Dr. Skaza: Tlač peňazí nie je univerzálnym liekom na recesiu

Diskusia 9  
Dr. Skaza: Tlač peňazí nie je univerzálnym liekom na recesiu
Zdroj: Project Syndicate
Foto: YT/ Bloomberg Markets and Finance;getty images


3. 11. 2019 - Keď nastane ďalšia recesia, tvorcovia politík takmer určite pristúpia k nejakej forme stimulu financovaného centrálnou bankou bez ohľadu na to, či si to situácia vyžaduje. Tvrdí to Nouriel Roubini, prezývaný ako Dr. Skaza, ktorý dokázal predpovedať krízu s hypotékami v roku 2007 a včas varoval pred následnou globálnou krízou.

Globálna ekonomika prechádza spomalením, akékoľvek riziko by mohlo spôsobiť úplnú recesiu. Stačí spomenúť obnovenej eskalácie v čínsko-americkej obchodnej a technologickej vojne, vojenský konflikt medzi Spojenými štátmi a Iránom, tvrdý Brexit alebo o kolíziu medzi MMF a vládou Argentíny. Časom sa každé z týchto rizík môže zmenšovať, ako to dokazujú súčasné rokovania. Finančné trhy pozitívne reagujú na znižovanie globálnych rizík a na ďalšie uvoľňovanie menovej politiky zo strany hlavných centrálnych bánk vrátane Federálneho rezervného systému, Európskej centrálnej banky a Čínskej ľudovej banky. Stále je však len otázkou času, kedy nejaký šok spôsobí novú recesiu, po ktorej môže nasledovať finančná kríza v dôsledku rozsiahleho hromadenia verejného a súkromného dlhu na celom svete.

Čo urobia tvorcovia politík, keď sa tak stane? Kladie si otázku profesor ekonómie Nouriel Roubini a upozorňuje, že munície centrálne banky nebudú mať dostatok. Rozpočtové deficity a verejné dlhy sú už na celom svete vysoké a menová politika dosahuje svoje limity. Japonsko, eurozóna a niekoľko ďalších menších vyspelých ekonomík už majú záporné sadzby a stále pokračujú s kvantitatívnym a úverovým uvoľňovaním. Dokonca aj Fed znižuje sadzby a kvantitatívne uvoľňovanie zavádza cez blokovanie repo (krátkodobých pôžičiek) trhov.

Roubini tvrdí, že je naivné si myslieť, že tvorcovia politík by jednoducho umožnili vlnu „kreatívneho zničenia“, každej zombie firmy, banky či suverénneho subjektu. Budú pod silným politickým tlakom, aby zabránili úplnej depresii a nástupu deflácie. Ďalší pokles bude vyžadovať ešte viac „šialených“ a nekonvenčných politík, ako sme doteraz videli. Podľa ekonóma sa názory z celého ideologického spektra zhodujú s myšlienkou, že pri budúcom poklese bude nevyhnutná semi-permanentná monetizácia väčších fiškálnych deficitov.

Ľavicoví zástancovia takzvanej modernej menovej teórie tvrdia, že väčšie trvalé fiškálne deficity sú udržateľné, keď sa speňažujú počas období ekonomického oslabenia, pretože nehrozí riziko slabšej inflácie. Na základe tejto logiky v Spojenom kráľovstve strana práce navrhla, aby centrálna banka tlačila peniaze na financovanie priamych fiškálnych prevodov domácnostiam - a nie bankárom a investorom. Iní, vrátane známych ekonómov, ako je Adair Turner, bývalý predseda Úradu pre finančné služby Spojeného kráľovstva, vyzvali k „vrtuľníkovým peniazom“, čo sú priame prevody hotovosti spotrebiteľom prostredníctvom fiškálnych deficitov financovaných centrálnou bankou. Ďalším príkladom je návrh podpredsedu Fedu Stanleyho Fischera- Šlo by o „stály núdzový fiškálny nástroj“, ktorý by centrálnej banke umožnil financovať veľké fiškálne deficity v prípade hlbokej recesie.

Napriek rozdielom v terminológii sú všetky tieto návrhy variantmi tej istej myšlienky: veľké fiškálne deficity speňažované centrálnymi bankami by sa mali použiť na stimuláciu agregátneho dopytu v prípade ďalšieho poklesu. Aby sme pochopili, ako by mohla vyzerať takáto budúcnosť, stačí sa pozrieť na Japonsko, kde centrálna banka efektívne financuje veľké fiškálne deficity krajiny a speňažuje svoj vysoký pomer dlhu k HDP udržiavaním negatívnej politickej sadzby a zabezpečovaním rozsiahleho kvantitatívneho uvoľňovania. Budú takéto politiky skutočne účinné pri zastavení a zvrátení ďalšieho poklesu?

Dr. Skaza: Tlač peňazí nie je univerzálnym liekom na recesiu

V prípade finančnej krízy v roku 2008, ktorá bola vyvolaná negatívnym agregátnym dopytovým šokom a úverovou krízou nelikvidných, ale solventných agentov, masívne peňažné a daňové stimuly a výpomoc súkromného sektora malo zmysel, píše Roubini. Čo ak budúcu recesiu vyvolá trvalý negatívny šok z ponuky, ktorý spôsobí stagfláciu (pomalší rast a rastúcu infláciu)? Toto je koniec koncov riziko, ktoré predstavuje obchodná vojna medzi USA a Čínou, Brexit, alebo pretrvávajúci tlak na zvyšovanie cien ropy.

Podľa Roubiniho fiškálne a peňažné uvoľňovanie nie je primeranou reakciou na trvalý šok. Uvoľnenie politiky v reakcii na ropné otrasy v 70. rokoch malo za následok dvojcifernú infláciu a prudké, riskantné zvýšenie verejného dlhu. Ak navyše úpadok spôsobí platobnú neschopnosť niektorých spoločností, bánk alebo suverénnych subjektov - nielen nelikvidných -, nemá zmysel ich udržiavať pri živote. V týchto prípadoch je záchrana veriteľov (reštrukturalizácia dlhu a odpísanie) vhodnejšia ako záchrana „zombie“.

Stručne povedané, semi-permanentná monetizácia fiškálnych deficitov v prípade ďalšieho poklesu môže, ale nemusí byť vhodnou politickou reakciou. Všetko záleží na povahe šoku. Pretože však budú politici vyvíjať tlak, aby niečo urobili, tieto „bláznivé“ politické reakcie nebudú mať potrebný dopad. Otázkou je, či z dlhodobého hľadiska nespôsobia viac škody ako úžitku.