oPeniazoch.sk, AIER Foto:TASR/Dano Veselský;Pavol Remiaš;Fratišek Iván;Jozef Ďurník
To, či ide o odpad, alebo cennú komoditu, rozhodne jednoduchá otázka. Zaplatí mi niekto za to? Ak je odpoveď áno, je to komodita, cenný zdroj. Ak je odpoveď nie, znamená to, že vy musíte zaplatiť, aby ste sa toho zbavili. Potom je to odpad.
Je recyklácia užitočná alebo je to odpad? Problém s recykláciou spočíva v tom, že ľudia sa nemôžu rozhodnúť, ktorá z dvoch vecí sa skutočne udeje.
Jednou z možností je, že recyklácia premení odpad na komoditu. Ak je to pravda, cena za zber, prepravu, triedenie, čistenie a spracovanie sa môže vyplatiť z výnosov, pričom niečo aj zostane. Tak ako to je so skutočnými komoditami, ako sú napríklad pšenica alebo bravčové mäso. Výroba je nákladná a komplikovaná, výsledok dodaný na trh musí byť v podobe, v ktorej sa dá použiť. Ale ľudia platia za pšenicu alebo bravčové mäso. V skutočnosti „test zisku“ ukazuje, že ľudia zaplatia dosť na pokrytie všetkých nákladov a stále niečo zostane.
Druhou možnosťou je, že recyklácia vôbec nie je komoditou. Je to však lacnejší alebo ekologickejší spôsob likvidácie odpadu. Koniec koncov, ak niečo uložíte na skládku, tak to zlikvidujete. Ale stále ste to museli zozbierať, prepraviť a spracovať. Recyklácia môže stáť peniaze, ale ak dokážete výsledok predať za akúkoľvek cenu, časť z týchto nákladov dostanete späť. Recyklácia zabraňuje zakladaniu skládok, je lacnejšia ako využitie priestoru na skládke. Problém je v tom, že musíte spočítať všetky náklady – zdroje, peniaze, pohodlie, škody na životnom prostredí – na skládkovanie a na recykláciu. Až potom ich porovnať.
Recyklácia nie je len jednou homogénnou činnosťou, ale celým súborom možných tokov odpadu alebo zdrojov, z ktorých každý musí byť vyhodnotený osobitne. Mali by sme recyklovať hliníkové nápojové dózy? Pravdepodobne áno, lebo cena recyklácie hliníka je veľmi priaznivá v porovnaní s používaním nových materiálov, ktorých ťažba a tavenie sú drahé z hľadiska energie a škodlivé pre životné prostredie. Mali by sme recyklovať toaletný papier? Mohli by sme, pri určitej cene. Pravdepodobne to nestojí za to, pretože sa dá kompostovať, bolo by veľmi ťažké ho vyčistiť a triediť a v každom prípade sú papierové výrobky v skutočnosti obnoviteľným zdrojom, skôr ako pšenica. Zriedka počujete niekoho hovoriť: „zachráňte pšenicu! Vzdajte sa chleba!“ Tento argument sa však často týka papiera, hoci stromy pestované na výrobu buničiny sú jednoducho rýchlo rastúcou plodinou pestovanou vyslovene na tento účel.
Aby recyklácia bola spoločensky uznávanou činnosťou, musí prejsť jedným z dvoch testov: testom zisku alebo testom čistých environmentálnych úspor. Ak niečo prešlo testom ziskovosti, je to v poriadku. Už recyklujeme zlato alebo iné komodity z množstva odpadu, ak sú náklady na tieto činnosti nižšie ako cena, za ktorú sa môže zdroj predať. Dobrovoľná „recyklácia“, ako napríklad zber železného šrotu alebo iných kovov sa o to postará sama. Skutočná otázka sa objavuje pri povinných programoch recyklácie. Ľudia recyklujú, pretože inak budú pokutovaní. Alebo očakávajú, že zarobia na výhodách. Inak je to pri „dobrovoľných“ recyklačných programoch v rámci komunít, kde recyklácia neprináša zisk, ale ak sa jej niekto vyhýba, ľahko môže skončiť na pranieri.
Aby spoločenský tlak na recykláciu dával zmysel, musia platiť tri veci.
1. Množstvo
Potrebujete značné množstvo „vstupu“ v tomto prípade odpadu. Preprava malých množstiev je zbytočná. Nákladné autá odvážajúce obsah malých kontajnerov sú poháňané fosílnymi palivami. Jedným z dôvodov, prečo je pšenica a bravčové cenné, je to, že priemerné náklady na dopravu a manipuláciu sú nízke, všetko sa robí vo veľkom objeme. Raz som videl mladú ženu v Čile, čakať vo svojom naštartovanom aute dlhšie ako 10 minút, aby mohla zaparkovať a zahodiť dve dvojlitrové plastové fľaše do separovaného zberu. To nie je ekonómia, to je náboženský obrad. Väčšina recyklovania v malom množstve poškodzuje životné prostredie.
