oPeniazoch.sk, austriancenter;AIER Foto: SITA/AP;getty images
Oxfam označil nerovnosť za „najväčšiu výzvu našej éry“. Existuje nespočetné množstvo návrhov na riešenie otázky nerovnosti, ale všetky majú jednu vec spoločnú: vláda musí urobiť viac.
Kapitalistický systém vedie k nárastu bohatstva už „bohatých“ na úkor „chudobných“ a „strednej triedy“. To vedie k menšej mobilite medzi rôznymi triedami a prípadne aj kultúrnej dezintegrácii, ako napríklad rozdielnosti medzi mestom a vidiekom. Politické riešenie je vyššie zdanenie alebo zavedenie nových daní pre horné „1 %“, pre tých, ktorí zdedili príliš veľký majetok, pre korporácie alebo „bigtech“ hráčov. Všetci by mali v konečnom dôsledku zaplatiť svoj „spravodlivý podiel“. Pre „chudobných“ by sa mali vytvoriť lepšie životné podmienky, zaostávajúce dediny a mestá by mali od vlády získať viac finančných prostriedkov.
V tejto honbe za peniazmi sa dá ľahko prehliadnuť, že vláda zohráva významnú úlohu nielen pri náprave zväčšujúcej sa majetkovej priepasti, ale aj pri vzniku nerovnosti. Namiesto toho, aby sme žili v kapitalistickom systéme, žijeme v systéme bratstva. Vybrané firmy získavajú viac dotácií, dokážu presadiť predpisy, ktoré likvidujú ich konkurentov, alebo dokonca robia život ťažším pre priemerného občana. Napríklad keď vlani EÚ zaviedla zákon o ochrane údajov, ale z GDPR v skutočnosti profitujú veľké spoločnosti.
Ešte horšie, pokiaľ ide o nerovnosť, sú centrálne banky. Bez ohľadu na to, či ide o Fed, ECB, alebo Bank of England, všetky prispeli k tomuto problému. Tieto inštitúcie, ktoré majú na starosti menovú politiku, sa od finančnej krízy v roku 2008 pokúšajú situáciu napraviť s doteraz netradičnými menovými nástrojmi, ako sú programy nákupu dlhopisov a jedno kolo kvantitatívneho uvoľňovania za druhým.
V klasickej, štandardnej ekonómii sa predpokladá, že tieto procesy tlačenia peňazí budú len stimulovať ekonomické aktivity, inak budú neutrálne. Podľa Ludwiga von Misesa je táto neutralita v tom, že „zmena kúpnej sile sa prejaví súčasne na celom trhu a peniaze ovplyvnia všetky komodity v rovnakom rozsahu. Rovnakým spôsobom. Ale, ako tvrdí Mises, tento predpoklad je nesprávny.
Dnes už zabudnutý írsky ekonóm Richard Cantillon poukázal na to, že keď sa nové peniaze zavádzajú do ekonomiky, ako sa to stalo v poslednom desaťročí v masívnom meradle, nie je to vôbec neutrálne zavedenie. „Zdvojnásobením množstva peňazí v obehu sa ceny tovaru a služieb nie vždy zdvojnásobujú. Rieka nebude prúdiť dvojnásobnou rýchlosťou, keď sa množstvo vody zdvojnásobí. Trhové ceny sa zvýšia viac pre niektoré tovary viac ako pre iné, keď množstvo peňazí v systéme narastie.“
Peniaze vstupujú do ekonomiky v určitom bode. V našom centrálnom bankovom systéme pri procesoch blízkych centrálnej banke. Následne potom pretekajú ekonomikou. Preto je to pre niektorých výhodnejšie ako pre iných. Tí, ktorí dostanú peniaze medzi prvými, budú stále čeliť trhu v jeho starých cenách, ale už s novými peniazmi v rukách. Môžu to využiť vo svoj prospech. Títo prví prijímatelia sú v našom svete dobre prepojení alebo blízki centrálnym bankám. Sú to komerčné banky, finančné inštitúcie, veľké korporácie, vlády a byrokracie. Naopak tí, ktorí sú ďaleko od zdroja, od produkcie peňazí, na tom stratia. V našom svete sú to tí, ktorí sú na ekonomickom rebríčku čo najnižšie a tí, ktorí sú slabšie politicky prepojení.
V pomerne malom výskume, Michele Lenze a Jiří Slačálek minulý rok tvrdili, že menová politika ECB nemala významný vplyv na prerozdelenie príjmov. Výskum bol sponzorovaný samotnou ECB a podporený keynesiánskymi predpokladmi, ako napríklad, že kvantitatívne uvoľňovanie ECB viedlo k tomu, že nezamestnaní získali pracovné miesta, čím sa samozrejme zvýšili ich príjmy. Zabudli ale dodať, že to bola uvoľná menová politika, ktorá nás dostala do krízy a v najväčšej miere zapríčinila vysokú nezamestnanosť.
Zbrusu nová štúdia Mehdiho El Herradiho a Aurélien Leroya z De Nederlandsche Bank, ktorá sa zameriava na dvanásť industrializovaných krajín od roku 1920 do roku 2015, ukazuje niektoré silné výsledky v inom svetle. „Naše dôkazy naznačujú, že menová politika má významný vplyv na príjmovú nerovnosť.“ V skutočnosti tvrdia, že voľná menová politika vedie k oveľa vyšším príjmom pre percento najbohatších, ich podiel príjmov by sa mohol zvýšiť o jeden až šesť percent.
Netreba dodávať, že takéto empirické štúdie o rozsiahlych ekonomických procesoch, pomocou zložitých matematických modelov, by sme mali pozorne sledovať, aby sme mohli urobiť komplexnejšie vyhlásenia. Táto nová štúdia z Holandska potvrdzuje, že rýchlo rastúce ceny akcií, finančných aktív a bývania, a tovarov, v ktorých sú bohatí ľudia väčšinou ekonomicky aktívni, vytvárajú v súčasnom systéme efekt popísaný Cantillonom.
Centrálne banky ako socialistické inštitúcie spôsobujú na jednej strane obrovské prerozdelenia od chudobných k bohatým, ale na druhej strane ľavica obviňuje zo situácie kapitalizmus a vyžaduje pre bohatých vyššie dane. Keďže nikto naozaj nerozmýšľa o účinkoch krokov centrálnych bánk, berie ich ako „sociálne“ inštitúcie, ktoré „myslia na chudobných“. Koncept centrálnych bánk obhajoval už Karl Marx vo svojom Komunistickom manifeste. Samozrejme, inflácia by existovala aj bez centrálnych bánk, ale určite by nebola tak vysoká.
Prehodnotiť situáciu by mohli hlavne tí, ktorí sú osobne zainteresovaní do boja proti nerovnosti. Urobili by dobre, keby sa častejšie pozreli na centrálne banky a vlády, ktoré prerozdeľujú peniaze od chudobných smerom k bohatým. Aby našli skutočných vinníkov rastúcej nerovnosti.
