oPeniazoch.sk, QZ Foto: SITA/AP;TASR/AP
Jednotná mena, vyhlásili lídri krajín, prinesie väčšiu prosperitu a väčšiu politickú jednotu. Myšlienka začala dominovať na politickej scéne najmä medzi francúzskymi elitami, Nemci súhlasili, avšak s podmienkou, že práve oni celý systém navrhnú.
Nikdy predtým skupina krajín nevytvorila úplne novú menu, ktorú by navzájom zdieľali. Niektorí idealisti vnímali túto jedinečnosť ako cnosť, ako predzvesť lepšieho budúceho sveta, v ktorom národy spolupracujú na širšom spektre hospodárskych a politických rozhodnutí. V pravý čas by sa mohla objaviť politická únia; národné parlamenty by povýšili právomoc Európskeho parlamentu, ktorý by prijímal rozhodnutia za všetkých. S touto víziou, spred takmer pol storočia, európske národy začali skúmať myšlienku jednotnej meny.
Zranenia z druhej svetovej vojny upadali do minulosti. Ďalšia vojna bola pre Európanov nemysliteľná, naučili sa "bojovať spoza konferenčných stolov" a nie na bojiskách. Otvorili svoje hranice, aby tak zväčšili obchodovanie medzi sebou. Nič z toho nebolo jednoduché, naučili sa spoliehať sa na dobrú vôľu toho druhého. Pravdepodobne boli hrdí na svoj úspech. V tomto bode bol v zásade splnený základný historický cieľ – vybudovanie najlepšej obrany proti európskej vojne. Otázkou bolo, ako najlepšie využiť priestor otvorený týmito mierovými závorami. Stavať na liberálnych hodnotách, ktoré by európski občania privítali. Vytvorenie otvorenej spoločnosti. Vytvorenie konkurenčného prostredia pre nápady. Podporovať tvorivosť a prosperitu.
V decembri 1969 v Haagu európski lídri, pravdepodobne najprv nevedomky, urobili ďalší krok do prázdna. Pripravili sa na vytvorenie jednotnej meny. Uvažovalo sa, že firmy a cestujúci by ušetrili náklady na výmenu mien, a preto by v rámci Európy obchodovali viac a cestovali viac. Navyše s ECB by eurozóna mala jednotnú menovú politiku, ktorú by vlády členských štátov nemohli ohýbať podľa svojich potrieb. Preto, aby sa zabránilo domácej inflácii a aby sa podporil domáci rast, vlády všetkých krajín by museli byť fiškálne zodpovedné. Krajiny využívajúce jednotnú menu by tiež museli koordinovať svoje hospodárske politiky. A keďže sa naučili spolupracovať, mier by bol ešte pevnejší.
Napriek hospodárskej a politickej kríze eurozóny za posledné desaťročie niektorí naďalej veria v túto víziu.
V skutočnosti kľúčoví hráči urobili krok veľmi rýchlo, aby pochopili jeho nebezpečenstvo. Chápali, že výhody ľahších transakcií v rámci Európy budú len nepatrné. To, čo im pravdepodobne nebolo jasné, je ekonomický dopad. V klasickom článku z roku 1968 Milton Friedman, jeden z popredných ekonómov 20. storočia, vysvetlil, že hlavnou funkciou menovej politiky je pomôcť minimalizovať makroekonomickú dislokáciu – zabrániť príliš veľkému hospodárskemu boomu a skrátiť čas, ktorý ekonomika stráca v recesii.
Menová politika podľa Friedmana nemôže pomôcť ekonomike zvýšiť svoje dlhodobé perspektívy rastu. A tu je ten bolestivý bod. Ak je menová politika zlá, môže spôsobiť trvalé škody, a preto môže znížiť dlhodobé vyhliadky na rast. Nesprávne zvolená a zle načasovaná menová politika frustruje normálne hospodárske fungovanie. Európski lídri pravdepodobne netušili aký bude mať európska menová politika dopad na ich ekonomiky. Európski predstavitelia si možno neboli vedomí Friedmanovej definície o správnej úlohe a hraniciach menovej politiky. Mali si uvedomiť, že jednotná mena nemôže priniesť ekonomickú prosperitu. Rovnako mali rátať s tým, že Taliansko a Grécko vždy budú ignorovať ekonomické smernice európskych orgánov, a preto tieto krajiny pravdepodobne nespĺňajú normy hospodárskeho riadenia, ktoré sú potrebné na prevádzku jednotnej meny, jednotnej menovej politiky. Európski lídri vedeli, že sľubované politické zisky boli iluzórne. Hoci často opakovali mantru "politickej únie", vedeli, že sa nevzdajú svojich vlastných daňových príjmov, aby poskytli zmysluplnú pomoc iným národom v núdzi. Vedeli, že hrozé hospodársky konflikt záujmov. A ekonomické konflikty by vytvorili politické konflikty. Od chvíle, keď bola v roku 1969 navrhnutá jednotná mena, po rok 1999 kedy sa zaviedla, došlo k opakovaným výstrahám. Znova a znova. Riziká však boli podhodnotené a alternatívne pohľady odbité.
Základná chyba jednotnej meny bola v tom, že po vzdaní sa národných mien stratili členovia eurozóny dôležité politické páky. Ak by sa členská krajina dostala do recesie, nemala by menu, ktorú by mohla devalvovať, aby jej firmy mohli predávať v zahraničí za nižšie ceny v amerických dolároch s cieľom podporiť export a zamestnanosť. Členská krajina by tiež nemala centrálnu banku, ktorá by mohla znížiť svoje úrokové sadzby, aby podporila domáce výdavky a stimulovala rast.
