Štyria jazdci ekonokalypsy: Ak chceme vedieť modelovať vývoj ekonomiky, potrebujeme užitočnú a politicky relevantnú spoločenskú vedu

Diskusia 14  
Štyria jazdci ekonokalypsy: Ak chceme vedieť modelovať vývoj ekonomiky, potrebujeme užitočnú a politicky relevantnú spoločenskú vedu
Zdroj: QZ
Foto: getty images;YT/New Economic Thinking


24. 12. 2018 - Počas posledných niekoľkých desaťročí ekonómia viac využívala matematiku a odklonila sa od spoločenských vied, ako je psychológia, smerom k tvrdým vedám, ako je fyzika. Makroekonómovia, ktorí sa snažia pochopiť ekonómiu v najširšom zmysle slova, museli priznať, že finančná kríza odhalila veľké chyby v ich doterajších modeloch.

Počas 20. storočia spôsobil Západ dve hlavné hospodárske krízy. Každá z nich priniesla zásadnú revolúciu v ekonomickom myslení. Po finančnej kríze v roku 2008 sa takáto zmena neuskutočnila. Ekonómovia stále používajú mnoho rovnakých nástrojov, ktoré boli vytvorené na riešenie rovnakých otázok ako predtým.

Krízy z minulého storočia spôsobili dva pozoruhodné posuny v myslení, keď povaha týchto hospodárskych núdzových situácií odhalila chyby prevládajúcej ekonomickej teórie. Prvý bol v tridsiatych rokoch po Veľkej hospodárskej kríze. Vysoká miera nezamestnanosti  a trvalá nízka produkcia sa už nedala vysvetliť marshallovskou ekonomikou. Vplyvný britský ekonóm John Maynard Keynes prišiel s modernou makroekonómiou. Počas nasledujúcich niekoľkých desaťročí sa vyvinula keynesiánska ekonómia, ktorá zahŕňala nový všeobecný model rovnováhy investícia-úspora, likvidita-peniaze, ktorý ukázal, ako rôzne typy trhov navzájom spolupracovali. Po niekoľko desaťročí sa na usmerňovanie tvorby hospodárskej politiky, ktorá závisela od fiškálnej politiky a úlohy vládneho zásahu, používala keynesiánska ekonomika. Fungovalo to dobre, ale len chvíľu.

V sedemdesiatych rokoch nastal neočakávaný obrat zvyčajného vzťahu medzi hospodárskym rastom a infláciou. Po recesii boli USA a niektoré ďalšie priemyselné krajiny zasiahnuté obdobím "stagflácie", v ktorej inflácia stúpala, zatiaľ čo hospodársky rast stagnoval a nezamestnanosť vzrástla. Kľúčové ekonomické modely sa použiť nedali, najmä pokiaľ išlo o vývoj cien.

Štyria jazdci ekonokalypsy: Ak chceme vedieť modelovať vývoj ekonomiky, potrebujeme užitočnú a politicky relevantnú spoločenskú vedu

To už sa otvára ďalšia fáza ekonómie, na univerzite v Chicagu, inštitúcii, ktorá zamestnávala viac ekonomických laureátov Nobelovej ceny než ktorákoľvek iná. V polovici sedemdesiatych rokov sa americký ekonóm Milton Friedman dostal do popredia tým, že sa presadil presvedčením o fungovaní voľných trhov. Zameraním sa na peňažnú zásobu a obhajovaním menšej miery vládnej intervencie. Pripravil tak pôdu pre politiku zameranú na infláciu v centrálnych bankách a znížil dôležitosť fiškálnej politiky v prospech menovej politiky.

V roku 1976, v tom istom roku ako dostal Friedman Nobelovu cenu, ďalší ekonóm "chicagskej školy" sa tiež zameral na kritiku prevládajúcej makroekonomickej ortodoxie, najmä keynesovskej. Robert Lucas, ktorý o 19 rokov neskôr získal Nobelovu cenu, tvrdil, že je naivné predvídať účinky zmeny politiky na základe predchádzajúcich pozorovaní. Odvtedy sa hovorí, že ekonomický model nie je dostatočne dobrý, ak ignoruje skutočnosť, že správanie sa agentov sa mení so zmenou politiky.

Táto kritika viedla k vývoju v makroekonómii, ekonomické modely by sa mali stavať ako agregácia mikroekonomických modelov, ktoré zodpovedajú zmenám v správaní sa jednotlivcov. Tieto osoby - spotrebitelia a firmy - sú agenti, ktorí majú racionálne očakávania vďaka informáciám, ktoré majú k dispozícii.

