oPeniazoch.sk, CNBC Foto: SITA/AP
Britská myšlienka zjednotenej Európy nebola nikdy nič iné ako únia voľného obchodu. Napriek tomu sa Nemcom a Holanďanom páčili vyhliadky na zdieľanie členstva v Európskej únii s britskými obchodníkmi, zjavne ako protizávažie voči francúzskym štátnym intervencionistom.
Po dvojnásobnom vetovaní britského vstupu v 60. rokoch do toho, čo sa potom nazývalo spoločným európskym trhom, Francúzsko nakoniec súhlasilo s prijatím Británie v roku 1973. Francúzsko a ďalší členovia EÚ sa však čoskoro museli zaoberať britskými legislatívnymi a regulačnými pripomienkami, ktoré boli v rozpore s ich vládnymi tradíciami a vyžadovali odovzdanie suverenity nevoleným úradníkom, ktorí riadia Európsku komisiu v Bruseli.
Takmer tri roky po úspešnom referende o opustení únie, je dnes Británia v záverečnom štádiu rokovania o vystúpení. Aj keď forma britského odchodu z EÚ je často prezentovaná ako redukcionistická binárna voľba – "ukončenie bez dohody" alebo "dohoda, s ktorou môže Spojené kráľovstvo a EÚ žiť" – Londýn v podstate preformuloval základnú otázku toho, čo je európsky projekt: Európa suverénnych národných štátov alebo federálny európsky superštát.
Katastrofálne politiky úsporných fiškálnych opatrení, ktoré na začiatku tohto desaťročia uvalila nemecká kancelárka Angela Merkelová a jej následné nekontrolované prisťahovalecké vlny v roku 2015, boli katalyzátorom a rozbuškou silných odstredivých síl v celej Európskej únii.
V reakcii na kataklyzmické šoky Veľkej recesie sa Merkelová snažila poučiť "fiškálnych zneužívačov" eurozóny a tých, ktorí nemajú svoje banky pod kontrolou (Španielsko). V tomto procese odmietla žiadosť amerického prezidenta Baracka Obamu o zmiernenie svojej zničujúcej fiškálnej úspornosti, pretože Washington bol oprávnene znepokojený tým, že hlboká a neriešiteľná európska recesia zasiahne celú pätinu amerického vývozu.
Argumenty tých, ktorí požadujú určitú európsku solidaritu, Merkelová odmieta. Tvrdí, že to nerobí pre seba, pričom Nemecko pokračuje v obchodných prebytkoch s partnermi eurozóny, a usiluje sa o rovnováhu rozpočtu v podobe "čiernej nuly".
Kandidát na prezidenta a neskôr prezident Donald Trump to všetko pochopili. Merkelovej povedal, že voľné obchodovanie s USA skončilo. Rovnako Washingtonu úplne odpísal nemeckú bezpečnosť. Zjavne šokovaná nedostatkom americkej solidarity, Merkelová reagovala, že "Európania skutočne musia zobrať svoj osud do vlastných rúk." Inými slovami, nič to, Nemecko bude aj naďalej vyciciavať Európu. To však bolo príliš neskoro pre Merkelovú a Nemecko. Jej politiky viedli k rastu extrémnej pravicovej xenofóbnej Alternatívy pre Nemecko (AFD), ktorá sa v roku 2013 zmenila z nuly na tretiu najväčšiu politickú stranu krajiny. Oči sa otvorili aj iným Európanom. Keď Maďari videli, že Merkelová bude prijímať utečencov, Budapešť vyhlásila, že nechce, aby Berlín rozhodoval o tom, kto bude žiť v Maďarsku. Berlín a Európska komisia v Berlíne boli pobúrené z nedostatku európskej solidarity Maďarska. Arogantný nemecký komisár pre rozpočet EÚ sa verejne vyhrážal, že stopne fondy regionálneho rozvoja, na ktoré má Maďarsko nárok.
