Prosperita a prerozdeľovanie: Sociálny neznamená socialistický

Diskusia 18  
Prosperita a prerozdeľovanie: Sociálny neznamená socialistický
Zdroj: aier.org
Foto: SITA/AP;getty images


25. 1. 2020 - Švédsko sa neraz dáva za príklad fungovania socializmu. V skutočnosti ide ale o jednu z najsilnejších kapitalistických krajín na svete.

Socializmom chápeme systém, ktorý sa spolieha na štátne vlastníctvo a kontrolu nad výrobnými prostriedkami, štát prijíma rozhodnutia o kapacitách výroby a má pod  kontrolou dôchodky aj vzdelávanie. Ak ale socializmom rozumieme prosperitu a právny štát, sme úplne vedľa.

Skúsme poukázať na niektoré rozdiely medzi kapitalizmom a socializmom.

Vlastníctvo
V kapitalizme je vlastníctvo (prevažne) súkromné, zatiaľ čo v socializme štát vlastní a kontroluje hlavné výrobné zdroje spoločnosti. Niekedy sa poznamenáva, že súkromné ​​vlastníctvo má „krátky časový horizont“, keďže vlastníci sa zameriavajú na zisky. Ale v skutočnosti súkromné ​​vlastníctvo má tendenciu oceňovať budúcnosť, pretože investície môžu v budúcnosti vytvoriť zisk. Ak hovoríme o „demokratickom socializme“, časový horizont úradníkov nepresahuje ďalšie voľby. Z historického pohľadu škody na životnom prostredí vychádzajúce zo socialistickej výroby boli oveľa väčšie ako škody na životnom prostredí pochádzajúce z kapitalistickej výroby. Dokazujú to akademické štúdie po páde Sovietskeho zväzu. Súkromné ​​vlastníctvo poskytuje lepšie informácie o budúcich hodnotách a lepšie stimuly na ocenenie budúcnosti ako demokratický socializmus.

Náklady na príležitosti
Používanie cien poskytuje užitočné signály o relatívnom nedostatku a stimuloch pre decentralizované, ale vysoko organizované individuálne akcie. Socialistický systém stanovuje ceny, namiesto toho, aby umožňoval prispôsobenie cien tak, aby odrážali dynamiku rýchlo sa meniacich udalostí. Socialistické plánovanie zhora dole je doslova nemožné. Žiadny jednotlivec alebo skupina nedokážu dostatočne rýchlo zhromažďovať dostatok informácií a presvedčiť sa o dostatočných  stimuloch na riešenie problému v potrebnom meradle. Socializmus funguje bez cien, a to buď preto, že štát je jedna veľká firma, bez mechanizmu na sprostredkovanie nákladov na príležitosť interne, alebo preto, že demokratický proces určuje, aké ceny „by mali byť“ založené na hlasovaní, a nie na zosúladení rôznych plánov a cieľov dosiahnutých v rámci trhových procesov.

Nátlak
Bez cien sa musíme buď spoliehať na túžby jednotlivých diktátorov, alebo na štátnu kontrolu vyjadrenú prostredníctvom väčšinového pravidla. Bez cien vo forme platov neexistuje spôsob, ako usmerniť ľudí k nedostatku pracovných miest s výnimkou donucovacej sily. To znamená, že keď je nedostatok jedného druhu pracovníka, najmä v zamestnaní, kde je malá spoločenská prestíž alebo skutočný prínos, štát musí využiť hrozbu násilia, aby podnietil ľudí k práci. A tam, kde je prebytok iného druhu pracovníka, najmä v zamestnaní so značnou spoločenskou prestížou a veľkými výhodami, štát zvýhodňuje niektorých uchádzačov. Tento systém riešia trhové systémy mzdou. V trhovom systéme mzdy vysielajú signály ľuďom, ktorí si vyberajú kariéru. Rozhodujú sa dobrovoľne, nie sú k ničomu donucovaní. Názory na to, koľko ľudí má „robiť“ na základe politických preferencií, sú jednoducho odtrhnuté od ekonomického problému voľby zamestnania. Socialistické systémy musia, samozrejme, nasmerovať pracovníkov do povolaní, ktoré by si dobrovoľne nevybrali.

Prosperita a prerozdeľovanie: Sociálny neznamená socialistický


Škandinávia: Svetové centrum kapitalizmu

Teraz, keď sme si povedali v základoch rozdiely medzi kapitalizmom a socializmom, položme si opäť otázku: Je vo Švédsku socializmus? Ide o jeden z najviac kapitalistických národov na svete! Vyskúšali si socializmus a dospeli k názoru, že nefunguje. Švédsko je v tábore plne trhovo orientovaných ekonomík. Ako zdôrazňuje Andreas Bergh vo svojej knihe z roku 2016, Švédsko a obroda kapitalistického sociálneho štátu, je nemysliteľné aby sa Švédsko v súčasnom desaťročí považovalo za niečo iné ako za kapitalistickú krajinu. Nie vždy ale tomu tak bolo. Prinajmenšom pokiaľ ide o temperament a smerovanie verejnej politiky. V roku 1975 švédsky štát vlastnil viac ako polovicu výrobných zdrojov v krajine. Štátom dotovaný dlh vznikal čiastočne paradoxne tým, že nesmierne vysoké daňové sadzby počítali veľkorysými odpočtami pre dlžníkov. Pokusy o „keynesiánske“ politické zásahy boli neohrabané, boli chybné a vytvorili katastrofálnu neistotu v investičných výnosoch aj v tých častiach ekonomiky, ktoré boli stále trhovo orientované. Štát zdaňoval úspešné priemyselné odvetvia a využíval výnosy na dotovanie priemyselných odvetví, ktoré boli neefektívne, skorumpované a zlyhali. To znamenalo, že úrokové sadzby na kapitál boli neprimerané, najmä keď sa držíte dvojcifernej inflácie.

