oPeniazoch.sk, project syndicate Foto: SITA/AP
Návrhy Európskej komisie na riešenie problému zmeny klímy sa opierajú prevažne o formy financovania, ktoré porušujú pravidlá EÚ.
Nová predsedníčka Komisie, Ursula von der Leyenová, má veľké plány na riešenie klimatických zmien. Dúfa, že s investičným balíkom vo výške 1 bilión eur, do roku 2050 zmení Európu na uhlíkovo neutrálnu ekonomiku. Väčšina z tohto bilióna, ktorú navrhla Komisia v rámci Európskeho ekologického dohovoru, by sa však vygenerovala prostredníctvom finančných pákových efektov. V roku 2020 Európska únia na tieto účely formálne pridelí iba približne 40 miliárd eur, z ktorých väčšina je už zahrnutá do rozpočtu z predchádzajúcich rokov. Je zrejmé, že nová finančná injekcia v rámci plánu by predstavovala iba 7,5 miliardy eur.
Rovnako ako to bolo v prípade Junckerovho plánu z roku 2015, aj teraz je trik opäť v tom, aby sa markantný podiel sumy získal prostredníctvom tieňového rozpočtu spravovaného Európskou investičnou bankou (EIB). Koniec koncov, Komisia nesmie mať dlh. Avšak únijné medzivládne záchranné a investičné fondy ho mať môžu.
EÚ v podstate robí to, čo urobili veľké banky pred finančnou krízou v roku 2008, keď obchádzali reguláciu
presunutím časti svojho podnikania na účelové nástroje mimo svojich súvah. V prípade EÚ sú záruky, ktoré ponúka Komisia a jednotlivé členské štáty EÚ, dostatočné na vysoký úverový rating, a tým aj na vydávanie európskych dlhopisov. Vytvorené prostriedky sa použijú na verejné a súkromné účely a niekedy aj na verejno-súkromné partnerstvá. Ak by sa však jedného dňa požadovali záruky, boli by to daňoví poplatníci eurozóny, kto zaplatí účet.
Tieto plánované tieňové rozpočty sú problematické nielen preto, že by umožnili Komisii obísť zákaz požičiavať si, ale aj preto, že sa týkajú Európskej centrálnej banky. Prezidentka ECB Christine Lagardeová už oznámila, že chce, aby banka zohrávala aktívnejšiu úlohu v činnostiach zameraných na ochranu klímy v rámci eurozóny. ECB teraz zvažuje, či pristúpi k cieleným nákupom dlhopisov emitovaných inštitúciami, ktoré dostali klimatickú pečať Komisie.
V praxi to, samozrejme, znamená, že ECB odkúpi „zelené“ dlhopisy, ktoré teraz vymýšľa EIB. Tieto nákupy potom znížia úrokové sadzby, za ktoré môže EIB prevziať dlh, čo nakoniec povedie k aktivácii tlačiarenského stroja, ktorý poskytne peniaze na výdavky na politiku v oblasti klímy.
Je chvályhodné ak sa niečo urobí v boji proti klimatickým zmenám. Podľa súčasného plánu by však ECB
vstúpila do legálnej šedej zóny. Inštitúcia nie je demokraticky kontrolovaná, ale skôr riadená technokratmi z výkonnej rady. Každý členský štát, veľký alebo malý, vymenuje svojho zástupcu, ktorý má potom rovnaké hlasovacie práva, osobnú imunitu a autonómiu, aby pôsobil bez akejkoľvek parlamentnej zodpovednosti. Podľa Maastrichtskej zmluvy je Rada guvernérov predovšetkým povinná udržiavať cenovú stabilitu a môže podporovať samostatné opatrenia hospodárskej politiky iba vtedy, ak to neohrozí jej schopnosť plniť tento mandát. V prípade zelenej dohody sú riziká zrejmé. Ak je ďalší dopyt vyvolaný rozšírením ekologických projektov financovaný tlačením peňazí namiesto vyberania daní, nezruší to dopyt z iných sektorov európskeho hospodárstva, a preto by bol potenciálne inflačný.
Takéto situácie slúžia na pripomenutie, prečo článok 123 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prísne zakazuje ECB zúčastňovať sa na financovaní „inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie, ústredných vlád, regionálnych, miestnych alebo inými verejnými orgánmi, inými verejnoprávnymi subjektmi alebo verejnoprávnymi podnikmi členských štátov.“ ECB však samozrejme už obišla toto pravidlo tým, že kúpila z trhu verejný dlh vo výške približne 2 bilióny eur, čím prekročila limity svojho mandátu. Pred finančnou krízou sa ECB zaoberala iba menovou politikou. Počas krízy sa z nej stal orgán verejnej moci, ktorý zachránil banky a vlády pred blížiacim sa krachom. Dnes sa znej stáva ekonomická vláda, ktorá môže podľa vlastného uváženia tlačiť peniaze.
Blížiace sa porušenie ducha Maastrichtskej zmluvy bude dvojaké: EÚ bude kryť dlhy tajne a bude to robiť prostredníctvom tlačenia peňazí. Plány Komisie ako také ďalej oslabia dôveryhodnosť samotnej inštitúcie, na ktorú sa Európa spolieha pri svojej finančnej a makroekonomickej stabilite a vyhliadkach na dlhodobý rast. A to v čase, keď sa svet stáva ešte neistejším, konkurencieschopnejším a agresívnejším.
Autorom je Hans-Werner Sinn, profesor ekonómie na univerzite v Mníchove, bývalý šéf Inštitútu pre ekonomický výskum Ifo, pôsobiaci v poradnej rade nemeckého ministerstva hospodárstva.
