Nebezpečná nezodpovednosť: Mali by mali turisti zaplatiť za svoju záchranu?

Diskusia 4  
Nebezpečná nezodpovednosť: Mali by mali turisti zaplatiť za svoju záchranu?
Zdroj: aier
Foto: TASR/E.Ďurčová;O.Ondráš;P.Svetoň


29. 8. 2019 - Sú známe prípady, kedy boli štátne záchranné operácie kvôli vysokým nákladom po určitom čase odvolané ale nakoniec všetko dobre dopadlo vďaka priateľom a rodine, ktorá to nevzdala.

Hory lákajú v zime aj v lete množstvo turistov. Nemusia to byť extrémy, ako nedávne zábery smrteľných zápch "horolezcov" na Evereste. Svoje o tom vedia záchranári, ktorí zúfalo každý rok pripomínajú, že nepripravení turisti do hôr nepatria a že nehodno preceňovať svoje zručnosti v orientácii vo voľno teréne. Ak pridáme rýchlo sa meniace poveternostné podmienky, strmé útesy a medveďov, máme razom recept na život ohrozujúce núdzové situácie, ktoré si vyžadujú značné zdroje potrebné na pátranie a záchranu.

Verejné rozhorčenie nad týmito „hlúpymi a nepripravenými“ turistami ide vždy ruka v ruke s vyhláseniami, že by náklady na tieto často zbytočné záchranné akcie mali obete znášať sami. Náklady väčšinou pripadnú na daňových poplatníkov, ktorí sú často podráždení, že platia za záchranu jednotlivcov, ktorí nevedia čo je to zdravý rozum.

Zo základného ekonomického hľadiska dáva zmysel účtovať obeti za jeho záchranu, pretože to pomáha zmierniť problém morálneho hazardu. Morálny hazard vzniká vtedy, keď iná osoba hradí náklady na nevhodné správanie sa niekoho iného, ​​čím umožňuje danej osobe ignorovať opatrenia, ktoré by zmiernili akékoľvek škodlivé následky.

Ide o bežný problém v poisťovníctve. Vodiči s komplexným poistením majú menšiu motiváciu jazdiť bezpečne alebo riadne uzamknúť svoje vozidlo s vedomím, že sú krytí voči strate v prípade poškodenia alebo odcudzenia vozidla. Poisťovne sa snažia tento problém zmierniť pomocou spoluúčasti, kedy časť nákladov v prípade plnenia presúvajú na vodiča, čo ich robí zodpovednejšími. Zľavy pre vodiča na poistnom tiež pomáhajú motivovať poistencov, aby boli opatrnejší.

Rovnako ako pri autách, morálny hazard ovplyvňuje aj chodcov. Turisti, ktorí pochopia, že nebudú mať v prípade nutnej záchrany pomoc  úplne zadarmo, sú viac motivovaní správať sa zodpovedne a nepúšťať sa bezhlavo za novým dobrodružstvom napríklad zvolením si skratky po strmom útese. Toto riskantnejšie správanie je v súčasnosti ovplyvnené aj prístupnými technológiami. Mobilný telefón a GPS súradnice umožňujú okamžitý kontakt pri vyhľadávaní pomoci. Bohužiaľ, často sa zabúda na to, že sila signálu v niektorých prípadoch môže klesnúť na nulu.

Nebezpečná nezodpovednosť: Mali by mali turisti zaplatiť za svoju záchranu?

Ak na druhej strane turisti pochopia, že zaplatia plnú sumu za záchranu, a že by to bolo pre nich drahé, začnú venovať väčšiu pozornosť tomu, aby predišli nebezpečenstvu. Zníži sa pravdepodobnosť, že bude vôbec nejaká záchranná akcia potrebná. Dobre umiestnené značenie trasy spolu s upozornením na náklady na záchranu, by mohlo motivovať ľudí, aby zostali na vyznačenom chodníku a vyhli sa možným komplikáciám.

Je však naozaj rozumné vyriešiť problém morálneho hazardu, pátrania a záchrany tým, že obete budú v plnej miere znášať náklady za svoje nezodpovedné správanie sa?

Ak sa zopár turistov náhodne ocitne mimo označenej trasy, ale rýchlo túto skutočnosť zistí a chybu okamžite napraví, záchrana s najväčšou pravdepodobnosťou nebude vôbec potrebná. Na druhej strane, sa však môžu nájsť aj takí, ktorí aj napriek obave, že budú musieť zaplatiť plnú sumu za svoju záchranu, sa vyberú do nebezpečenstva s tým, že vlastne sa chcú len otestovať, či by situáciu dokázali zvládnuť sami a bez pomoci. V prípade nebezpečenstva prevládne obava z vysokých nákladov na záchranu a pomoc zostáva na pleciach kolegu-kamaráta. Avšak aj ten môže skončiť v nebezpečenstve, najmä ak nie je kvalifikovaný záchranár. Situácia sa tak vyvinie do záchrany dvoch osôb, čo je nebezpečnejší a nákladnejší scenár.

Z tohto dôvodu má zmysel motivovať ľudí, aby v prípade hroziaceho nebezpečenstva okamžite žiadali o pomoc. Náklady na záchranu sú na začiatku nízke. Samozrejme, nerieši to problém morálneho hazardu „bezplatnej“ záchrany. Turisti sú tým posmelení riskovať viac. Avšak bez „lacných“ stimulov na včasné volanie o pomoc hrozí väčšie nebezpečenstvo a aj náklady exponenciálne porastú.

Nebezpečná nezodpovednosť: Mali by mali turisti zaplatiť za svoju záchranu?

Asi bude lepšie znášať následky malých problémov morálneho hazardu ako vytvoriť stimulačnú štruktúru, ktorá povedie k nákladnejším nebezpečnejším situáciám. Poviete si, že posielať pomoc turistovi, ktorý už nevládze chodiť kvôli pľuzgierom je smiešne a že len míňa zdroje potrebné pre pomoc pri závažnejších problémoch. Ale netreba zabúdať na to, že sa tým vlastne eliminuje ďalšie riziko, že by sa postupne dostal do ešte náročnejšej situácie a väčších problémov.

Nie všetky problémy morálneho hazardu sa dajú ľahko vyriešiť zdieľaním nákladov s tými, ktorí sa správajú bezohľadne. V prípade pátrania a záchrany môže byť správanie sa turistov, ktorí sa snažia sami zachrániť, omnoho horšie, než pokus vyriešiť problém v prvej fáze tým, že sú im preplatené všetky náklady na záchranu. Samozrejme, môžu existovať aj iné riešenia, ako napríklad, aby turisti zaplatili iba časť nákladov, odvíjajúc sa od času potrebného na záchranu alebo od miery nebezpečenstva. Alebo iné nepeňažné riešenie problému, pripomínaním súboru hodnôt a noriem, ktoré podporujú osobnú zodpovednosť. Mať turistický plán, zdieľanie tohto plánu s ostatnými, túra v skupine, či školenia prvej pomoci. Všetky sú to dobré nápady pre ľudí, ktorí si chcú vychutnať pohyb v prírode. Aj tu platí, že šťastie praje pripraveným.

 

Autorom je Anthony Gill, profesor politickej ekonómie na University of Washington, Seattle.