oPeniazoch.sk, chicagobooth.edu Foto: getty images
Ďalšia finančná kríza nebude pochádzať z tradičného bankového sektora. Dnes sú najväčšie svetové banky bezpečnejšie vďaka prísnejším kapitálovým požiadavkám a častým strestestom, ktoré obmedzili chuť k extrémnemu riziku a sprísnili laxné regulačné normy. Kiež by to stačilo na upokojenie.
Hlavné kapitálové čísla sú výsledkom subjektívneho výpočtu a bankové regulačné orgány zvyčajne netrávia veľa času zisťovaním spôsobu výpočtu týchto údajov. V prípade, keď je finančný systém zdravý, treba sa predpripraviť na horšie časy. Aby sa zmiernil dopad aj prípadné straty, keď príde nevyhnutný pokles.
Je zrejmé, že všetky veľké banky prešli záťažovými testami centrálnej banky, čo odzrkadľuje podstatné zvýšenie kapitálových rezerv. Centrálna banka usúdila, že banky sú dostatočne silné na to, aby pokračovali v poskytovaní úverov, aj keby sa hospodárstvo dostalo do ďalšieho prudkého poklesu.
V rozhovore pre Americans for Financial Reform, Daniel Tarullo, ktorý bol v rokoch 2009 až 2017 guvernérom Fedu, spochybnil spoľahlivosť záťažových testov. Banky vedia, čo regulačné orgány chcú, poznamenal Tarullo, čo im umožňuje „nájsť inteligentné spôsoby, ako pretvoriť svoje aktíva“, čím znížia úroveň svojho kapitálu bez toho, aby znížili svoju rizikovú expozíciu. Zároveň spochybnil aj návrh Fedu na vytvorenie „stresového kapitálového vankúša“, ktorý by zastavil banky, aby vyčerpávali svoje kapitálové vankúše pomocou vyplácania dividend. Tarullo tvrdí, že takýto vankúš by mohol v skutočnosti banky prinútiť, aby akceptovali ešte väčšie riziko.
To vyvoláva zložitú otázku, ako sa vypočítavajú úrovne kapitálu. V niektorých prípadoch by mohli byť bankové regulačné orgány obviňované zo stanovovania úrovne kapitálových požiadaviek bez primeraného zohľadnenia toho, ako sú v úverových výkazoch banky zabezpečené straty z úverov.
Na najjednoduchšej úrovni je výška kapitálu, ktorý má banka vo svojej súvahe, hodnotou jej aktív, bez hodnoty jej pasív. Hodnoty týchto aktív a pasív však vychádzajú z účtovných ocenení. To vyvoláva najzákladnejšiu otázku účtovníctva: ako merať aktívum?
Niektoré aktíva sú ohodnotené trhom, zatiaľ čo iné nie. Všetko sa zaráta do výšky kapitálu, ktorý banka má. Výsledné číslo zasa ovplyvňuje, za koľko pôžičiek banka dokáže ručiť, čo znamená, že to má mikroekonomické aj makroekonomické dôsledky. Na zistenie skutočnej úrovne kapitálu je potrebné, aby regulačné orgány pochopili, ako sa oceňujú aktíva a pasíva.
Účtovníctvo, financie a ekonomika sú vzájomne prepojené. Účtovníctvo sa niekedy považuje za niečo ako namáhavý, ale nevyhnutný proces oceňovania majetku, ktorý nemá ekonomické dôsledky. Hodnota aktív a pasív banky ovplyvňuje jej úroveň kapitálu, ktorá zasa ovplyvňuje pôžičky, pôžičky zase úrokové sadzby v ekonomike. V súčasnosti však regulácia často prebieha tak, akoby boli pravidlá pre bankovníctvo a pravidlá pre účtovníctvo dve navzájom nesúvisiace izolované činnosti. Bankové regulačné orgány považujú účtovníctvo za niečo ako mechanickú funkciu back-officu. Nastavovatelia účtovných štandardov považujú možnosť bánk regulovať schopnosť odolávať vážnym šokom za problém niekoho iného. Zlepšenie dohľadu si však vyžaduje, aby sa použili poznatky z oboch oblastí, aby sa vytvoril úplný obraz súvahy banky. Dôraz by sa mal klásť na interakciu medzi účtovným ocenením a kapitálovými požiadavkami.
Pokiaľ ide o účtovnú stránku rovnice, kľúčovou oblasťou je to, ako banky merajú výkonnosť svojich úverových portfólií. To určuje objem kapitálu, ktorý musia držať. Veritelia, ktorí sú aktívni pri vykazovaní strát v ich súvahách, by mohli mať potenciálne menej kapitálu bez zvýšenia rizika. Naopak, od tých, ktorí nie sú proaktívni pri účtovaní strát, by sa malo prípadne požadovať zvýšenie ich kapitálových požiadaviek.
Regulácia bankovníctva by sa nemala zameriavať na kapitálové požiadavky s rovnakým zameraním na rezervy na straty z úverov a na to, ako tieto formujú úroveň kapitálu banky. Zavrhnúť myšlienku zavedenia univerzálneho prístupu ku kapitálovým požiadavkám. Pri interpretácii účtovných pravidiel existuje určitá nevyhnutná flexibilita, pretože portfólio pôžičiek každého veriteľa je jedinečné. Neexistuje žiadna flexibilita, pokiaľ ide o to, koľko by mali mať poskytovatelia kapitálu.
Bolo by naivné si myslieť, že jednoduchým stanovením vyšších kapitálových požiadaviek dokážeme vyriešiť problém bánk „príliš veľké na to, aby mohli padnúť“. V skutočnosti by mohlo byť nebezpečné stanovovať kapitálové požiadavky bez ohľadu na typ pôžičiek, ktoré banky poskytujú. Aj napriek stanoveniu vysokých kapitálových požiadaviek, by banky mohli reagovať poskytovaním rizikovejších pôžičiek. Alebo môžu veritelia poskytnúť pôžičky, ktoré nie sú príliš riskantné, ale nemusia nevyhnutne maximalizovať hodnotu. V takom prípade by šlo skôr o oslabenie než pomoc finančnej stabilite. Okrem otázky kapitálových požiadaviek je dôležité pochopiť, či banky primerane poskytujú úvery.
Existujú určité pozitívne signály, že subjekty, ktoré zostavujú účtovné štandardy, sú pripravené poskytnúť veriteľom väčšiu voľnosť pri rozhodovaní, aby mohli aktívnejšie pri prijímaní strát, čo by mohlo pomôcť pri kapitálových požiadavkách a celkovej stabilite. To sa môže ukázať ako užitočné v nasledujúcej finančnej kríze.
Ak sa banky stanú proaktívnejšie v rozpoznávaní strát v rokoch rozmachu, nemusí byť potrebné, aby pri vypuknutí krízy šliapali na brzdu tak silno. Aby sa kapitálové požiadavky stali skôr proticyklickými než procyklickými, ako tomu bolo v rokoch 2008 a 2009. Týmto spôsobom môže účtovníctvo pomôcť znížiť zosilnenie cyklu. To všetko bude možné len vtedy, ak regulačné orgány prehodnotia svoj postup. Účtovníctvo a banková regulácia sú neoddeliteľne spojené. Len ak budeme brať do úvahy obe, dokážeme zabezpečiť, aby vláda v prípade krízy nemusela zachraňovať banky finančnými injekciami.
