USA by mali podporovať ECB a vyvíjať tlak na Nemecko, aby stimulovalo svoju ekonomiku

, CNBC Foto: SITA/AP

Washington nechce, aby sa scvrkli európske trhy, kde končí štvrtina amerického vývozu. Preto by mal Biely dom podporovať ľahkú menovú politiku ECB a vyvíjať tlak na Nemecko, aby okamžite stimulovalo svoju ekonomiku. A to aj pod hrozbou zvýšenia cla na nemecké automobily.

Útoky nemeckej a holandskej centrálnej banky na menovú politiku eurozóny nemajú nič spoločné s ekonomikou. Je to iba stará hra na vyrovnávanie skóre v rámci Európy. Najlepšie to ilustrovala situácia v polovici 90. Rokov, kedy zúril súboj o vedenie Európskej centrálnej banky. Francúzsky prezident Jacques Chirac bol rozhorčený nemecko-holandským sprisahaním, ktoré prevzalo predsedníctvo ECB, a zavrhlo kandidatúru francúzskeho centrálneho bankára Jean-Claude Tricheta. Chirac nakoniec uznal krátkodobú prechodnú úlohu holandského kandidáta, ale pripravil pôdu pre dvojročné funkčné obdobie Tricheta na čele európskej menovej autority.

Tentoraz sa nemeckí a holandskí centrálni bankári zhodli na útokoch na ECB a jej šéfa Maria Draghiho. Sú zámienkou na odvrátenie tlakov, ktorým tieto dve ekonomiky čelia. Mali by stimulovať domáci dopyt. Nemci a Holanďania to odmietajú, napriek ich veľkým rozpočtovým a obchodným prebytkom. Chcú naďalej ťažiť zo svojich európskych a amerických obchodných partnerstiev, namiesto toho, aby pomáhali Európe a zvyšku sveta, zastaviť a zvrátiť prebiehajúce spomalenie globálneho hospodárskeho rastu a tvorby pracovných miest. Preto ten útok na ECB, ktorá prostredníctvom menovej politiky robí to, čo by mali robiť Nemci a Holanďania. Znepokojuje ich aj skutočnosť, že ECB by mohla pomôcť francúzskym, talianskym, španielskym a portugalským ekonomikám, ktoré predstavujú polovicu HDP menovej únie.

Minulý týždeň ECB oznámila zvýšenie menového stimulu, aj kvôli inflácii, ktorá je výrazne pod jej strednodobým cieľom na úrovni 2 %. Otázka znie: ako možno urýchliť infláciu v eurozóne? Dá sa to dosiahnuť iba zvýšením kapacitných tlakov na trhu práce a na trhoch s výrobkami. Ľahké úverové podmienky môžu prispieť k vytvoreniu dopytu a ponuky v troch štvrtinách HDP eurozóny, ktoré pozostáva zo spotreby domácností, investícií do nehnuteľností na bývanie a výdavkov na podnikateľský kapitál. Bohužiaľ samotný uľahčenie úverovania to nedokáže dosť rýchlo.

Pracovné miesta, príjmy a očakávané obchodné tržby sú ďalšie premenné, ktoré určujú dopyt po bývaní, nákupoch predmetov dlhodobej spotreby a rozhodnutia o rozšírení výrobných priestorov a zlepšení výrobných technológií. Aby sme zvýšili dopytové tlaky, ktoré by viedli k zvyšovaniu nákladov a cien, potrebujeme koordinovanú činnosť menovej a fiškálnej politiky.

Daňové škrty a zvýšené verejné výdavky, podporované akomodatívnou menovou politikou, sú potrebné na urýchlenie agregovaného dopytu, aby relatívne rýchlo viedli k tlaku na zvyšovanie cien. Inými slovami, na podporu slabého dopytu súkromného sektora sú potrebné vyššie výdavky verejného sektora. Dôsledkom toho je, že rastúce rozpočtové deficity môžu ekonomiku vymaniť zo stagnácie a recesie. V období cyklického oživenia sa však rozpočtové deficity musia dostať späť pod kontrolu.

Toto jednoduché pravidlo politiky je v súčasnosti starým politickým mínovým poľom, ktoré sa používa proti akémukoľvek zasahovaniu vlády do hospodárskeho riadenia. Nechajte ekonomiku na pokoji, udržujte rast peňažnej zásoby v určitej (pravdepodobne neinflačnej) miere a počkajte, kým „neviditeľná ruka“ oživí ekonomiku, znie argument. Neberie sa ohľad na plytvanie ľudskými a fyzickými kapitálovými zdrojmi prostredníctvom zvyšujúcej sa chudoby, nezamestnanosti a výpadkom výrobných zariadení. V podstate to znamená zmrazenú fiškálnu politiku – minimálne verejné výdavky, ak vôbec nejaké, a žiadny verejný dlh. Stačí si spomenúť na lekciu z Berlína, keď vyžadoval zavedenie úsporných politík v rámci potápajúcich sa ekonomík s prudko rastúcou nezamestnanosťou, sociálnymi nepokojmi a výdajňami stravy v údajne postmoderných európskych demokraciách.

Kto dokáže zachrániť Európu a pomôcť Európanom? Odpoveď znie: ECB. Áno, pod vedením Draghiho. Presne tá ECB, ktorá čelí nemeckým súdnym sporom na najvyššom súde v krajine a na Európskom súdnom dvore, že porušuje svoj politický mandát. Za tým všetkým – vtedy aj teraz – stojí nemecký názor, že ECB pomáha krajinám ako Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Portugalsko prekonať strašnú fiškálnu úpravu. Tieto štyri krajiny stále prechádzajú obdobím spoločenského a politického chaosu a niektoré z nich – Španielsko a Taliansko – naďalej hľadajú stabilné a životaschopné vlády.

Francúzsko zápasí s ochromujúcimi štrajkami a násilnými demonštráciami „žltých viest“. To je to, čo Francúzsko získalo, keď sa pokúsilo zapôsobiť na Nemcov prílišnou úsporou a zbytočne tvrdými reformami trhu práce. Paríž teraz všetko podporuje, ale nemá riešenie pre sociálne nepokoje a predpoveď hospodárskeho rastu na budúci rok sa minulý piatok znížila na 1,3 percenta.

Pri hľadaní silnejšieho hospodárskeho rastu počas volebného roka by Washington mal zabrániť Nemecku, aby zmenšovalo európske trhy. Za týmto účelom by mal Biely dom dôrazne podporovať ľahkú menovú politiku ECB. Washingtonská podpora ECB by prinútila Fed vyhnúť sa tlakom na dolár. Zároveň by stimulácia v Nemecku pomohlo príťažlivosti európskych trhov s aktívami a ťahala by euro smerom hore. V geopolitickej rovine by nátlak USA na Nemecko pomohol Francúzom, ktorí chcú byť nápomocní Washingtonu v celom rade bezpečnostných otázok. To je v ostrom v protiklade s nepriateľskými vyhláseniami nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá chce počas návštevy Pekingu rozbehnúť exportný biznis v očakávaní náročného transatlantického obchodného kola rokovaní.

 

Autorom je Michael Ivanovitch, nezávislý analytik zameriavajúci sa na svetovú ekonomiku, geopolitiku a investičné stratégie. Pôsobil ako hlavný ekonóm v OECD v Paríži, aj ako medzinárodný ekonóm vo Federálnej rezervnej banke v New Yorku.

Súvisiace články

Aktuálne správy