Na ochranu pracovníkov, štát požadoval, aby mzdy nemohli byť znížené, a tiež vynucoval celý rad ďalších obmedzení na prepúšťanie a na úpravu pracovného času. Švédske výrobky zdraželi a vláda bola nútená k sérii devalvácií koruny, ktoré posunuli nákupy dovážaných výrobkov mimo dosah väčšiny strednej triedy.

Samozrejme, voliči si toto všetko všimli. Daňový systém so svojvoľným zvýhodňovaním len podporoval skreslenie investícií do všetkého, čo sa zdalo byť menej zdaňované, než čo by mohlo produkovať užitočný tovar. Našťastie pre tamojších občanov, ale bohužiaľ pre tých, ktorí si myslia, že Švédsko je stále socialistické, sa švédska vláda, viac-menej univerzálnym konsenzom, obrátila späť ku kapitalizmu. Bolo to približne v roku 1995, keď deregulovala domáci priemysel, sprivatizovala svoje systémy vzdelávania a dôchodkového zabezpečenia a otvorila ekonomiku medzinárodnému obchodu a hospodárskej súťaži. Dôvod, prečo tak urobili, je, že kapitalizmus, kdekoľvek v systéme s právnym poriadkom a ochranou vlastníckych práv, vytvára prosperitu. V súčasnosti je Švédsko 19. najkapitalistickejšou krajinou na svete, meranou na základe vlastníckych práv, otvorenosti obchodu a slobody vo využívaní zásoby na vytvorenie nových spoločností. V skutočnosti je Švédsko v top 15 najviac kapitalistických krajinách z hľadiska vlastníckych práv, finančnej slobody a slobody podnikania. Väčšina sektorov je vo veľkej miere neregulovaná a sloboda pohybu kapitálu robí Švédov jedným z najviac kapitalistických národov na svete.

Medzi rokmi 1999 a 2001 Švédsko deregulovalo väčšinu svojho hospodárstva, odpredalo väčšinu svojich štátnych podnikov a zmenilo podstatnú časť svojich záväzkov na sociálne zabezpečenie na súkromné ​​systémy.

Prosperita a prerozdeľovanie: Sociálny neznamená socialistický

Výsledkom je, že Švédsko je v súčasnosti na šiestej priečke v právach na ochranu súkromného vlastníctva spomedzi všetkých národov na svete. Ak má národ silnú ochranu súkromného vlastníctva, aj keď je chránené vlastníctvo výrobných prostriedkov, to nie je socializmus.   
Švédsko plne privatizovalo svoj dôchodkový systém. Áno, existuje doplnkový garantovaný dôchodok, ale systém je postavený predovšetkým na osobnom sporení a investovaní do jedného zo 700 súkromných indexových fondov, ktoré spravujú súkromní správcovia fondov. Je to najprivatizovanejší dôchodkový systém v celej Európe.

Švédsko má 100 % univerzálny kreditný systém vzdelávania. Existujú otázky o tom, či funguje tak dobre, ako by mal, ale je to jeden z najviac súkromných (a nie socialistických) vzdelávacích systémov na svete.

Švédsko nie je jedinou krajinou, ktorá odmietla socializmus a priklonila sa ku kapitalizmu. Ak sa pozrieme na všeobecný trend v krajinách severnej Európy, po posledných neúspešných experimentoch so socializmom, sa za ostatných 25 rokoch väčšina priklonila ku kapitalizmu. Dánsko, Fínsko a Nórsko sú o tri kapitalistickejšie krajiny než Švédsko.

Niektorí ľudia spájajú severský model s istou formou socializmu. Treba však vedieť, že má ďaleko od socialistického plánovaného hospodárstva. Severský model je rozšírený sociálny štát, ktorý svojim občanom poskytuje vysokú úroveň bezpečnosti, ale je to zároveň úspešné trhové hospodárstvo s veľkou slobodou. Dovoľuje svojim občanom žiť si svoj život tak, ako si to oni želajú. Pokiaľ ide o dereguláciu podnikateľských slobôd, merané v „Indexe ekonomickej slobody“ Fraser Institute, Dánsko, Fínsko a Nórsko sú 7., 8. a 9. najviac slobodné, pričom Švédsko je na 12. mieste. Pre porovnanie kapitalistické Spojené štáty sú na 15. Mieste. USA rýchlo regulujú nové priemyselné odvetvia a ďalej obmedzujú staré priemyselné odvetvia na úrovni štátu. Rozšírenie profesionálnych „licenčných“ pravidiel, údajne v prospech spotrebiteľov, slúži v skutočnosti na podporu organizovaných firemných záujmov. USA sú každým dňom menej kapitalistické.

Vo švédskom systéme sa silný kapitalizmus používa na vytvorenie prosperity a následného prerozdelenia na podporu programov sociálneho zabezpečenia. Nezonačujte prosím Švédsko za socialistické, pretože to tak jednoducho nie je.

 

Autorom je Michael Munger  z Amerického inštitútu pre ekonomický výskum.