oPeniazoch.sk, Politico Foto: SITA/AP
Euro podľa pôvodného plánu malo priniesť prosperitu a následne ešte väčší zápal pre ďalšiu integráciu, ale výsledok je presne opačný, pretože rozkoly v Európe rastú, a to najmä medzi veriteľskými krajinami a ich dlžníkmi. Tvrdí to známy ekonóm Joseph Stiglitz.
"Talianski vodcovia majú pravdu, eurozóna zúfalo potrebuje reformu. Euro má významné chyby od samého vzniku a krajinám ako Taliansko vzalo kľúčový nástroj k obnove rovnováhy: kontrolu nad sadzbami a výmenným kurzom. A namiesto toho, aby ju niečím nahradilo, pridalo pevné štruktúry ohľadom dlhov a deficitov, ktoré ešte viac brzdia ekonomické oživenie," píše Stiglitz na stránkach Politico. Podľa ekonóma je riešenie dobre známe, problémom je však nemecká neochota.
O potrebe bankovej únie sa vie už dávno, Berlín ale túto reformu neustále odkladá. Všetko zhoršuje nemecká domáca politika. Krajina na periférii totiž nemajú možnosť "obnoviť rovnováhu posunom menového kurzu a všetka ťarcha zmien leží práve na nich aj napriek tomu, že už teraz trpia vysokými dlhmi a nízkym rastom". Ak by Nemecko sledovalo expanzívnejšiu fiškálnu a mzdovú politiku, tento negatívny tlak na periférii by poľavil.
"Ak Nemecko nie je ochotné vykonať potrebné kroky na zlepšenie monetárnej únie, malo by ju opustiť. Pravdu mal George Soros, keď povedal, že Nemecko by malo buď stáť na čele, alebo v eurozóne vôbec nebyť. Ak by odišlo, kurz eura by klesol a exporty Talianska a ďalších krajín južnej Európy by sa zvýšili. Kurz nemeckej meny by naopak vzrástol, a tým by značne napomohol k náprave jedného z najviac destabilizujúcich faktorov v globálnej ekonomike, ktorým je nemecká obchodná nerovnováha," myslí si Stiglitz.
Nemecko ale evidentne odmieta ísť podobnými cestami, a to núti ľudí v krajinách ako Grécko či Taliansko k voľbe medzi zotrvaním v eurozóne a prosperitou. Výzvou je v tomto ohľade nájsť spôsob, ako euro opustiť s minimálnymi nákladmi na ekonomickej i politickej rovine. Podľa Stiglitza by oslabenie talianskej meny zvýšilo príťažlivosť talianskeho tovaru a služieb pre domácich spotrebiteľov a atraktivitu celej krajiny pre zahraničných turistov. Následne by sa zvýšilo tempo rastu a klesla nezamestnanosť, ktorá sa stále pohybuje nad 11 %, a medzi mladými nad 33 %.
Stiglitz uznáva, že talianske problémy majú celý rad príčin a slabší kurz by neriešil ani zďaleka všetky. Podľa neho je ale zrejmé, že slabý rast odrážajúce členstvo v nefunkčnej menovej únii dáva okrem iného priestor populistom a skorumpovaným politikom, ktorým záleží len na vlastnom prospechu a "ani náznakom nechápu, na čom stojí dlhodobý udržateľný rast". Kľúčom úspešného odchodu by mala byť podľa ekonóma "masívna a dobre naplánovaná reštrukturalizácia dlhov", ktorá "je v prípadoch devalvácie bežná". Niekedy prebehne potichu a skryto, ako keď napríklad Spojené štáty opustili zlatý štandard. Alebo otvorene, ako tomu bolo napríklad u Argentíny či Islande. Najjednoduchším spôsobom by podľa ekonóma bol pre Taliansko prevod obligácií denominovaných v eurách na záväzky denominované v lírach.
Taliansko by vraj ani nemuselo formálne oznamovať opustenie eura, stačilo by vydanie paralelnej meny. To by síce zrejme rozhnevalo ostatné členské krajiny eurozóny a porušilo jej pravidlá, Taliansko by tak ale fakticky donútilo ostatné krajiny, aby ju z eurozóny vylúčili. Mohlo by ale vsádzať na to, že na to nepristúpia, pretože fakticky by sa tým potvrdila neudržateľnosť eura. Taliansko by potom dokázalo zostať v eurozóne, a zároveň devalvalvovalo, tvrdí Stiglitz. A ak nie, nebolo by to Taliansko, kto formálne ukončí jeho členstvo.
Ešte lepšie by pre Taliansko bolo, keby dokázalo odchod koordinovať s ďalšími slabšími krajinami a využiť nové technológie, ktoré sa objavili počas posledných rokov. Náklady na odchod by aj tak boli nemalé, ale to isté platí o nákladoch, ktoré vytvára napríklad spomínaná vysoká nezamestnanosť, a najmä tá medzi mladými. "Keby sa Taliansku podarilo preplávať úspešne exitom, bolo by na tom v konečnom dôsledku lepšie, a to isté platí pre celú Európu," uzatvára Stiglitz.
