Čo má v skutočnosti cenu: Vyššie HDP neznamená lepší život

, marketwatch Foto: getty images

HDP, teda hodnota tovarov a služieb krajiny, je zastarané meranie výkonnosti ekonomiky, musíme nájsť náhradu zodpovedajúcu súčasnosti. Potrebujeme nielen údaje o agregovanej ponuke a dopyte, ale aj údaje o činnosti mimo tradičných trhov. Musíme tiež brať do úvahy nerovnosť, udržateľnosť a celkový blahobyt.

Na celom svete sa vyvíja úsilie na vylepšenie, alebo úplné prepracovanie spôsobu, akým sa meria výkonnosť hospodárstva, aby metrika lepšie odrážala blaho ľudí. Podľa HDP, jediné veci, ktoré majú akúkoľvek hodnotu, sú tie, ktoré majú cenovku.

Predchodcu HDP vytvorili ekonómovia v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia, už vtedy poznali jeho slabosti a silné stránky. Snažili sa starostlivo merať výstup každého odvetvia a ignorovať subjektívne alebo nehmotné aspekty hospodárstva. Po druhej svetovej vojne sa HDP prijal ako oficiálna hodnotiaca metrika v rozvinutých krajinách pri oživení z útrap vojny a v treťom svete pre hospodársky rozvoj. Vo svete ochudobnenom veľkou depresiou, vojnou a imperializmom, bol rast najdôležitejšou vecou. Hrubý domáci produkt umožnil konceptualizovať, kategorizovať a počítať produkciu, spotrebu, príjem, investície a infláciu.

Rast sa stále považuje za jediné, na čom záleží, aj keď plody rastu sú do veľkej miery vyhradené pre elity. Dokonca aj vtedy, ak určitý rast v súčasnosti prichádza na úkor investovania do ľudského, fyzického a nehmotného kapitálu potrebného na zabezpečenie zajtrajšieho rastu. Rast využíva nenahraditeľné zdroje alebo vytvára externality ako znečistenie, zločiny a nefunkčné spoločnosti.

HDP nie je dostatočný na meranie prosperity, neberie do úvahy blaho národa. Ale zatiaľ je to najlepší nástroj, ktorý máme k dispozícii. Prečo je tak dôležité nájsť náhradu za HDP? Pretože zameranie sa na rast s vylúčením všetkého ostatného, môže úplne zmeniť priority.

Predpokladáme, že rast je to najdôležitejšie, ako by šlo o príliv, ktorý dokáže vyzdvihnúť všetky lode. Dôraz na rast ale môže mať skryté náklady. "Hospodárske politiky sú ospravedlnené alebo lobujú na základe toho, či zvýšia rast HDP," napísali ekonómovia Diane Coyle z Veľkej Británie a Benjamin Mitra-Kahn z Austrálie v dokument z roku 2017. Politici aj voliči si už začínajú uvedomovať rozpor medzi oficiálnou ekonomickou štatistikou a blahobytom verejnosti. Darmo budú štatistiky hovoriť o nízkej nezamestnanosti, keď si v skutočnosti ľudia nedokážu nájsť poriadnu prácu. Malo by sa poukázať na zjavnú skutočnosť, že nízka miera nezamestnanosti alebo vysoká miera rastu HDP nezaručuje, že život bežného občana bude lepší. Reálny HDP môže rásť, ale skutočné mediánové príjmy domácností stagnujú a náklady na život strednej triedy stále stúpajú rýchlejšie ako inflácia.

"Nestačí vedieť, ako rýchlo rastie ekonomika," povedala Heather Bousheyová, hlavná ekonómka Washingtonského centra pre spravodlivý rast. "Potrebujeme vedieť, ako funguje ekonomika pre ľudí."

Od štyridsiatych do sedemdesiatych rokov minulého storočia  HDP a mzdy rástli podobným tempom. Odvtedy však rast miezd pre priemerných pracovníkov zaostával za rastom HDP. Viac prínosov z rastu mali bohatí, najmä najbohatšie percento. Existuje však niečo ako inštitucionálna zotrvačnosť proti zmene. A je to aj politická otázka, pretože by odhalila, že ekonomické politiky nefungujú v prospech priemerných občanov.

Existuje niekoľko návrhov z pera akademických pracovníkov a nadnárodných inštitúcií, ktoré by zmenili spôsob, akým budeme merať ekonomický výkon krajiny.

