oPeniazoch.sk, AIER Foto:getty images;TASR/AP
Čo je vlastne zlé na ekonomickej nerovnosti? Obvyklou odpoveďou je, že nerovnosť príliš často vedie k sociálnym nepokojom a nebezpečným politickým výpadom. Ľudí hnevá, ak vidia okolo seba bohatstvo, ale sami sa musia uskromniť, aby prežili.
Toto je v skratke kľúčová časť argumentov o údajne špirálovitých mierach nerovnosti, ktoré sa končia rozkladom sociálnej štruktúry. Francúzska revolúcia je najčastejšie používaným dôkazom tohto javu.
Je to pravda?
Hlavným počiatočným problémom je meranie nerovnosti. Ekonometrické výpočty nerovnosti sú veľmi citlivé na výber údajov, ich kvalitu a interpretáciu. Možno, že previazanie údajných rizík občianskych turbulencií s existenciou alebo rastom nerovnosti slúži skôr v prospech tých, ktorí nevedia čo je GINI index, alebo nechcú z akéhokoľvek dôvodu akceptovať iné kvantitatívne ukazovatele. Existenčnými problémami napádajú dodržiavanie vlastníckych práv miliardárov.
Pochopenie makroekonomických dôsledkov rozdelenia právomocí je maximálne dôležité pokiaľ ide o rozdelenia bohatstva v rámci trhového systému. Väčšina jednotlivcov pravdepodobne chápe, že talent a neschopnosť v rámci danej spoločnosti, v rôznych časoch na rôznych miestach, presadzujúc sa rôznymi spôsobmi, nevyhnutne vedie k nesmierne odlišným výsledkom. Tvrdenie, že rast nerovnosti bohatstva vedie k sociálnym otrasom, niekedy úplne upúšťa od kvantitatívnych dôkazov.
Vráťme sa k Francúzskej revolúcii. Tvrdenie, že k nej došlo z jediného dôvodu, kvôli majetkovej nerovnosti, alebo v prvom rade kvôli nej, by malo viesť k rovnakému vysokému stupňu skepticizmu, aký by mohol priniesť akýkoľvek sociálny vedecký nález založený na jednoduchej lineárnej regresii. Po druhé, úloha zdaňovania v podnecovaní francúzskej revolúcie je dôsledne a trochu podozrivo vynechaná z rovnostárskeho účtu.
V každej spoločnosti vždy existuje určitý stupeň nepokoja. Ale bez senzačného šírenia správy médiami alebo inými záujmami, akýmkoľvek nemenovaným procesom, by sa asi rozdiely v bohatstve len ťažko premenili na horúčkovitý triedny boj. V prípade, že nedochádza k podnecovaniu, to musí byť nejaká neviditeľná sila, (niektorí by hovorili o mystike), ktorá spôsobí, že na určitej úrovni ekonomických rozdielov dôjde obrovskému narušeniu. Okrem toho zmeny ekonomickej nerovnosti nastávajú slimačím tempom, v zásade je takmer nemožné ich odsledovať, s výnimkou extrémov. Za alarmujúcimi správami týkajúcimi sa majetkovej nerovnosti sú primárne politické a akademické záujmy, ktoré vytvárajú ľavicový alebo „liberálny“ ekvivalent pravicového „konzervatívneho“ strachu z prisťahovalectva, či už legálneho alebo nelegálneho. Nepredstavuje to hrozbu pre širokú verejnosť, ale demokracie citlivo vnímajú čierne scenáre.
Závisť je neodmysliteľnou súčasťou nášho emočného stavu. Existujú však len obmedzené dôkazy o tom, že by závisť (opäť, ak ju nezneužijú politici), mala účinky, ktoré sa znásobením zmenia na sociálne nepokoje. Inak by sa použili vládne intervencie na otupenie závisti, zákonmi, alebo politikou. Rovnako ako by sa zabránilo hromadnému vyjadrovaniu radosti alebo cynizmu.
Keď upustíme od apokalyptickej rétoriky týkajúcej sa dôsledkov hospodárskej nerovnosti, preukázateľné argumenty týkajúce sa skutočného stupňa nerovnosti bohatstva v danom časovom období, či ide o umelý alebo prirodzený vedľajší produkt prevládajúcich hospodárskych politík, sú redukované na svoju základnú formu: kontroverzné hypotézy, ktoré, hoci sú prístupné empirickému zaobchádzaniu, zostávajú mimoriadne citlivé na faktory času, miesta a metodického zaobchádzania.
Podčiarknuté a zhrnuté. Domnienka, že nerovnosť vedie k sociálnym otrasom, je veľmi sporná a v konečnom dôsledku nepreukázaná. Pri ekonomickej nerovnosti sa často zamieňa nerovnosť a nedostatok príležitostí. Sú to ale dve rôzne veci. Nedostatok príležitostí je skôr otázkou slobody, nie spravodlivejšieho prerozdeľovania toho, čo už máme.
Autorom je ekonóm Peter C. Earle, ktorý strávil viac ako 20 rokov ako obchodník a analytik na svetových finančných trhoch na Wall Street.
