššia pôrodnosť, ale aj dramatickejšia emigrácia. Pretože pracovníci, ktorí sa rozhodnú za prácou sa odsťahovať, sú väčšinou mladšie ročníky, musia sa tieto krajiny vyrovnať so znížením populácie a starnúcou pracovnou silou, čo podľa správy Európskej komisie „vedie k zníženiu produktívneho potenciálu a zrýchlenému starnutiu populácie“.

Podľa Organizácie Spojených národov je spomedzi 10 najrýchlejšie sa zmenšujúcich populácií šesť členských štátov EÚ: Bulharsko, Lotyšsko, Chorvátsko, Litva, Rumunsko a Grécko. Srbsko, ktoré je na zozname prístupových krajín EÚ, má podobný problém.

Politiky, ktoré sa snažia zvrátiť emigráciu vysokokvalifikovanej pracovnej sily, môžu mať mnoho podôb. Vlani Grécko spustilo program Rebrain Greece, v rámci neho ponúka 500 pracovníkom vo veku od 28 do 40 rokov prácu a mesačnú mzdu pred zdanením 3 000 eur. Stačí ak sa vrátia do Grécka a „prinesú so sebou know-how získané v zahraničí, inovácie a nové nápady.“ Grécka vláda sa zaviazala pokryť 70 % týchto platov, pričom firmy by prispeli zostávajúcimi 30 %.

Podobný charakter má portugalský Programa Regressar (program návratu). Od júla 2019 ponúka navrátilcom, ktorí podpíšu zmluvu o pracovnom pomere na plný úväzok v Portugalsku, hotovostný stimul vo výške 2 614 eur. K tomu 50 % zníženie dane z príjmu na päť rokov a krytie nákladov na presťahovanie do výšky 3 886 eur.

Taliansky parlament rozšíril svoj program rientro dei cervelli (ávrat mozgov) v máji minulého roka. Talianski štátni príslušníci, ktorí sa presťahujú do Talianska na základe pracovnej zmluvy a súhlasia s tým, že v krajine zostanú najmenej dva roky, môžu teraz získať 70 % daňové prázdniny na daň z príjmu až na 10 rokov.

V auguste minulého roka poľská vláda vyhlásila, že zruší daň z príjmu približne pre dva milióny poľských pracovníkov mladších ako 26 rokov, aj tento krok je zameraný na prilákanie občanov späť, ale tiež na podporu mladých Poliakov, aby zostali a pracovali vo svojej domovskej krajine.

Nie je jasné, či takéto programy skutočne fungujú. Len 71 ľudí využilo ponuku Portugalska, keď spustilo program návratu, a tak vláda v októbri zmiernila niektoré požiadavky, čím uľahčila ľuďom splniť podmienky pre zaradenie do programu. Taliansko tiež zmiernilo podmienky týkajúce sa programu rientro dei cervelli.


Cyril Muller a Asli Demirgüç-Kunt zo Svetovej banky, napísali v nedávnom blogovom príspevku, že krajiny sa príliš zameriavajú na doplnkové programy a nedostatočne na základné sociálno-ekonomické podmienky, ktoré viedli v prvom rade ľudí k odchodu. Pawel Zerka, člen Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR), ktorý opustil Poľsko v roku 2017 a začal pracovať vo Francúzsku, si myslí, že ani všetky daňové stimuly sveta nedokážu dostatočne podporiť plány na návrat.  Nedokážu totiž vyvážiť stagnujúce ekonomiky a či slabnúcu demokraciu. „Ide o oveľa viac než len o ekonomickú motiváciu. Každý chce viesť život… ktorý je príjemný, bezpečný a slušný.“

Vo svojom nedávnom článku uviedol, že vlády by sa mali namiesto toho zamerať na zlepšenie verejných služieb, ako je zdravotná starostlivosť a vzdelávanie, zníženie znečistenia ovzdušia a korupcie a zabezpečenie práva a poriadku.

Ak majú ľudia pocit, že ich nečaká lepšia budúcnosť tam, kde sú, mnohí z nich budú naďalej hlasovať nohami," vysvetlil Zerka. „A dokonca ani najúžasnejší systém daňových stimulov, aby sa ľudia vrátili domov… nemá zmysel, ak nie je sprevádzaný štrukturálnymi reformami.“

Súvisiace články

Aktuálne správy