Táto základná chyba spôsobuje akútne ťažkosti hneď, ako sa ekonomiky krajín, ktoré zdieľajú menu, od seba líšia. Ak je talianske hospodárstvo v ťažkostiach a nemeckej ekonomike sa darí, spoločná úroková sadzba stanovená Európskou centrálnou bankou (ECB) bude pre Taliansko príliš vysoká a pre Nemecko nízka. Preto pretrvávajú hospodárske problémy Talianska a nemecká ekonomika bude ešte viac rásť. Je to v povahe jednotnej meny, že keď sa členské krajiny začnú od seba odchyľovať, spoločná úroková miera spôsobí nárast divergencie. Na základe týchto základných problémov už koncom 60. rokov minulého storočia ekonómovia dospeli k záveru, že ak by jednotná mena mala mať šancu – akúkoľvek šancu – museli by byť významné rozpočtové prevody z krajín, ktorým, sa darí do tých, ktoré majú problémy. V jednotnej menovej únii, akou je napríklad USA, postihnuté štáty dostávajú viac finančných prostriedkov z federálneho rozpočtu, obyvatelia štátov postihnutých tvrdou recesiou platia znížené federálne dane vo vzťahu k obyvateľom štátov, ktoré trpia menej. Keď sa poskytujú takéto výhody, nikto ich nespochybňuje, pretože v rámci súčasnej politickej dohody (USA) sú legitímne. Niektoré štáty USA, ako napríklad Connecticut a Delaware, v skutočnosti trvalo prevádzajú prostriedky do štátov ako Mississippi a Západná Virgínia. Ekonómovia teda dospeli k záveru, že v prípade, že sa euro dostane do ťažkostí, bude potrebný spoločný rozpočet v rámci jedného fiškálneho orgánu.
Ak by Európa chcela ísť touto cestou, národné parlamenty by sa museli vzdať svojej pozície. Prevažne by presúvali prostriedky do spoločného rozpočtu. Európsky minister financií, ktorý podá správu Európskemu parlamentu, použije finančné prostriedky zo spoločného európskeho rozpočtu na stimuláciu hospodárstva problémových krajín a tým aj na skrátenie recesie. Fiškálne transfery by nezaručili úspech, ale bez nich by to bolo nebezpečné. Od prvého dňa však bolo jasné, že Európania by nikdy neboli ochotní dohodnúť sa na spoločnom rozpočte. Nemci sa pochopiteľne obávali, že ak by sa dohodli na zdieľaní svojich daňových príjmov, plne by financovali všetkých problémových vo zvyšku Európy. Spoločný rozpočet na vyrovnanie cesty k Spojeným štátom Európskym s eurom, ako jeho spoločnou menou, bol politicky nemysliteľný.
Hoci sa projekt opisoval vo veľkom štýle, Európania sa rozhodli vytvoriť "neúplnú menovú úniu", ktorá by mala spoločnú menovú politiku, ale chýbali fiškálne záruky na tlmenie boomov a recesií. V rámci tejto neúplnej štruktúry sa objavili konflikty v rámci posudzovania menovej a fiškálnej politiky. Samozrejme, takéto konflikty vznikajú aj v rámci národných štátov, avšak tu sú zavedené politické postupy na dosiahnutie určitého riešenia. V európskom projekte s jednotnou menou neexistovala žiadna politická zmluva o tom, ako by sa konflikty mali riešiť. Keď nastala finančná kríza, neexistoval žiadny vzájomne prijateľný spôsob riešenia. Niektoré krajiny by "stratili" a ostatné by "získali". "Víťazi" by sa stali rovnejšími medzi rovnými. Rozdiely medzi krajinami by sa zvýšili a menová únia by sa stala ešte viac nezvládnuteľnou. Neúplná menová únia už v zárodku obsahovala semená svojho vlastného rozpadu.
Aby to bolo ešte horšie, rozpad neúplnej menovej únie by bol veľmi nákladný. Ak by krajina spolok opustila počas krízy, jej domáca mena by sa rýchlo znehodnotila a štátna správa, podniky a domácnosti by museli zaplatiť svoje dlhy v eurách (alebo dolároch) vo svojej znehodnotenej mene. Mnohé z nich by boli nesplatné, najmä ak by bola krajina veľká, mohlo by to vyvolať paniku, čo by viedlo k ďalším odchodom od eura a rozširujúcemu sa okruhu finančných chaosov.
Prečo sa Európania pokúšali s takýmto modelom, ktorý nepriniesol žiadne zjavné výhody, ale spájal sa s obrovskými rizikami? Ako dokážu zosúladiť svoje zjavné rozpory? Ako sa tieto protiklady vyhrotili po zavedení eura? Ako nakoniec skončí Európa?
Európski lídri mali len slabú predstavu o tom, do čoho sa púšťajú. Ak neviete, kam idete, skončíte niekde inde. Napriek ich idealistickej vízii sa Európania nakoniec dostali niekam inam. Ako možno očakávať, niekde inde asi nebude to pravé miesto. Euro malo dopad na mnoho svojich členských krajín. Vytvorilo horšie rozdelenie Európanov. Ak by dnes žil Aristoteles, asi by povedal, ako "mimoriadne dobrí a spravodliví" muži a ženy spájajú eurotragédiu "nie so skazou“ , ale "chybou v systéme, či jeho krehkosťou".
Výňatok pochádza z knihy Ashoka Modyho Eurotragédia: Dráma v deviatich dejstvách.
