oPeniazoch.sk, Natixis Foto: SITA/AP;thinkstock
Investičná banka Natixis vyvracia názor, že ekonomický rast eurozóny je tlmený najmä kvôli nesprávnej politike fiškálneho uťahovania.
Hlavný ekonóm investičnej banky Natixis Patrick Artus vo svojej analýze poukazuje na skutočnosť, že od roku 2010 odmietali krajiny s prebytkami úspor financovať deficity v krajinách s ich nedostatkom. To sa prejavilo tým, že vonkajšie prebytky Nemecka a Holandska už po roku 2010 nekorešpondujú s vonkajšími deficitmi zvyšku eurozóny. Po roku 2010 prestal prúdiť kapitál z prebytkových krajín do krajín s vonkajšími deficitmi. Tie začali mať problémy s ich financovaním a následne v nich muselo dôjsť ku kontrakcii domáceho dopytu tak, aby sa problém zmiernil. To sa dosiahlo utiahnutím fiškálnej politiky a rastom sadzieb.
Fiškálne uťahovanie teda nie je prvotnou príčinou poklesu dopytu v eurozóne, ale dôsledkom krízy. Tá totiž viedla k náhlemu zastaveniu toku kapitálu z Nemecka a Holandska do krajín na periférii menovej únie. Tieto krajiny museli na danú situáciu reagovať znižovaním dopytu, ktoré obmedzilo vonkajšie deficity a potrebu ich financovania.
Keďže jadrom krízy bolo spomínané zastavenie toku kapitálu z jadra na perifériu, zabrániť jej mohli kroky, ktoré by tento tok udržali na predchádzajúcich úrovniach. To v praxi znamená, že by investori museli byť aj naďalej ochotní kupovať dlhopisy v krajinách na periférii, a to ako vládne, tak tie vydávané súkromným sektorom vrátane bánk. Takýto stav by sa dal podľa ekonóma uspokojivo dosiahnuť iba "jednotným verejným dlhom", teda fiškálnou solidaritou medzi jednotlivými členskými krajinami eurozóny. Celoeurópskymi by sa tiež museli stať aj banky, a to v tom zmysle, že kvalita ich aktív a následne dlhopisov by nebola prehnane závislá na vývoji v jednej konkrétnej krajine, ale na vývoji celej európskej ekonomiky.