V roku 2003 bol Lucas prezidentom Americkej ekonomickej asociácie. "Hlavný problém prevencie depresií bol vyriešený na niekoľko desaťročí," povedal, ale časom sa ukázalo toto vyhlásenie ako predčasné. Počas niekoľkých rokov sa globálna ekonomika náhle prepadla do najhoršej recesie od Veľkej hospodárskej krízy.

Kľúčové odvetvie hospodárstva, financie, nebolo podrobené prehodnoteniu. Modely, ktoré v tom čase používali centrálni bankári a iní tvorcovia politík, nielenže nepredpokladali krízu, nemohli si ani predstaviť ten šok, ktorý by pochádzal z bankového sektora. Tieto modely nebrali do úvahy finančné inštitúcie ako agentov v hospodárstve, s vlastnými jedinečnými stimulmi a rizikami.

Štyria jazdci ekonokalypsy: Ak chceme vedieť modelovať vývoj ekonomiky, potrebujeme užitočnú a politicky relevantnú spoločenskú vedu

Od krízy sa veľké množstvo výskumov venovalo lepšiemu začleneniu finančného odvetvia do ekonomických modelov. Došlo k pokroku a predpokladanie krízy sa zameralo aj na iné základné problémy v ekonomike. Avšak to, že berie ľudí ako neomylných racionálnych aktérov, kladie príliš veľkú dôveru na samoregulárnu povahu trhov a udržuje monokultúru, ktorá dusí iné myšlienky a teórie.

Hospodársky rast, najmä vtedy, keď sa meria hrubým domácim produktom, nevytvára podstatne vyššie úrovne pocitu šťastia, či blahobytu. Nerovnosť stále rastie aj vtedy, keď sa znižuje celosvetová chudoba. Medzitým sa snažíme vyhnúť sa kríze spôsobenej klimatickými zmenami, ktorej sa kapitalizmus, zdá sa nedokáže vyhnúť. Aj to sú zlyhania ekonómov. A riešenia? Desať rokov po finančnej kríze sa ekonómovia oprávnene pýtajú, ako môžu tieto výzvy riešiť modelmi, ktoré vznikli v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Navyše ak sa ukázali ako nedostatočné.

"V dôsledku globálnej finančnej krízy už nie je jasné, ako by mali makroekonomické teórie vyzerať, alebo čo učiť ďalšiu generáciu študentov," napísal David Vines, profesor ekonómie na Oxfordskej univerzite spolu s kolegom ekonómom Samuelom Willsom. "Stále hľadáme takú konštruktívnu odpoveď na túto krízu, akú priniesol Keynes v 30. rokoch minulého storočia."

Vines a Wills sa spýtali skupiny akceptovaných ekonómov, vrátane laureátov Nobelovej ceny Josepha Stiglitza a Pavla Krugmana a bývalého hlavného ekonóma IMF Oliviera Blancharda, aby sa vyjadrili k  stavu makroekonómie. Chceli zistiť, čo je v poriadku so súčasnými modelmi, a určiť cestu vpred. Osemnásť ekonómov publikovalo svoje názory, ktoré sa ale stretli v jednom bode. K oprave základného modelu sú potrebné kľúčové zmeny: silnejšie ocenenie nákladov a rizík spojených s finančným systémom, menšie spoliehania sa na predpoklad racionálnych očakávaní, zahrnutie heterogénnejších (rôznorodých) agentov. Oblasť, v ktorej sa väčšina ekonómov domnieva, že sa dosiahol najväčší pokrok, je začlenenie finančného sektora do modelov. Ale stále je to ešte málo.

Štyria jazdci ekonokalypsy: Ak chceme vedieť modelovať vývoj ekonomiky, potrebujeme užitočnú a politicky relevantnú spoločenskú vedu

Dnes sa dá ekonómia prirovnať k medicíne. Od lekárov sa očakáva, že dokážu diagnostikovať svojich pacientov, ale mohlo by im byť odpustené, ak nedokážu predpovedať každý detail ich symptómov. Zlyhanie ekonomických prognóz sa spája s neúspechom v ekonómii ako celku. Mnohí ekonómovia sa jednoducho vzdali očakávania, že ich nástroje dokážu predvídať finančné krízy. Nie je to pokus uniknúť zodpovednosti. Ak by ľudia vedeli, že recesia začne zajtra, prestali by investovať a recesia by nastala už dnes. Namiesto "magických modelov" by sa mali zamerať na vytvorenie systému, ktorý je odolnejší a menej náchylný na krízy. Banky by sa mali financovať samé, s použitím vlastného kapitálu a nie krátkodobého dlhu.

