Peniaze pre všetkých: Základný garantovaný príjem vychádza lacnejšie, než by ste predpokladali

, The Conversation Foto: getty images

Chceme sa zbaviť chudoby, znížiť nerovnosť a zabezpečiť finančnú stabilitu vo svete neistých pracovných príležitostí? Prečo jednoducho nerozdávať všetkým dostatok peňazí na zabezpečenie základného chodu života?

Toto je klamne jednoduché riešenie navrhnuté zástancami základného garantovaného príjmu. Stačí rozdať  dostatok peňazí všetkým, každý mesiac, aby sa zaručil určitý štandard ich života. Dostával by každý, bez ohľadu na to, kto je a čo robí. To znamená, že žiadna prebujnená byrokracia na správu ani pravidelné reporty. Ani žiaden papierovačky v podobe žiadosti, či už prídete o svoje zamestnanie, alebo sa rozhodnete pre novú kariéru alebo si chcete oddýchnuť od práce, či postarať sa o člena rodiny, peniaze vždy prídu. Tento nápad má ale jeden háčik. Jeho kritici tak ako aj priaznivci nerozumejú tomu, koľko by takýto program skutočne stál. Pri výpočtoch nákladov totiž väčšina ľudí len vynásobí výšku mesačných príjmov počtom obyvateľov. A – voilà – dostali sme číslo, ktoré sa na pohľad zdá, že by to bolo neskutočne drahé.

V skutočnosti je to ale úplne inak.

Skutočná cena, teda suma, ktorú potrebujete odniekadiaľ vziať, aby ste ju mohli prerozdeliť, je len malou časťou celkových nákladov. Kľúčom k výpočtu skutočných nákladov je pochopenie rozdielu medzi hrubými (predpokladanými)  a čistými (skutočnými) nákladmi. Použime jednoduchý príklad. Predstavte si, že pre 15 ľudí chcete základný garantovaný príjem na úrovni 2 eurá na osobu. Predbežná cena tejto politiky by vychádzala na 30 euro. Desať najbohatších ľudí by ste požiadali, aby sa zložili po tri eurá na financovanie programu. Potom, čo každý z nich vložil 3 eurá, sa dosiahla cieľová suma 30 eur. Teraz každý človek dostane svoj základný príjem v hodnote 2 eurá. Ale desať najbohatších ľudí prispelo troma eurami a dostali späť len 2. Ich skutočný čistý príspevok je v skutočnosti 1 euro. Tým pádom skutočná cena základného garantovaného príjmu je 10 eur.

Odhady, ktoré len vynásobia garantovaný príjem počtom obyvateľov krajiny, sú vlastne ekvivalentom tvrdenia, že náklady na základný garantovaný príjem je obrovský, v našom príklade 30 eur. Ale skutočné náklady v tomto scenári, ak ide o peniaze prerozdelené od bohatých, dosiahnu len 10 eur.

Tu sa natíska otázka, kto získa peniaze prostredníctvom garantovaného príjmu a kto bude doň prispievať. Najčastejšia chyba je dvojnásobné započítanie čistých prispievateľov. Áno, aj tí získajú základný garantovaný príjem, ale prispievajú tak, že ten svoj vrátia a ešte hodia do spoločnej kasy niečo navyše. Takže je nesprávne započítať ich pri vyčíslení skutočných nákladov. To je základná informácia, na ktorú sa často zabúda. Tí, ktorí zo svojich daní prispievajú na základný garantovaný príjem, dostanú určitú časť z týchto nákladov späť tým, že dostanú základný garantovaný príjem. Alebo naopak. Zatiaľ čo základný garantovaný príjem ide všetkým, bohatí ho v skutočnosti vrátia späť v podobe daní, takže ich nezapočítavame do skupiny poberateľov v odhade nákladov.

Tým sa dostávame k tzv. "miliardárskej dileme". Prečo by niekto, ako je Bill Gates, mal dostávať základný príjem? Odpoveďou je, že Gates tento príjem jednoducho vráti prostredníctvom zaplatených daní a pomôže tým vyplácať príjem iným. Ale ak by Gates náhle prišiel o všetko, každý mesiac dostane základný garantovaný príjem a neplatí dane. Z pôvodného čistého prispievateľa sa stane čistý príjemca. Skutočné náklady vždy budú vyvolávať diskusiu o tom, kto bude čistý príjemca a kto čistý prispievateľ. Musíme brať do úvahy mieru, ako sa postupne ľudia menia z prijímateľov na prispievateľov, ako sa stávajú bohatšími. Ide o tzv. marginálnu daňovú sadzbu, ktorá nie je celkovou daňou, ale len hranicou, kedy ľudia začnú vracať svoje základné garantované príjmy do spoločnej kasy, pretože zarábajú viac.

Odhady nákladov, ktoré berú do úvahy rozdiel medzi odhadovanými a skutočnými nákladmi, predstavujú zlomok odhadovaných hrubých nákladov. Napríklad ekonóm a filozof Karl Widerquist predostrel, že na financovanie základného garantovaného príjmu vo výške 12 000 dolárov za dospelú osobu a 6 000 dolárov za dieťa ročne, zatiaľ čo by všetky ostatné výdavky zostali rovnaké, by USA potrebovali ďalších 539 miliárd dolárov ročne, čo je menej ako 3 % ich HDP. To je len zlomok z toho, čo predstavujú hrubé náklady na zavedenie takejto politiky, vyčíslené na 3 bilióny dolárov. Widerquistova zjednodušená schéma hovorí o tom, ako ľudia pomaly začnú prispievať na základný garantovaný príjem pomocou daní, keď začnú lepšie zarábať. Čistým príjemcom by zostal každý, kto získa menej ako 24 000 dolárov ročne.

Toto bude platiť aj v prípade, že sa peniaze získavajú z iných zdrojov ako sú príjmy alebo zdaňovanie majetku. Ak sa použije firemná daň alebo daň z príjmov alebo daň z prírodného zdroja alebo daň zo znečisťovania ovzdušia, stále sa prerozdeľujú peniaze, ktoré by inak predstavovali zisk a skončili by vo vreckách napríklad akcionárov, či manažmentu veľkých firiem. Ale aj oni by dostávali základný garantovaný príjem, takže určitá časť peňazí, o ktoré prišli kvôli novej dani, by bola kompenzovaná základným garantovaným príjmom, ktorý by dostávali. To isté platí aj vtedy, ak financujete základný garantovaný príjem tým, že prerozdelíte rozpočet.

Niektorí ľudia spochybňujú, či ide skutočne o základný garantovaný príjem, keď len časť obyvateľstva peniaze dostáva, zatiaľ čo ďalšia to celé  zaplatí. Ale každá politika, ktorá je univerzálna, a zároveň redistribučná, funguje týmto spôsobom. Verejná doprava, cesty či školy sú všetko univerzálne výhody, ktoré niektorí ľudia zaplatia zo svojich daní, zatiaľ čo iní si ich užívajú zadarmo alebo za nižšie náklady. Vzhľadom na výhody, aké by prinieslo zavedenie základného garantovaného príjmu, je  argumentácia proti pomerne nafúknutým odhadom nákladov len stratou času.

Súvisiace články

Aktuálne správy