oPeniazoch.sk, awealthofcommonsense Foto: getty images
V 90 % konverzácií s človekom, ktorého ste dávnejšie nevideli, sa objavuje otázka na zamestnanie. V posledných desaťročiach ide skôr o kultúrnu normu a nie skutočný záujem. Práca je zakorenená v našich identitách v mnohých smeroch. Často ide o istú formu náboženstva.
Práca ako presvedčenie. Nie je nevyhnutná len pre ekonomickú produkciu, ale aj ako ústredný prvok identity a účelu života. Presvedčenie, že každá politika na podporu ľudského blahobytu musí vždy súvisieť s množstvom práce. V uplynulom storočí sa koncepcia práce presunula z pracovných miest na kariérny rast. Moderný pracovný trh sa vyvinul tak, aby slúžil potrebám spotrebiteľov a kapitalistov, nie na uspokojovanie miliónov ľudí hľadajúcich zmysluplnosť v tom, čo robia. Dokonca aj úspešní a bohatí sú často nešťastní, pretože ich pracovné miesta ich nenapĺňajú.
„Uznávam každého, kto mal na to gule, aby začal robiť niečo, čo ho urobilo šťastným,“ povedal Benovi Carlson z Ritholtz Wealth Management jeho priateľ. "Mám pocit, že som len strácal čas. Keď zomriem, nikoho nebude zaujímať, koľko extra percent návratnosti som dokázal dosiahnuť. Mám pocit, že moja práca bola úplne bezvýznamná.“ Carlson cituje človeka s neuveriteľným privilégiom v podobe mzdy aj postavenia. Ale všetko prekryla úzkosť. „Ak strávite 12 hodín denne prácou, ktorú nenávidíte, v určitom okamihu už na výplate vôbec nezáleží.“ Neexistuje žiadny magické číslo, pri ktorom sa zlá práca stáva dobrou. Tento človek síce dostal ponuku v start-upe, a rád by ju aj zobral, ale plat predstavoval len polovicu toho súčasného. Jeho životný štýl mu znemožňoval zníženie mzdy. „Moja žena ma vysmiala, keď som jej o tom povedal.“
Nie, ani zďaleka nejde len o problémy ľudí, ktorí dokázali zarobiť veľké peniaze a teraz sú so svojou prácou nespokojní. Po celé roky sa vštepovalo do hláv mladých ľudí, aby nasledovali svoju vášeň. Potom sa ukázalo, že to nie je až tak dobrá rada. Ľudia sa totiž radi porovnávajú s ostatnými.
Určite poznáte výskumy, v ktorých respondentov oslovili, aby zadefinovali úroveň príjmu, aký by si pre svoj spokojný život predstavovali. Takmer 300 subjektov sa vyjadrilo v jednom takom výskume o rôznych relatívnych a absolútnych úrovniach príjmu. Mali na vybranie z dvoch možností. Ponúkli im ročný príjem 50 000 USD, zatiaľ čo všetci ostatní by zarábali 25 000. Alebo by ich ročný príjem dosiahol 100 000 USD, zatiaľ čo všetci ostatní by zarábali 200 000 USD. Ceny a kúpna sila sú v oboch prípadoch rovnaké. Približne 50 % respondentov uprednostnilo možnosť prvú, čo je nižší absolútny príjem, pokiaľ by ich relatívny príjem bol vyšší ako príjem ostatných vôkol. Táto štúdia je z roku 1995. Odvtedy sa porovnávanie s ostatnými ešte zintenzívnilo.
Stačí pohľad na sociálne siete. To neustále prezentovanie luxusu, dovoleniek, či falošných internetových životov „celebrít“. V minulosti sme sa porovnávali s našimi rovesníkmi, spolupracovníkmi, rodinou, priateľmi, ale internet spôsobil, že každý je dnes malou rybou vo veľkom rybníku. Dnes sa môžeme porovnávať s každým z celého sveta a mnohí z nás sú mrzutí, pretože život každého na internete je dokonalý a náš skutočný život stojí za figu. „Avšak toto je hra, ktorú nikdy nevyhráte, pretože druhá strana vždy podvádza,“ upozorňuje Ben Carlson.
Ale tu ešte príbeh nekončí. Vráťme k spoločenskej konverzácii. Keď stretnete známeho, už sa ho nebudete pýtať, čím sa živý, postačí jednoduché „ako ide život?“. Odpoveďou na túto otázku je čoraz častejšie: „som tak zaneprázdnený.“ Zaneprázdnenosť vnímame ako znak dôležitosti. Pritom väčšina ľudí ani nie je natoľko zaneprázdnená, ako skôr nedokáže správne rozvrhnúť svoj čas. Technológie uľahčujú a zefektívňujú naše životy, ale pravdepodobne vďaka nim sme aj menej produktívni. Poskytujú nám totiž rozptýlenie, ktoré nemá v ľudskej histórii obdoby.
Štúdia RescueTime rozpracovala 185 miliónov pracovných hodín a zistila, že v skutočnosti pracujeme v priemere len 2 hodiny a 48 minút produktívneho času za deň. Výskum tiež zistil, že:
-21 % pracovného času venujeme zábave, správam a sociálnym médiám,
– 40 % ľudí používa svoje počítače až po 10:00 hod.,
-26 % práce si presúvame mimo bežného pracovného času,
– v priemere si kontrolujeme e-maily každých 6 minút.
