Kratší pracovný týždeň: Viac voľného času si zaslúžia hlavne ľudia s nízkymi príjmami

Diskusia 8  
Kratší pracovný týždeň: Viac voľného času si zaslúžia hlavne ľudia s nízkymi príjmami
Zdroj: the guardian
Foto: SITA/AP


4. 8. 2019 - Letná dovolenková sezóna mnohých núti uvažovať o veciach, na ktoré počas roka ani nepomyslia. Napríklad užiť si viac voľného času a pracovať menej. Nebol by to nový trend, veď voľakedy mal pracovný týždeň 80 hodín.

Myšlienka kratšieho pracovného týždňa môže znieť fantasticky. Už pred 50 rokmi sa dalo predpokladať, že sa bude skracovať, keď sa spoločnosť stala prosperujúcejšou, pracovníci by si užívali prínosy nielen prostredníctvom vyšších platov, ale aj väčším množstvom voľného času. V 60. a 70. rokoch minulého storočia už boli údajne mnohé krajiny pripravené vstúpiť do veku rekreácie.

Ako sa teda stalo, že súčasný päťdňový, alebo 40-hodinový týždeň sa považuje za štandardný? Spočiatku to fungovalo v prospech kratšieho týždňa. Henry Ford bol jedným z prvých výrobcov, ktorí vo svojich továrňach skrátili pracovný týždeň zo šiestich na päť dní. Čiastočne preto, lebo vedel, že na to, aby predali viac automobilov, ľudia potrebovali voľný čas aby si ich užili. To ale funguje len do určitého bodu. Naša závislosť od ekonomického rastu podporovaného spotrebou nás postavila na bežiaci pás, pracujeme, aby sme mohli nakupovať.

V histórii bolo niekoľko zlomových bodov, kedy sme sa mohli vrátiť na cestu kratšieho pracovného týždňa. Väčšinou v časoch hospodárskej krízy. Reakciou prezidenta Franklina Roosevelta na Veľkú depresiu bolo predĺženie 30-hodinového pracovného týždňa, pričom myšlienka spočívala v tom, že sa zmenšujúci sa pracovný trh rozdelí medzi viac ľudí. Americkí výrobcovia ho však presvedčili, aby to nerobil. V roku 1974 konzervatívna vláda Teda Heatha dočasne umožnila v energeticky náročných odvetviach pracovať v trojdňovom týždni, aby sa zachovali dodávky uhlia. Zatiaľ čo v 70. rokoch 20. storočia sa hovorilo o ekonomickej katastrofe, produktivita vzrástla o 5 % za dva mesiace, čo bol výsledok trojdňového týždňa. Reagan-Thatcherovej konsenzus, ktorý nasledoval, však posilnil myšlienku práce ako základu pre rast a razom sa stal voľný čas irelevantným. Desať rokov po finančnej kríze, v ére pomalého rastu miezd, nadišiel opäť čas na prehodnotenie. Práca ako niečo, čo môže dať nášmu životu naplnenie a zmysel, u mnohých ľudí nefunguje.

Kratší pracovný týždeň: Viac voľného času si zaslúžia hlavne ľudia s nízkymi príjmami

Odborníci hovoria o zlepšení kvality slabo platenej práce. Pekný cieľ, ale neodstráni nepríjemnú pravdu, že existujú pracovné miesta, ktoré nikto obsadiť nechce. A sú tu aj ďalšie dva dôvody na prehodnotenie dĺžky pracovného týždňa. Už pracujeme v priemere 32 hodín týždenne, čo je skoro štvordenný týždeň, prevažne ženy pracujú na čiastočný úväzok. Matky si berú s častejšie rodičovské voľno ako otcovia a neraz pracujú na čiastočný úväzok. Po rodičovskej zarábajú menej, čo ďalej brzdí ich kariérny postup. A tak by 30-hodinový týždeň mohol pomôcť vyrovnať rozdiely v odmeňovaní žien a mužov prerozdelením práce od mužov k ženám. Nehovoriac o tom, že by sa mužom poskytlo viac času na starostlivosť o deti.

Mnohí ochrancovia životného prostredia tvrdia, že by sme nemali jednoducho prerozdeľovať platenú prácu, ale sa zamerať na nižšiu produkciu a spotrebu. Zmeniť životný štýl, pretože planéta nemôže udržať nekonečný rast. Je to určite príťažlivá myšlienka, ale ľudia pracujúci v slabo zaplatených monotónnych zamestnaniach si najviac zaslúžia zníženie pracovného času. A sú to oni, ktorí si môžu najmenej dovoliť znížiť mzdy a ktorí majú zároveň aj menšiu uhlíkovú stopu. Toto je paradox v diskusiách o kratšom pracovnom týždni. Prioritou musí byť znižovanie odpracovaných hodín ľudí pracujúcich v dnešných lodeniciach a prístavoch, čo sú sklady Amazonu a call centrá. Ľudia v dobre platených zamestnaniach, navyše takých, ktoré ich aj napĺňajú, nie sú v skutočnosti cieľom.

Kratší pracovný týždeň: Viac voľného času si zaslúžia hlavne ľudia s nízkymi príjmami

Keby však vláda stanovila kratší pracovný týždeň bez toho, aby sa najprv zaoberala štrukturálnymi nerovnosťami na trhu práce, bola by prospešná len pre vybranú skupinu. Príkladom je Francúzsko, ktoré má ešte nižšie zastúpenie v odboroch ako Spojené kráľovstvo a kde vláda koncom 90. rokov prišla s nápadom na 35-hodinový pracovný týždeň. Manažéri sa dostali k dovolenke navyše, čo je jeden z dôvodov, prečo v auguste opúšťa stredná trieda Paríž. U pracovníkov s nízkym príjmom došlo k zníženiu oveľa menej, pretože zamestnávatelia mohli nanovo definovať pracovný čas a dostali väčšiu právomoc diktovať. Kratší pracovný týždeň pre tých, ktorí to najviac potrebujú, znamená trh práce, na ktorom majú osoby s nízkym príjmom viac práv a vyjednávaciu silu. Zvyšok by mal očakávať, že zaplatí viac ako daňovníci a spotrebitelia za služby a tovar, ktorý pre nás vyrábajú.