Nezištná pomoc: Ako nás zdieľaná ekonomika oberá o sociálny kapitál

, slate Foto: getty images

Aplikácie zdieľanej ekonomiky sľubujú revolúciu na trhu práce. Nemajú však len ekonomický dopad. Dokážu meniť priateľstvo na atraktívnu možnosť zabezpečenia si príjmu.

„Dnes sme svedkami finančnej činnosti, ktorá bola predtým prejavom sociálneho kapitálu,“ píše Trebor Scholz, profesor kultúry a médií vo svojej publikácii  Ako pracovníci narúšajú digitálnu ekonomiku. „To, čo bývalo bežné medzi priateľmi, teraz dostalo cenovku: príď ma zobrať zo stanice, vezmi mi oblečenie do práčovne alebo pomôž mi s vymaľovaním bytu."

Sociálny kapitál je hodnota našich medziľudských vzťahov a „noriem reciprocity“, ktoré vyvolávajú. Ak vyberieme poštovú schránku susedovi, kým je na dovolenke, alebo vyzdvihneme bratove deti zo škôlky, lebo on trčí niekde v zápche, urobíme to s tým, že na oplátku môžeme očakávať podobnú službu, keď to práve budeme potrebovať.

Ponuky ako taxi, sťahovanie, remeselnícke práce, nie sú ničím novým, nie je to trend zdieľanej ekonomiky, istá skupina ľudí ich služby vždy využívala. Aplikácie v smartfónoch však umožnili tieto služby rozšíriť o nových zákazníkov. Už aj menej majetní ľudia môžu jazdiť „taxíkom“, stačí ak majú dostatok disponibilného príjmu na to, aby obetovali nejaké peniaze pre niekoho, kto im službu  ponúkne na požiadanie za relatívne dostupnú cenu. Keď táto ponuka zacieli na trh veľkých miest, kde je čas čoraz dôležitejší a kapacity sú obmedzené, v určitom zmysle ponúka outsourcing atraktívnu možnosť.

Pre tých, ktorí si to môžu dovoliť takéto služby, alebo majú kontakt na ľudí, ktorí sa niečím takým zaoberajú, je jednoduchšie za služby zaplatiť, ako ich žiadať od priateľov a v istom zmysle sa tak zaviazať. „Namiesto toho, aby sme priateľa, alebo príbuzného požiadali o láskavosť, obrátime sa na niekoho, kto si za službu účtuje poplatok a tým je vec vybavená,“ uviedla Martha Quillinová v News & Observer.

TaskRabbit bol pôvodne uvedený na trh ako RunMyErrand v roku 2008, susedia, ktorí pomáhajú susedom. Zakladateľka Leah Busque prišla s nápadom po tom, čo sa s manželom vybrali na večeru a uvedomili si, že ich psy nemajú čo žrať. „Nebolo by pekné niekoho osloviť on-line a povedať, že potrebujeme krmivo pre psov?  Zadáme cenu, ktorú by sme boli ochotní akceptovať a nájdeme  niekoho v blízkom okolí kto má práve čas, a kto by mohol pomôcť,“ povedala v rozhovore pre Business Insider v roku 2011.

Jej formulácia a výber slov je zaujímavý. Nepovedala niekto, kto by mohol túto prácu za nás urobiť, ale niekto, kto by nám dokázal pomôcť. Zároveň uznáva, že by sa pomoc mala kompenzovať, ​​pretože len málokto by pomohol niekomu cudziemu zadarmo. Bez peňazí by to nebol obchodný model.

Mnoho ľudí už nemá také vzťahy, aby mohli požiadať svojho suseda, aby mu požičal kilo múky, nieto aby šiel do predajne pre vrece granúl pre psa. Podľa správy z roku 2015, ktorú vypracoval think-tank City Observatory, viac ako tretina Američanov nemá žiadne vzťahy so susedmi, pre porovnanie v polovici 70-tych rokov to bolo približne 20 percent. Okrem toho, tí z určitej triedy si môžu cukor nechať doviesť, ak prídu na to že im chýba a skutočne ho ihneď potrebujú. Ak súhlasíte s tým, že nakŕmite mačku svojho suseda, pomáhate tým vytvárať spoločenské väzby. Keď zareagujete na dopyt z aplikácie, možno máte pocit, že ste niekomu pomohli, práve keď  nemal svoj deň. Spoločenský kontakt by mohol prerásť do hlbšieho vzťahu. Namiesto toho to je len práca, za ktorú dostanete finančnú odmenu.

Či už medzi susedmi alebo priateľmi, láskavosť nás núti cítiť sa byť súčasťou komunity. Ochota pomôcť je znakom toho, že priateľstvo je dosť hlboké, rovnako ako odvaha o pomoc požiadať. V mnohých prípadoch sa ľudia neostýchajú o láskavosť požiadať a obavy, že budú odmietnutí, sú prehnané. Napriek tomu sa často cítime trápne, keď máme blízkych, či priateľov s touto požiadavkou osloviť. Vieme, že aj malá láskavosť si môže vyžadovať čas, ktorého máme všetci tak málo. Sme si vedomí toho, koľko ďalších vecí musia naši priatelia stihnúť. Požiadať o láskavosť? V tejto ekonomike? Radšej obetujeme nejaké peniaze. Nepožiadame priateľov, aby nám pomohli vyniesť novú pračku do bytu, vezmeme radšej telefón a nájdeme si cez aplikáciu niekoho, kto to urobí za peniaze. Vieme, že by si museli nájsť čas a bude to aj fyzicky náročné. Pri váhaní požiadať o pomoc priateľov výrazne pomáha pri rozhodovaní aj to, že veď predsa nedávno mi pomáhali sťahovať veci zo starého bytu. Dosť ťažko sa vtedy manévrovalo po schodoch, radšej si nájdem niekoho, to urobí namiesto nich.

Outsourcing týchto úloh na tretiu stranu je nielen plytvanie peniazmi a navyše vás oberá o možnosť , rozširovať si okruh ľudí, ktorí vám môžu pomôcť, keď to budete potrebovať vy. Spoliehanie sa jeden na druhého je to, čo nás drží pohromade – v rodine, v romantickom vzťahu, priateľstvách aj v spoločnosti ako takej. My sa to ale snažíme vymyslieť iným spôsobom. V zmysle, ak  nepožiadam o pomoc dnes ja, nebudú žiadať o pomoc mňa zajtra. Tým sa ale sociálna prepojenosť oslabuje.

Samozrejme je možné využiť niektoré „výhody“ a radšej si niekoho zaplatiť. Keď máte pocit, že vás okolie zneužíva, určite sa objaví otázka, prečo to všetko robím zadarmo? Nemôžeme sa kedykoľvek uvoľniť, aby sme boli nápomocní. Čas sú peniaze. A toho voľného nemá nikto nadbytok.

V istom zmysle nám aplikácie umožňujú udržiavať potrebné hranice s blízkymi a známymi. Ospravedlňujem sa, ale nemôžem prísť a pomôcť, ale ja som nedávno využil služby tohto pána a bol som spokojný. Pripájam na neho kontakt, nebol vôbec drahý. Na druhej strane, ako píše Scholz, tieto aplikácie speňažili niektoré z činností, v ktorých sme si tradične navzájom nezištne pomáhali. Keď je možné zvolať na pomoc cudzieho človeka jediným stlačením tlačidla, žiadať láskavosť od niekoho, koho poznáte, môže vyvolávať zvláštne pocity.

Súvisiace články

Aktuálne správy