Je normálne platiť za to, že niekomu môžeme požičať peniaze?

Diskusia 10  
Je normálne platiť za to, že niekomu môžeme požičať peniaze?
Zdroj: Bloomberg
Foto: YT/bloomberg


13. 8. 2019 - Známy ekonóm Joe Weisenthal na stránkach Bloombergu komentuje súčasnú situáciu extrémne nízkych a negatívnych sadzieb s tým, že hoci na prvý pohľad nedávajú zmysel, po hlbšom zamyslení tomu môže byť naopak.

Ekonóm v tejto súvislosti ponúka jeden myšlienkový experiment. Predstavte si časy, kedy ešte neexistovali peniaze a finančné aktíva a ak niekto chcel akumulovať majetok, mohol tak robiť iba hromadením fyzických vecí. Teda nehnuteľností, obilia a podobne. "Je zrejmé, že takéto bohatstvo znáša náklady na údržbu, pretože degraduje. Musí sa platiť za stráženie, všetko môže zhorieť. Môžeme teda držať bohatstvo vo fyzickej forme, ale musíme za to platiť," píše Weisenthal.

Podobne to platí aj dnes. Ak niekto chce držať fyzické zlato či ropu, stojí to peniaze. Ako túto situáciu mení existencia peňazí? Je nutné si uvedomiť, že ak máme svoje prostriedky uložené v banke, je to dlh banky voči nám a ten je splácaný z pohľadávok banky, teda zo záväzkov, ktoré voči nej majú iní. Banka môže napríklad vlastniť vládne obligácie či požičiavať domácnostiam a firmám. Čím viac je úspor a čím menší je dopyt po nich, o to nižšie sú sadzby. "To je svet, v ktorom teraz žijeme. Ak ste bohatý Európan, proste chcete, aby vaše peniaze boli uložené vo Švajčiarsku v UBS. Lenže tá teraz nemá na to, aby všetkým vyplácala úroky a tak musíte vy platiť jej za to, že si peniaze v nej uložíte. Je to nepríjemné, ale čo môžete robiť iné," píše ekonóm.

Je normálne platiť za to, že niekomu môžeme požičať peniaze?

Vo Švajčiarsku je celá výnosová krivka v zápore a to až po dlhopisy s päťdesiatročnou splatnosťou. Banka UBS plánuje zaviesť ročný poplatok 0,6 % pre bohatých klientov, ktorí si v nej uložili peniaze. Nemecké vládne obligácie sa aktuálne obchodujú s negatívnymi úrokmi. Platí to aj o tých so splatnosťou 30 rokov. Nemecká vláda by mohla situáciu využiť k tomu, aby zvýšila svoje výdavky a podporila tým rast v celej Európe. Tým by sa objavili investičné príležitosti, vzrástol dopyt po úsporách a s ňou aj sadzby. Lenže ako podotýka ekonóm, takáto stratégia nemá v Nemecku politickú podporu, pretože Nemci sa obávajú nákladov, ktoré by priniesla. Na druhej strane je však nákladná aj súčasná situácia, a to práve vo forme negatívnych sadzieb.

Teoreticky by mohli byť uvoľnené regulačné štandardy a banky by potom mohli viac požičiavať napríklad rizikovým domácnostiam na nákup nehnuteľností. Potom by sa opäť rozmnožili rôzne deriváty, ktoré by vyplácali zaujímavé výnosy. Lenže s nimi už má Nemecko svoje skúsenosti a nie práve príjemné.

Útechu tak môže nakoniec prinášať len vedomie, že "nie je nič neprirodzeného na tom, že platíme za uchovanie svojho bohatstva", uzatvára Weisenthal.