oPeniazoch.sk, NYT;newyorker Foto: SITA/AP;TASR/AP
Oblečenie označené "vyrobené v Taliansku" garantuje špičkové remeselné spracovanie. Pomáha luxusným značkám účtovať si prémiu za všetko, čo je takto označené. Investigatívni novinári z New York Times odhalili, že niektorí talianski robotníci, ktorí stoja za výrobou takto označeného tovaru, pracujú v domácich dielňach za neuveriteľne nízku mzdu.
Je všeobecne známe, že talianske továrne využívajú slabo platenú pracovnú silu, čínskych prisťahovalcov, ktorých prvá významná vlna sa v priemyselnej zóne v okolí mesta Prato, vzdialeného 15 kilometrov severozápadne od Florencie, ukázala začiatkom deväťdesiatych rokov. Do polovice deväťdesiatych rokov vytvorili Wenzhouans, textilné podniky v malých garážach, kde aj často žili. Čoskoro si začali prenajímať prázdne dielne, ktoré platili v hotovosti. Taliani, pre ktorých bolo ťažké uživiť sa výrobou, privítali peniaze, ktoré priniesli čínski pracovníci do miestnej ekonomiky. Ak už nedokážete byť remeselníkom, stále môžete byť prenajímateľom. Dlhé hodiny, ktoré Číňania dokázali pracovať, udivovali mnohých Talianov, ktorí boli zvyknutí na niekoľko týždňov platených dovoleniek za rok.
Prato sa preslávilo výrobou textílií, pracovníci Wenzhou dovážali lacnú tkaninu z Číny a premenili ju na to, čo sa nazýva pronto moda, alebo "rýchla móda". Čínske firmy postupne rozširovali svoju škálu a vyrábali oblečenie pre stredne veľké značky, ako Guess a American Eagle Outfitters. A v poslednom desaťročí sa stali výrobcami pre Gucci, Pradu a iné luxusné módne domy, ktoré často používajú lacnú čínsko-prisťahovaleckú prácu na výrobu doplnkov a drahých kabeliek, ktoré nesú prestížnu značku "Made in Italy". Mnohé z nich sa potom predávajú prosperujúcim spotrebiteľom v Šanghaji a Pekingu.
Taliansky luxusný módny priemysel sa už dlhodobo snažil znížiť náklady bez toho, aby sa ohrozila kvalita. V roku 2010 Santo Versace, ako politik, podporil zákon, ktorý obsahoval istý kompromis. Ak sa v Taliansku uskutočnili dva kroky z výrobného procesu, tovar môže byť označený Made in Italy.
Možno práve tu sa začína príbeh, ktorý priniesol New York Times. Opisuje skúsenosti istej ženy, ktorá doma pracuje na finišovaní vlneného kabáta so štítkom MaxMara. Cena takého kabáta sa v obchodoch pohybuje okolo tisíc eur a viac. Šičke ale firma, ktorá si ju najala, platí jedno euro za každý meter tkaniny, ktorú na kabáte upraví. Táto firma vyrába vrchné oblečenie aj pre iné luxusné značky, ako sú Louis Vuitton a Fendi. V prípade, že by šička doma skompletizovala celý kabát, môže si zarobiť až 24 eur. Ak si trúfa, môže sa pokúsiť o skompletizovanie dvoch kabátov za deň.
Táto žena, podobne ako ďalšia, ktorá sa venuje vyšívaniu svadobných šiat a zarobí si tým 1,5 až 2 eurá za hodinu, robia omnoho viac, ako tucty ľudí dochádzajúcich denne za prácou do miestnych tovární. New York Times vie asi o 60 ženách z regiónu Puglia, ktoré doma pracujú doslova za almužnu. Podobne aj talianske noviny Il Tacco D'Italia písali o továrňach na výrobu obuvi, ktoré zamestnávali ženy, ktoré šili topánky vo svojich domovoch za 0,70 až 0,90 eur za pár. To znamená zárobok za 12 hodín 7 až 9 eur.
Domáci pracovníci sú zvyčajne neformálni pracovníci, teda bez zmluvy, ktorí pracujú mimo továrne. Zvyčajne ich továreň zamestnáva, keď potrebuje pokryť náročnú dielčiu prácu, napríklad prišívanie gombíkov, či obšívanie gombíkových dierok. Táto pracovná sila, o ktorej každý radšej pomlčí, je súčasťou odevného dodávateľského reťazca z ázijských krajín. "Nemyslím si, že by to nejaká firma otvorene priznala alebo sa k tomu hlásila, pretože ak je niečo mimo továrne, nemáte to pod kontrolou," povedal Edward Hertzman, zakladateľ časopisu Sourcing.
O podobných praktikách nechce nikto hovoriť, hlavne ak ide o dodávateľské reťazce pre luxusné značky, ktoré vyrábajú v európskej krajine, kde sa predpokladá, že pracovníci sú spravodlivo odmeňovaní. Najmä ak ide o šitie špičkových odevov. Domáci pracovníci väčšinou zarábajú oveľa menej, než tí, ktorí robia tú istú prácu v továrni. Taliansko nemá zavedenú minimálnu mzdu, ale New York Times oslovil mnohé združenia a poradenské firmy, ktoré by považovali za primerané nastaviť ju na úrovni 5 až 7 eur za hodinu. To je výrazne viac ako príjmy domácich pracovníkov, ktoré vo svojom článku NYT opisuje.
Okrem nízkych miezd títo pracovníci spravidla nemajú poistenie, ani žiadnu sociálnu podporu, navyše ani nedokážu riešiť problémy s oneskorením vyplácania mzdy či prípadné komplikácie, ak by im mzdu nechceli vyplatiť vôbec. Často sú to ženy, ktoré potrebujú prácu na prežitie, aby mohli zostať doma a starať sa o deti.
Značkové firmy ani nemusia vedieť, že sa ich kolekcia šije niekde doma. Módne firmy uzatvárajú kontrakty s továrňou na výrobu svojich odevov, alebo splnomocnia sprostredkovateľa, ktorý v ich mene s továrňami rokuje. Továreň presúva prácu smerom k domácim pracovníkom.
Hovorca MaxMara pre New York Times uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by ich dodávatelia používali domácich pracovníkov. "Spoločnosť MaxMara považuje etický dodávateľský reťazec za kľúčovú súčasť hodnôt spoločnosti, ktoré sa odrážajú v našej obchodnej praxi," uviedol vo vyhlásení. Deborah Lucchettiová, ktorá spolupracuje s talianskou pobočkou spoločnosti v rámci kampane Clean Clothes, ktorá obhajuje spravodlivé zaobchádzanie s pracovníkmi, pre NYT povedala, že ide o známu skutočnosť, že si továrne prenajímajú domácich pracovníkov a "niektoré značky musia vedieť, že by mohli byť spoluvinníkmi".
Čínska komunita v Prato sa rýchlo rozvíja. Mnohé z detí prisťahovalcov, ktoré sa už narodili v Taliansku, sa pozerajú na odvetvie odevov cez prsty. "Naše deti nechcú vyrábať oblečenie, chcú ísť na Bocconi!" Bocconi je elitná súkromná univerzita v Miláne.