V malom kráľovstve v Bhutáne vláda sleduje ukazovateľ "hrubého národného šťastia", pričom myšlienka, že zlepšenie občianskej účasti, zdravia, vzdelania alebo životného prostredia prináša viac pre priemerný občiansky blahobyt ako napríklad oživenie v oceliarskom segmente. Index bol formálne meraný len dvakrát, v roku 2010 a v roku 2015, ale koncept sa rozšíril celosvetovo. Bolo už veľa pokusov zmerať to, čo je skutočne dôležité. Existuje index šťastnej planéty, index ľudského rozvoja OSN, index prosperity Legatum, rôzne verzie takzvaného skutočného ukazovateľa pokroku, ukazovateľ dobrých životných podmienok Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a ďalšie.

Väčšina z nich má rovnaký nedostatok: mieša jablká s hruškami. Pri pokuse o vytvorenie jednotného indexu, ktorý je možné porovnávať medzi krajinami v priebehu času, sa ľubovoľne priraďuje váha rôznym faktorom, aby sa vytvoril recept na blahobyt: dve šálky rastu, jedna šálka nerovnosti, dve polievkové lyžice šťastia. Zmena váhy každého faktora by priniesla celkom inú odpoveď. Je to problém, ktorý trápi ekonómov takmer 300 rokov, zúfalo sa snažia zmysluplne porovnať šťastie jedného človeka s druhým. Radšej odstúpili od snahy priamo merať šťastie a sústredili sa na skúmanie toho, ako ľudia maximalizovali svoje šťastie pri obchodných transakciách, ktoré odrážajú skutočné obmedzenia zdrojov. Alternatívou k vytvoreniu jediného indexu je použitie prístrojovej dosky, podobne ako má auto. Samostatné meradlá pre rýchlosť, množstvo paliva, teplotu motora. Tento prístup odborná verejnosť neprijala. Aj sofistikovaní tvorcovia politík dávajú radšej prednosť jednoduchej odpovedi.

Indický ekonóm a laureát Nobelovej ceny Amartya Sen tvrdí, že ekonomický rozvoj by sa mal vnímať z hľadiska ľudskej slobody. Prístrojová doska by podľa neho mala obsahovať šesť základných prostriedkov, ktoré ľudia potrebujú pre svoj život, vrátane fyzických a sociálnych zdrojov. Ale odborníci chcú stále vytvoriť jednotný index blahobytu, cenovkou na všetkom, čo si ceníme, vrátane vzduchu a šťastných domovov. Podporujú rozšírenie HDP na nehmotný a environmentálny kapitál, voľný čas a bezpečnosť. K dimenziám blahobytu by pridali aj predpokladanú dĺžku života, vzdelanie, zdravie, životné prostredie, sociálne interakcie a kreativitu. To je však náročná úloha, ako dokážeme priradiť cenu čistému vzduchu alebo priateľom na Facebooku či dobrej vláde?

Jedným zo spôsobov je osloviť ľudí, koľko by boli ochotní zaplatiť za tieto veci, ak by pre ne  existoval trh. Štúdia zistila, že ľudia oceňujú mesiac na Facebooku na približne 14 dolárov, mesiac e-mailu "zadarmo" na 500 dolárov a mesiac vyhľadávača na 1300 dolárov. To isté by sme mohli urobiť aj  pre iné veci, ktoré nemajú cenovku.

Cieľom takýchto krokov je odkloniť sa od toho, čo Nobelovou cenou  ocenený ekonóm Joseph Stiglitz nazýva "rastovým fetišizmom". V nasledujúcich rokoch, kedy by roboty mohli prevziať väčšinu pracovných miest a kedy by sa všetkým mohli poskytnúť príspevky na ich životné potreby, by už HDP nehovorilo vôbec nič o realite našich životov. Najmä ak by malý počet veľkých korporácií vlastnil všetky roboty, čo je zdá sa celkom pravdepodobné. V takomto svete by sme chceli dať vyššiu hodnotu veciam, ktoré nám zlepšujú život, a nie výrobe a spotrebe hmotného majetku. Ak chceme maximalizovať ľudský rozvoj a slobodu, potrebujeme spôsob, ako merať to, čo si najviac ceníme.

Aký svet uprednostňujeme? Miesto, kde žijeme, aby sme pracovali, alebo kde pracujeme, aby sme mohli žiť? Hodnotíme ľudské životy len podľa toho ako produkujú a konzumujú? Alebo je človek na prvom mieste?

Súvisiace články

Aktuálne správy