Nožnice majetkovej nerovnosti sa roztvárajú: Už by mal zasiahnuť štát!

, AIER;mises Foto: getty images

Bohatí sú tŕňom v oku. K svojim majetkom sa dostali na úkor iných. Všetci tí milionári, miliardári, by jednoducho nemali existovať. Ale nemali by sme skôr túžiť po tom, aby boli všetci veľmi bohatí, než aby sme nadávali na tých, ktorí uspeli?

Vyrovnanie príležitostí. Vo všetkých ohľadoch, v ktorých môžeme tento výraz vykresliť. Len tak by sa dali dosiahnuť rovnaké výsledky. Z tohto hľadiska je všetko, čo existuje medzi príležitosťou a výsledkom, čisto umelé a malo by sa zmierniť politikou štátu. V ideálnej spoločnosti by všetci začínali na rovnakej východiskovej čiare a ak niektorý jednotlivec uspeje vďaka zásluhám, bude to v poriadku, ale potom by mal zdieľať svoje bohatstvo s tými, ktorým sa to dosiahnuť nepodarilo.

Isteže, takýto systém nikdy neexistoval, a nie je jasné ani to, ako by sme sa mohli snažiť vytvoriť takýto svet. Bohatí zbohatli na základe vzdelania, rasy, pohlavia, sociálnych väzieb, atď, čo ani zďaleka nie je rovnomerne rozložené v celej spoločnosti. Keby sme napríklad dokázali izolovať geografiu, napríklad ako premennú so značnou pravdepodobnosťou určovania výsledkov v rámci  životného úspechu, nebolo by možné ju z fyzických dôvodov rovnomerne rozdeliť. Takýto pohľad na vec je hegemonický vo všetkých ohľadoch. Ovplyvnilo by to všetko a všetkých vo všetkých aspektoch života.

Hlavným problémom, ktorý tento socialistický pohľad nikdy nevyriešil, je potreba akejkoľvek primitívnej, rastúcej a meniacej sa spoločnosti, na vytvorenie nového bohatstva. Týmto problémom sa ekonómia zaoberá už pol tisícročia a existujú dobré odpovede: rozdelenie práce, akumulácia kapitálu, kapitálový trh, súkromný majetok, stabilné pravidlá, tolerancia tvorivosti, aktívny a konkurencieschopný trhy atď. Myšlienka socializmu je posadnutá iba existujúcim bohatstvom bez toho, aby sa zaoberala pretrvávajúcim problémom potreby vytvárať nové bohatstvo, ktoré by všetkých živilo. Jedným z dôvodom, prečo v tomto ohľade skončil každý režim, ktorý vznikal v mene socializmu, je, že nejestvuje žiadna náhrada za trhové sily.

Ale v skutočnosti všetka tá nenávisť voči milionárom nie je pohľad vyzdvihujúci socializmus a hospodárske plánovanie. Ide skôr o ideológiu poháňanú hnevom, kde sa aj sociálna nespravodlivosť vníma ako negatívny dopad kapitalizmu. To, kto čo vlastní a koľko toho vlastní, prípadne ovláda, akoby bola samotná podstata života. Táto perspektíva, okrem iných faktorov, ale úplne prehliada obrovské komplikácie spojené so zmenami životného cyklu. Materialistická perspektíva prehliada epicky dôležité súčasti života, ktoré nesúvisia s peniazmi ako takými, ale skôr s duchom, sebavedomím, odhodlaním, charakterom a hodnotami všeobecne. Tieto faktory sú prítomné u každého, či už bohatého alebo chudobného. Prečo sa nezameriavame aj na tieto skutočné problémy, skutočnými pre všetkých, rovnako pre  bohatých ako pre chudobných. Veď nemateriálne aspekty života sú rovnako dôležité alebo dokonca ešte dôležitejšie ako tie materiálne. Aj keby sme dokázali matematicky rozdeliť celé existujúce bohatstvo rovným dielom, neexistuje spôsob vymazať problémy, ktorými sa trápi každý jednotlivec. Pokiaľ budú ľudia slobodne konať a budú mať možnosť výberu, bohatstvo bude nerovnomerne rozdelené bude sa musieť znova prerozdeliť. A tu sa dostávame k pointe.

Socializmus ráta s existenciou silného, ​​múdreho a spravodlivého rozhodovacieho orgánu na vrchole spoločnosti, ktorý má kapacitu a kompetenciu robiť rozsiahle rozhodnutia o tom, čo by mali ľudia vlastniť, čo robiť, čo je spravodlivé a čo naopak už spravodlivé nie je. Odhliadnuc od všetkých ostatných problémov socializmu (racionálne riadiť ekonomický proces alebo dosiahnuť dokonalú materiálovú rovnosť) stále ide o obrovský problém koncentrácie moci. Ako ju udržať a mať ju pod kontrolou?

Jedným z najviac mystifikujúcich aspektov socializmu je viera, že štát sa magicky stane zástupcom pre súcitnú myseľ socialistického rojka. Ale štát to nikdy neurobí. Nikdy sa to nestalo a nikdy sa to nestane. Problém štátu ako zástupcu intelektuálnej vízie sa dnes neobmedzuje len na socialistov. Oprášila ho aj časť pravice, ktorý by si vedela predstaviť spoločnosť organizovanú okolo nacionalistickej vízie, rasistickej ideológie, agendy univerzálneho vlastenectva a pod. Iba sloboda zakorenená v zmysle nekonečného objavovania dokáže priniesť materiálnu prosperitu. Nemali by sme sa od tohto smeru odchýliť, nemali by sme predkladať vynaliezavé vízie toho, ako by mala spoločnosť vyzerať.

Myšlienka dosiahnutia rovnosti prostredníctvom prerozdeľovania bohatstva je čistá ilúzia. Nemôžete prerozdeliť spotrebiteľské statky. Musíte rešpektovať nevyhnutnosť celistvosti všetkých kapitálových statkov na to, aby mohli fungovať. Prerozdeľovanie bohatstva je oxymoron. Razom by sa hnací motor štátu blahobytu zadrel. Slobodný trh funguje na rozdiel od štátu blahobytu. Prerozdelenie bohatstva jednoducho rovnosť neprinesie.

Súvisiace články

Aktuálne správy