Jedným z najbláznivejších aspektov tohto celého pracovného procesu / zaneprázdneného trendu je podľa Carlsona skutočnosť, že väčšina ľudí je so svojou prácou nespokojná. A tí, čo sú vo všeobecnosti spokojní, nie sú kognitívne a emocionálne spojení so svojou prácou a pracoviskom, zvyčajne sa prejavia v práci a urobia potrebné minimum, ale nemajú problém zamestnávateľa opustiť, ak sa ukáže čo i len o niečo lepšia ponuka.
Takže približne dve tretiny opýtaných pracovníkov nie sú priveľmi nadšení svojou prácou alebo pracoviskom a toto číslo je už nejaký čas pomerne stabilné. Čím je spoločnosť bohatšia, tým je cennejší čas. Viac voľného času, viac času pre rodinu, menej času stráveného v práci. Mechanizmus sa zdá byť jednoduchý: chudobní ľudia sú nútení zdieľať svoj čas a zdroje viac ako bohatí. Bohatý človek, ktorý sa nikdy nemusel spoliehať na pomoc a zdroje zo svojho okolia, vedie privilegovaný život. Finančná nezávislosť môže viesť k izolácii a izolácia môže značne zvyšovať riziko depresie a samovraždy.
Yuval Harari v knihe Sapiens: Stručná história ľudstva, porovnal stredovekého francúzskeho roľníka s moderným parížskym bankárom. Roľník by žil nepohodlný život v chudobe, zatiaľ čo bankár má život plný komfortu. Neznamená to však, že bankári sú vo všeobecnosti šťastnejší so svojím životom než roľníci. Intuitívne by sme očakávali, že bankár bude oveľa šťastnejší ako roľník. Ale hmotný majetok v skutočnosti neurčuje našu náladu. Keď stredoveký roľník dokončil stavbu svojho obydlia z blata, jeho mozgové neuróny vylučovali serotonín, čo ho priviedlo na úroveň X. Keď v roku 2014 bankár urobil poslednú platbu za svoj nádherný penthouse, mozgové neuróny vylučovali podobné množstvo serotonínu, čo ho priviedlo na podobnú úroveň X. Mozog nevidí rozdiel v tom, že penthouse je oveľa komfortnejší ako dom z hliny a slamy. Jediné, na čom záleží, je hladina serotonínu. V dôsledku toho by bankár nebol šťastnejší ako jeho pra-pra-pra-dedko, chudobný stredoveký roľník.
Výskum ukázal, že očakávanie odmeny je silnejšie v mozgovej aktivite, než v skutočnosti odmena predstavuje. Takže aj keď dostaneme presne to, čo chceme, pokiaľ ide o kariéru, nemusí nás to urobiť šťastnejšími. V ďalšej štúdii skúmali viac ako 6 000 právnikov. Zistili, že fakturovateľné hodiny mali nulovú koreláciu s úrovňou šťastia a pohody. V skutočnosti oveľa nižšie postavení verejní obhajcovia, a nie drahí právnici, boli tí, ktorí mali oveľa šťastnejší život.
V knihe 30 lekcií pre život: Vyskúšané a pravdivé rady od najchudobnejších Američanov, profesor Karl Pillemer priniesol rozhovory s tisíckami ľudí vo veku nad 65 rokov. Najzreteľnejším detailom neboli múdrosti, ktoré títo ľudia vyslovili, ale to, čo nepovedali:
Nikto, ani jedna osoba nepovedala, že aby boli šťastní, mali sa snažiť pracovať tak tvrdo, ako len dokázali, aby si zarobili peniaze na nákup vecí, po ktorých túžili.
Nikto, ani jedna osoba nepovedala, že je dôležité byť aspoň tak bohatý ako sú ľudia okolo vás, a ak máte viac, než oni, je to skutočný úspech.
Nikto, ani jedna osoba nepovedala, že by ste si mali vybrať svoju prácu na základe vášho možného budúceho zárobku.
Odborníci ale na tieto veci neupozorňujú, namiesto toho neustále hovoria o tom, že by sme si mali nájsť spôsob, ako si zarobiť dosť na to, aby sme dokázali žiť bez toho, aby sme boli odsúdení živiť sa prácou, ktorú nemáme radi.
Medzi spokojnosťou a nespokojnosťou je len tenká hranica. Jedným z dôvodov, prečo sme zažili takýto pokrok sú inovácie, ľudia sa neustále usilujú o zlepšenie svojho života. Ak by niektorí ľudia nebrali svoju prácu vážne, asi by sme neocitli v pohodlí moderného života. Väčšina ľudí chce mať zmysluplnú prácu, ktorá im dáva pocit, že nejakým spôsobom prispievajú do spoločnosti. Nikdy by však nemala byť všetkým, pretože by to bol neúplný život. Práca vás určite urobí šťastnejším, ale netreba zabúdať na iný cieľ práce. Na kúpu voľného času. „Nenávidím frázu ohľadom rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom, pretože táto rovnováha pre väčšinu ľudí pravdepodobne neexistuje. Všetko v živote je otázkou kompromisov. Ak však nemáte v práci niečo, čo by vyrovnalo váš život, žiadne množstvo peňazí ani úspechy v kariére vás neuspokoja,“ uzatvára Carlson.
