oPeniazoch.sk, CNBC Foto: SITA/AP
Euroskeptici nemajú šancu. Ani Brexit, ani talianske populistické strany nedokážu prekaziť myšlienku zjednotenej Európy.
Británia sa k spoločnému európskemu trhu pripojila na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia. V referende sa ale rozhodli úniu opustiť. Londýn však teraz bojuje, aby zostal súčasťou oblasti voľného obchodu EÚ, teda jednotného trhu bez toho, aby britskému ľudu povedal o politických dôsledkoch dohody zabezpečujúcej voľný pohyb tovarov, služieb a výrobných faktorov.
Taliansko je celkom iný prípad. Členstvo Ríma v EÚ bolo s nadšením zakotvené v zmluve, ktorá sa slávnostne podpísala v marci 1957. Odvtedy je krajina jedným z najsilnejších priaznivcov európskeho projektu. Dnes to platí rovnako. Príkladom nech je prezident krajiny Sergio Mattarella, ktorý pred niekoľkými týždňami odmietol schváliť vládu, ktorá obhajuje odchod Talianska z EÚ a eurozóny. Populisti prišli s nesprávnymi ľuďmi a Mattarella ich poslal preč. Nakoniec museli predložiť novú vládu. Mattarella vedel, že myšlienka opustiť EÚ by bol jedným z tých talianskych politických vtipov, ktoré nemeckí bratia berú vážne. V skutočnosti každý, kto pozná Talianov vie, že talianske politické kluby nie sú proti Európskej únii. Sú len dôrazne proti tomu, aby bola únia vedená Nemeckom za nemeckých podmienok. Je to nešťastný a zásadne nesprávny pohľad na to, ako sa veci v skutočnoati majú. Ide o smutnú pravdu, ako talianski politici vážne zneužívajú svoju ekonomiku. Nemecko s tým má ale pomerne málo spoločného.
Po prvé, taliansky nereformovaný a nedosiahnuteľný sociálny štát viedol k neprimeraným účtom z verejného sektora. Hrubý verejný dlh krajiny dosiahol ku koncu minulého roka 155 % HDP, priemer eurozóny je 105 % HDP. Má deficit rozpočtu 2,3 % HDP , čo je takmer trojnásobok priemeru eurozóny (0,9 %). Pri historicky nízkych úverových nákladoch dosahujú úrokové sadzby Talianska v rámci verejného dlhu 3,6 % HDP, čo je dvojnásobok priemeru eurozóny (1,7 %).
Po druhé, stále je tu priestor na zníženie daní alebo vyššie verejné výdavky pre vytvorenie kombinácie politík s jednoduchým úverovaním, ktoré by podporili silnejší hospodársky rast a vytváranie pracovných miest. Talianske vládne výdavky vo výške 48,9 % HDP sú stále nad priemerom eurozóny 47 % HDP.
Po tretie, na zníženie svojho obrovského verejného dlhu k cieľu stanovenému v eurozóne na 60 % HDP , musí Taliansko mať veľké a stabilné prebytky na svojich primárnych rozpočtových saldách (rozpočet pred úrokovými sadzbami na verejný dlh). Tieto prebytky sa v období od roku 2012 do roku 2015 znížili z 2,2 % na HDP z priemeru 4 %.
Po štvrté, argumentovať tým, že Taliansko sa môže dostať z tejto fiskálnej väzby, je ako veriť rozprávkam, ktoré majú vo svojom repertoáre rozprávkari z Hnutia piatich hviezd. Taliansko musí znášať svoje rozpočtové deficity a držať na uzde nerentabilné verejné výdavky. V dôsledku toho môže Rím získať trvalo udržateľný rast len z ľahkých peňazí a vývozu.
Nemci budú síce kričať o nedostatkoch spôsobených krátkodobými úrokovými sadzbami, ale Európska centrálna banka sa bude držať akomodačnej politiky, pokiaľ bude miera jadrovej inflácie v eurozóne okolo 1 percenta, čo je ďaleko pod strednodobým 2-percentným cieľom.
V prípade exportu, by Taliani museli vybrať boj s Nemeckom, krajinou, ktorá zarába najviac na svojich obchodných partneroch v EÚ. Ako povedal prezident Donald Trump: to by malo byť ľahké víťazstvo.
Nemecko tento rok očakáva obrovský prebytok bežného účtu, vo výške 340 miliárd dolárov alebo 8,3 % HDP. To by mohlo podporiť úsilie Talianska očistiť úniu o silnú pozíciu nemeckej politiky. Francúzsko, Taliansko a zvyšok eurozóny sa nemusia vyrovnávať s nemeckými politikami, ktoré ich bránia v raste a zamestnanosti. Môžu prinútiť Nemecko, aby zmenilo doterajšie spôsoby. Taliansko by tiež nemuselo akceptovať pravidlá eurozóny, s ktorými nedokáže žiť. Rozhodnutia sa prijímajú jednomyseľne. Taliansko malo jednoducho vetovať veci, ktoré nedokázal urobiť, alebo si vyrokovať výnimku v britskom štýle. Preto je relevantné viniť Nemecko za politické chyby Talianska.
Neexistuje dostatočne silný dôvod na to, aby sa zničil epochálny projekt európskeho kontinentu, ktorý je slobodný, mierový, jednotný a prosperujúci. Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko – 76 % eurozóny – nesú osobitnú zodpovednosť za to, aby stabilná spoločná mena fungovala ako pilier širšieho zväzu, aby vytvorili stabilný rast, vysokú zamestnanosť a cenovú stabilitu.
Aby sa tak stalo, musí Nemecko vyrovnať svoje obchodné účty v rámci EÚ, aby umožnilo iným krajinám rásť, vytvárať pracovné miesta a rozdeľovať svoje verejné financie. Nemecko teraz vytvára 65 % obchodných prebytkov na pozadí ostatných členov EÚ. To už ďalej nemôže pokračovať a zdá sa, že Berlín je o tom ochotný diskutovať. Ale teraz je Nemecko v nie tej najlepšej nálade. V piatok čítaná a rešpektovaná nemecká tlačová prišla so správou: "Zúrivosť proti Nemcom, nikto nás nemá rád – prečo?" Hľadanie odpovede netrvá dlho. Môže to byť nedostatok taktu, empatie v nemeckých rokovaniach s ostatnými členskými štátmi EÚ.
Napriek týmto ťažkostiam zostáva európsky projekt v centre záujmu. Aktíva denominované v eurách sú dobrými investičnými možnosťami vďaka ECB, pravdepodobne najlepšej a najužitočnejšej inštitúcii, ktorú Európania doteraz vytvorili.
Autorom je Michael Ivanovič, nezávislý analytik zameriavajúci sa na svetovú ekonomiku, geopolitiku a investičné stratégie. Pôsobil v OECD aj vo FEDe.
