Menoví experti: Ako nám bankári centrálne plánujú naše životy

Diskusia 5  
Menoví experti: Ako nám bankári centrálne plánujú naše životy
Zdroj: AIER
Foto: SITA/AP;getty images


1. 5. 2019 - Centrálna banka má právny monopol na menový systém. Plánuje množstvo peňazí v obehu a ich dostupnosť na účely poskytovania úverov, stanovuje cieľ pre ročnú mieru inflácie a zároveň zámerne ovplyvňuje úrokové sadzby, čím ovplyvňuje investičné výdavky a podporuje plnú zamestnanosť.

Takmer všetky diskusie týkajúce sa centrálnych bánk sa krútia okolo toho, ako by sa malo vyzerať toto menové centrálne plánovanie: ktoré politické nástroje by sa mali využívať, na aké ciele sa zamerať a kto by mal byť zodpovedný za riadenie centrálnej banky. Do pozornosti sa však v ostatnom čase dostáva nezávislosť centrálnych bánk. Otázka sa nedávno dostala do popredia v dôsledku pripomienok prezidenta Donalda Trumpa, ktoré sa týkali politiky úrokových sadzieb Federálneho rezervného systému a osôb, ktoré nedávno navrhol na pozície v Rade guvernérov Federálneho rezervného systému. Za ostatný rok sa Trump vyjadroval podráždenie na rast úrokových sadzieb pod vedením Jerome Powella ako šéfa FEDu. Powell zvýšil úrokové sadzby niekoľkokrát za posledný rok, čím zabránil Amerike, aby bola „veľkou“, ako si to Trump myslí a preto chce do rady guvernérov dosadiť ľudí, ktorí by „politicky“ naplnili Trumpovu túžbu po voľnejšej menovej politike a nižších úrokových sadzbách. Desmond Lachman z konzervatívneho American Enterprise Institute, si myslí, že Federálny rezervný systém by mal zvýšiť úrokové sadzby, čím by centrálna banka získala priestor pre budúce úspešné politiky menových stimulov, v čase ďalšieho hospodárskeho poklesu. Inými slovami, súhlasí s centrálnym menovým plánovaním, avšak iným spôsobom ako prezident Trump.

Časopis The Economist nedávno písal o „nezávislosti“ centrálnych bánk, ktoré sú pod tlakom vlád po celom svete. Časopis sa odvoláva na zachovanie profesionálneho  menového plánovania, bez zasahovania politikov. Tí, ktorí stoja za centrálnym bankovým kormidlom, by sa mali sústrediť na dlhodobú stabilitu cenovej úrovne a neideologické bankové a úrokové politiky. The Economist pripúšťa, že niekedy sa to centrálnym bankárom darilo a dokázali svet zachrániť pred destabilizujúcimi cenovými infláciami a krátkodobými politickými manipuláciami, ktoré mohli byť škodlivé pre plnú zamestnanosť a trvalý rast.

Menové centrálne plánovanie vo forme centrálneho bankovníctva sa dá prirovnať k tradičnému socialistickému hospodárskemu plánovaniu. Po prvé, aké komodity by sa dali využiť ako médium výmeny? V súčasnom menovom systéme sa každý, kto sa pokúša obchodovať s alternatívami peňazí v domácich transakciách, dopúšťa trestného činu. Bolo by to „sprisahanie“ proti monopolnému režimu vlády. Faktom je, že by vláda mohla využiť to, čo ľudia na trhu vnímajú ako niečo atraktívne, výhodné a rentabilné na to, aby to mohli používať ako prostriedok výmeny trhových transakcií. Už je to viac ako 40 rokov, odkedy rakúsky ekonóm FA Hayek vydal svoju „Choice in Currency“ (1976), v ktorej vyzval na jednoduchú menovú reformu ukončením zákonných platidiel . Navrhoval umožniť ľuďom vybrať si a použiť v domácich a zahraničných transakciách. médium výmeny, aké len chcú. Považoval to za nevyhnutnú slobodu na prelomenie histórie zneužívania zo strany vládnych monopolných peňazí a umožnenie ľuďom používať akékoľvek peniaze, ktoré chcú.

Menoví experti: Ako nám bankári centrálne plánujú naše životy

Potom je tu otázka, ako môžu menoví centrálni plánovači vedieť, koľko peňazí by malo byť v obehu a v bankovom systéme? Je to niečo podobné ako keď starí sovietski centrálni plánovači vedeli, koľko toaletného papiera vyrobiť. To, čo sovietsky plánovači vyrobili, sa vždy ukázalo byť v nesprávnych množstvách a nesprávnych typoch. Ak by sa platilo zlatom, množstvo peňazí na trhu by bolo odrazom ponuky a dopytu. Ľudia používajú zlato na komerčné alebo peňažné účely. Zlato má svoju cenu na trhu. Na základe toho by tí, ktorí sú na strane ponuky, mohli odhadnúť ziskovosť vyhľadávania, ťažby, razenia a uvádzania na trh väčšieho množstva zlata na menové a iné komerčné účely. Zvýšený dopyt po zlate ako peniazoch by znamenal posun komodity od komerčného využitia k menovému a tým aj nárast hodnoty zlata vo všeobecnosti. Nárastom ponuky by sa rast trhovej hodnoty zlata zmierňoval. Rastúca ponuka má tendenciu uspokojiť väčší dopyt. Áno, došlo by k výrazným výkyvom na základe zlata v dôsledku novo objavených zdrojov zlata v rôznych častiach sveta, avšak vo všeobecnosti by to bolo zanedbateľné. Rozhodujúcim je to, že „optimálne“ množstvo peňazí je interaktívnym výsledkom samotných účastníkov trhu. Trh so zlatom poskytuje cenový systém, ktorý odráža dopyt po zlate pri jeho rôznych použitiach, z ktorých jedna forma sú peniaze. Súvisiace trhy pre potrebné výrobné prostriedky na ťažbu zlata, mincovňu a dodávku zlata poskytujú cenotvorbu, ktorá uľahčuje racionálne ekonomické výpočty pre neustále sa prispôsobujúce a neustále sa meniace „optimálne“ množstvo peňazí  na trhu.