2. Vymoženosť
Existuje jeden zdroj, ktorého nemôžeme získať viac: čas. Naše životy plynú rýchlo a musíme stihnúť veľa vecí. Žiadajú od nás, aby sme svoj čas venovali recyklácii, aby sme „šetrili“ zdroje. Aby sme obaly umyli a vyčistili (poznám ľudí, ktorí to robia v umývačke riadu) a následne vytriedili a dopravili do zberného dvora. Prečo sa to všetko nerobí v recyklačnom zariadení? Pretože vláda si (správne) uvedomuje, že by to bolo príliš drahé. Náklady by prevážili malé úspory, ak nejaké pri recyklácii vôbec existujú. Ak sú však náklady na čistenie a triedenie príliš veľké v prípade komerčných zdrojov, prečo nie je súčet jednotlivých nákladov na čistenie a triedenie v každej domácnosti ešte väčší?
Ak si spočítate čas, ktorý zbytočne plynie z recyklačných rituálov, je ešte drahšie požiadať každú domácnosť, aby niečo také robila. Rozdiel je v tom, že ide o implicitnú daň, o dar, ktorý sa vyžaduje od občanov, a nestojí to peniaze zo štátneho rozpočtu. Čas je však najmenej obnoviteľným zdrojom zo všetkých zdrojov. Požadovať, aby bol darovaný zbytočnému alebo dokonca škodlivému rituálu, ako je recyklovanie skla, sa dá považovať za nezákonnú praktiku vlády.
3. Environmentálne úspory
Na to, aby recyklácia mala nejaký zmysel, musí byť lacnejšia ako uloženie materiálu na skládke. Sklo uložené na skládke nepoškodzuje životné prostredie. Mleté „recyklované“ sklo alebo črepy obsahujú nečistoty a chemické farbivá, ktoré sťažujú jeho použitie opätovne na sklo bez ďalšieho spracovania. Ďalej jeho preprava do vzdialených spracovateľských stredísk znečisťuje ovzdušie. Recyklácia teda vychádza drahšie ako použitie kremičitého piesku, z ktorého sa sklo vyrába. Väčšina materiálov, ktoré chceme recyklovať, je chemicky inertných a nerozloží sa na skládke.
Je recyklácia užitočná?
V niektorých prípadoch áno. Hliníkové dózy, vlnitá lepenka, pokiaľ sa dajú zozbierať čisté a v dostatočnom množstve, sú vysoko recyklovateľné. Mať odpad z hliníka je hlúposť, hoci hodnota jednej plechovky je menšia ako 2 centy. Ale vo väčšine ostatných vecí recyklácia poškodzuje životné prostredie.
Ľudia by sa však recyklovať mali, pretože je to jednoducho správne. Nejde v skutočnosti o životné prostredie, ide o to, aby sa začali zaujímať o životné prostredie. Musia sa to naučiť a recyklácia je jedným z najlepších spôsobov, ako to dosiahnuť. Celkovo možno povedať, že recyklácia stále stojí za to, aj bez ohľadu na jej účinky a je vždy lacnejšia, bez ohľadu na to, koľko stojí.
Recyklácia ako morálny imperatív
Keď začnete uvažovať o recyklácii ako o symbole náboženskej oddanosti než o pragmatickom riešení problémov životného prostredia, celá vec začína dávať zmysel. Rovnako ako v každom náboženskom obrade, je to otázka obety. Abrahám bol pripravený zabiť Izáka, katolíci sa počas pôstu vzdávajú mäsa, moslimovia sa počas ramadánu oddávajú pôstu úplne. A mladá žena v Čile s dvoma dvojlitrovými fľašami sedí vo svojom aute a čaká v rade, vediac, že je verejne viditeľná a že jej zelená morálna cnosť je zjavná pre všetkých.
V poslednom čase sa však náklady na symbolický recyklačný proces, najmä v prípade skla, príliš zvýšili. Mestá boli dlho ochotné predať svojim „zákazníkom“ príležitosť cítiť sa voči sebe samému dobre, pokiaľ boli náklady primerané. Nedávno však došlo k všeobecnému poklesu cien recyklovaných komodít, najmä skla. Recyklačno-priemyselný komplex sa zredukoval na tvrdenie, že recyklácia „vytvára pracovné miesta“, ale to je samozrejme užitočné iba vtedy, ak pracovné miesta produkujú niečo užitočné pre spotrebiteľov alebo zlepšujú životné prostredie.
Skutočným problémom, ako to vidím ja, je to, že recyklačný priemysel predáva odpustky a dáva ľuďom morálnu licenciu na znečisťovanie. Ak je množstvo recyklácie škodlivé pre životné prostredie, potom je recyklácia do značnej miery faloš. Umožňuje ľuďom necítiť sa zle pri iných veciach, ktoré znečisťujú životné prostredie. Ako mladá žena v Čile, ktorá čakala v rade za volantom veľkého SUV.
Autorom je Michael Munger, profesor ekonómie na Duke University a autor knihy Je kapitalizmus udržateľný?