Aj Taliani sa rozhodli potrestať Nemecko. Rím nakoniec našiel odvahu povedať "basta!" (dosť!), keď už niekoľko rokov zostal sám v tom, ako sa postarať o tisíce afrických a stredovýchodných migrantov a utečencov, ktorí pristáli na brehoch krajiny. Jedinou reakciou Berlína na talianske výzvy o väčšiu európsku solidaritu bolo kritika Ríma za to, že odmietol dodržiavať zákony o námornej doprave a vystavil ľudí ohrozeniu. V tom, že Taliani odmietli dodržiavať diktát Nemecka v oblasti prisťahovaleckej politiky, Berlín videl útok. Spoločne s francúzskymi pomocníkmi vyzýval Taliansko, aby zachránilo svoje potápajúce sa hospodárstvo pomocou fiškálnych politík, ktoré by boli v rámci rozpočtových pravidiel eurozóny. Nemecko a Európska komisia majú teraz presne to, čo chceli. Talianska ekonomika sa v minulom roku dostala do recesie a pravdepodobne tam zostane aj po väčšinu roku 2019. Príbeh sa ale neskončil. Taliansko teraz spolupracuje s Maďarskom a Poľskom na vytvorení protinemeckého a protifrancúzskeho bloku s nepredvídateľnými dôsledkami pre budúcnosť EÚ.
Všetko sa to deje v čase, keď je Francúzsko rozdelené násilným a prehlbujúcim sa sociálnym nepokojom. Niektorí konzervatívci hovoria o "občianskej vojne" v krajine náchylnej k "násiliu" a "revolúciám". Vláda nemá odpoveď na tri mesiace trvajúce demonštrácie a nepokoje sociálneho hnutia zvaného "žlté vesty". Sledujúc čoraz násilnejšie policajné zásahy, francúzske vládne elity organizujú rozhovory na radnici, zjavne v duchu postupnej únavy svojich protivníkov. Aktuálne to však vyzerá, že francúzska politická kríza nemá konca. Len minulú sobotu demonštrovalo asi 60 000 ľudí vo všetkých veľkých francúzskych mestách, kde proti nim nasadili 80 000 policajtov v smrteľných bojových zariadeniach. Vláda ale upozorňuje aj na skutočnosť, že nepokojné sociálne skupiny nemajú ani vedenie ani programy, ktoré by ponúkali životaschopnú alternatívu pre vládu kvázi imperiálneho prezidentského systému.
Pre porovnanie, slabá a dezorientovaná nemecká vláda vyznieva ako vzor stability. Vládne koaličné sily nemôžu čakať na návrat Merkelovej, v sesterských stredopravých stranách CDU / CSU sa stále vyrovnávajú s rozdielmi a ich partner SPD sa zameriava na dôležitú zmenu vedenia.
Všetci čakajú na to, aké politické sily vyrastú z európskych parlamentných volieb koncom mája. Táto udalosť je považovaná za rozhodujúcu v konflikte medzi etablovanými a veľmi spochybnenými vládami a tými, ktorých označujú za vyslovene "populistických" demagógov a nelegálne demokracie.
Tento obrovský európsky neporiadok je presne to, čo Trump a Británia potrebujú na vyrovnanie svojich obchodných záväzkov s rozpadajúcou sa Európskou úniou. Prežije toto všetko euro? Pravdepodobnosť, že áno, je veľmi vysoká. Euro je v rukách Európskej centrálnej banky a žiadna členská krajina teraz nemá prevládajúcu protieuro náladu. Európski občania si uvedomujú, že zánik eura by znamenal celkovú politickú, hospodársku a finančnú nadvládu Nemecka v systéme roztrieštených európskych štátov. Dlhodobé skúsenosti pred zavedením eura ukazujú, že žiadna krajina nemôže byť ochránená pred touto správou ani voľným výmenným kurzom. Nemecká centrálna banka bude potom na rovnakej úrovni ako Fed v USA, a prezident Bundesbank by získal svoju starú úlohu šéfa pre svetovú ekonomiku a financie. Ale mnohí v Európe by považovali takúto nemeckú nadvládu za neprijateľnú. Starí démoni by sa v Európe čoskoro prebrali a do hry by musel vstúpiť Washington, aby si bývalí európskych "bratia" neskočili do vlasov.
Henry Kissinger píše vo svojich spomienkach aj o historickej lekcii, ktorú dostal v tejto súvislosti od francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaullea. Kissinger generála oslovil s otázkou, ako by zabránil Nemecku ovládnuť Európu, bolo to počas návštevy Richarda Nixona vo Francúzsku v šesťdesiatych rokoch. De Gaulleova odpoveď znela celkom jednoducho: "Vojnou".
Autorom komentára je Michaela Ivanovič, nezávislý analytik zameraný na svetovú ekonomiku, geopolitiku a investičnú stratégiu, niekdajší šéfekonóm v OECD a medzinárodný ekonóm Fedu.