Niektorí tvrdia, že je potrebný úplne nový spôsob myslenia: modelovanie založené na agentoch. Niečo ako veľká počítačová simulácia, kde je model naprogramovaný tak, aby dokázal vedieť, ako sa všetci hráči správajú a vzájomne spolupracujú. Hráči, alebo agenti, vnímajú a reagujú na svoje prostredie a rozhodnutia, ktoré robia, môžu zmeniť životné prostredie, čo u ostatných agentov vyvoláva reakcie na zmeny. Takéto modely sú čoraz populárnejšie v iných vedeckých oblastiach, ako je napríklad mapovanie šírenia ochorení, meteorologické systémy a modely premávky.

Richard Bookstaber verí, že modely založené na agentoch sú ideálne pre ekonómov, najmä pokiaľ ide o predpovedanie a riadenie kríz. Bookstaber strávil väčšinu svojej kariéry v oblasti riadenia finančných rizík pre banky a hedžové fondy, ako sú Morgan Stanley a Bridgewater Associates. V posledných rokoch sa venuje modelovaniu agentov na Kalifornskej univerzite. V rokoch po kríze pracoval pre americkú komisiu pre cenné papiere a burzu, ktorá sa zaoberala návrhom a implementáciou kľúčového finančného nariadenia s cieľom zabrániť bankám prijať nadmerné riziká. Aktuálne sa Fed snaží nájsť spôsoby, ako túto politiku uvoľniť. Potom odišiel na americké ministerstvo financií, aby vyvinul spôsoby, ako identifikovať systémové riziká vo finančnom systéme USA a zistiť, či by sa na tento účel mohol postaviť model založený na agentoch.

Štyria jazdci ekonokalypsy: Ak chceme vedieť modelovať vývoj ekonomiky, potrebujeme užitočnú a politicky relevantnú spoločenskú vedu

"Po roku 2008 všetci vedeli, že štandardným riadením rizík niečo chýba,"
pričom odkazuje na zásadné nedostatky v prístupe k niektorým kľúčovým otázkam. Bookstaber ich označuje za "štyroch jazdcov ekonokalypsy".

Prvým z nich je výpočtová neredukovateľnosť, ekonómiu nemožno pochopiť prostredníctvom zjednodušenia. Druhým je radikálna neistota, ktorá odráža to, že my, ako ľudia, nemôžeme úplne pochopiť svet, pretože sú v ňom vždy nové a nepredvídateľné veci. Tretí, že celok je väčší ako súčet jeho častí - systém ako celok má vlastnosti, ktoré jednotlivé činitele nemajú, čo vyplýva z interakcií medzi týmito činiteľmi. To je dôvod, prečo veľa individuálne rozumných akcií môže viesť k neočakávanému alebo neželanému výsledku, ako je dopravná zápcha. A posledným jazdcom je ergodicita. Toto je kombinácia predchádzajúcich troch, ktorá naznačuje, že nežijeme v ergodickom svete: ten, v ktorom sa vlastnosti a správanie nemenia časom.

"Jedným z problémov s riadením rizík je, že sa pozeráte na riziká z minulosti, čo je 95 % času, ale to v skutočnosti nefunguje." Všetky tieto problémy je možné vyriešiť pomocou modelov založených na agentoch, tvrdí Bookstaber vo svojej nedávnej knihe, ktorá sa odvážne nazýva Koniec teórie. "Je to len základný útok na ekonomické metódy," hovorí. "Nemá takú príťažlivosť, ako majú ekonómovia, nie sú tam ani rovnice, ani riešenei na koniec."

Zatiaľ čo ekonómia je kritizovaná za to, že sa spolieha na racionálne očakávania, v podstate za predpokladu, že ľudia sú múdrejší, než sú skutočne, úplne toto vypustiť je problematické. Ľudia nemusia byť dokonale racionálni, ale je rovnako nepravdepodobné, že sú systematicky iracionálni. Učia sa zo skúseností.

Modely založené na agentoch ekonómovia vítajú. Je to znakom toho, že sa odvetvie otvára iným vedným disciplínam. Ekonómovia potrebujú pochopiť vplyv umelej inteligencie na pracovné miesta, spôsob, ako sa finančné systémy prispôsobujú v reakcii na reguláciu a dôsledky zmeny klímy. Nová kapitola makroekonómie, otvorená približne pred rokom, poskytuje širokú škálu prispievateľov s novými nápadmi na témy, ktoré zahŕňajú globalizáciu, udržateľnosť, finančný systém, nerovnosť či dopad technológií. Cieľom je "transformovať makroekonómiu na užitočnú a politicky relevantnú spoločenskú vedu." Je to priamy útok na smerovanie odvetvia, ktoré je čoraz matematickejšie a má ambíciu zaradiť sa medzi tvrdé vedy.