Dnes sme závislí na rozhodnutiach niekoľkých vedúcich pracovníkov centrálneho plánovania. Ich osobné úsudky čo ekonomika potrebuje sú na základe prevládajúcich makroekonomických teórií používaných v centrálnej banke, podľa toho vedia, koľko peňazí by sa malo čerpať do bankového systému. Ak sa hovorí, že centrálne bankovníctvo musí byť nezávislé, musia tam byť „objektívni“ a vedeckí menoví „experti“, ktorí dokážu viesť ekonomiku na základe najnovších a „správnych“ makroekonomických modelov. Prax však ukazuje, že je to všetko politika a ideológia plánovania. Dobrým príkladom je optimálna miera cenovej inflácie. Každý benchmark, ktorý by mal určovať, či ceny vo všeobecnosti rastú alebo klesajú, je založený na určitom štatistickom priemere vybraných a vážených individuálnych cien sledovaných v čase. Či sa kôš tovarov stal drahším alebo menej nákladným a o akú percentuálnu zmenu z predchádzajúceho obdobia ide.

Zmeny v životných nákladoch ovplyvňujú každého z nás inak na základe reality toho, čo si ako jednotlivci kupujeme a v akých relatívnych množstvách. Naše individuálne koše odrážajú zmeny v našich chutiach a preferenciách, v relatívnych cenách medzi tovarmi, ktoré kupujeme na trhu, ktorý často ponúka nové a kvalitnejšie výrobky. Menia sa nielen tovary v našich košoch ale aj ich relatívne množstvá. Index spotrebiteľských cien sú informácie o tom, čo môže centrálna banka robiť pre celkovú hodnotu peňazí, ktoré používame. Ide o jeden zo signálov, ktoré používajú centrálni bankári na rozhodovanie o miere menovej expanzie a na ovplyvňovanie úrokových sadzieb. Všetko je to  založené na makroekonomickej koncepcii, že vo všeobecnosti klesajúca cenová úroveň je „zlá“ a že rast a zamestnanosť sú „stimulované“ miernym rastom cien. V priebehu posledných 100 rokov sa ukázalo, že klesajúce ceny v dôsledku vyšších výkonov a nákladovej efektívnosti na strane ponuky nie sú škodlivé, ale stoja za zvyšovaním prosperity a zvyšovaním skutočnej životnej úrovne.

Menoví experti: Ako nám bankári centrálne plánujú naše životy

Dnes má ECB svoj inflačný cieľ nastavený na 2 %. Primárnym inštitucionálnym nástrojom, ktorý má k dispozícii, je nákup dlhopisov a iných cenných papierov a zvýšiť rezervy na úvery v bankovom systéme. Ide o prostriedok na ovplyvňovanie úrokových sadzieb pre investície a všetky ostatné druhy pôžičiek s cieľom „stimulovať“ výdavky a zamestnanosť v ekonomike ako celku. Pri sledovaní a využívaní úrokových sadzieb, ako politického nástroja, sa manipuluje. Menoví centrálni plánovači narúšajú a bránia úrokovým sadzbám, aby hovorili pravdu: koľko úspor je v hospodárstve na udržanie štruktúry hrubého kapitálu a čisté investície s rôznym časovým horizontom.

Rovnako ako sovietsky centrálni plánovači, ktorí verili, že dokážu riadiť lepšie ako trhové ekonomiky, naši centrálni bankári nikdy neuspejú vo svojom nadšení a arogantnej dôvere, že tentoraz majú správny makroekonomický model toho, ako to funguje. Konečne majú väčšie množstvo lepších štatistických údajov a počítačovú kapacitu na úspešné meranie ekonomiky. Inflácia pod kontrolou poslúži na zmiernenie dopadov recesie, ale nie na prevenciu.

Dlhá história centrálneho bankovníctva, a to najmä za posledných 100 rokov papierových peňazí, viac ako jasne dokázala, že nadišiel čas na skoncovanie s epochou moderného centrálneho bankovníctva. Namiesto neho potrebujeme otvorenie a uvoľnenie finančných trhov súkromnému konkurenčnému voľnému bankovníctvu. Trhy - to znamená, že my všetci – by mali rozhodovať o tom, čo chceme používať ako peniaze.

 

Autorom je Richard M. Ebeling, člen American institute for economic research.