oPeniazoch.sk, Bernard van Leer Foundation Foto: TASR/M.Kriková;P.Ďurčo;R.Stoklasa;F.Iván
Budovanie imaginárnych miest z kociek pomáha deťom pestovať tvorivosť, rozvíjať emocionálnu inteligenciu a budovať empatiu, ktorá robotom zatiaľ chýba.
Obavy z automatizácie, ktorá zruší množstvo pracovných miest, nútia zamyslieť sa nad tým, aký to bude mať v skutočnosti sociálny dopad. Väčšina ponúkaných nápravných riešení nie je nič nové. Preškolenie pracovníkov, ponúknuť nejakú formu univerzálneho garantovaného príjmu, navrhnúť "novú sociálnu zmluvu", na základe ktorej by firmy zohľadňovali potreby pracovníkov a nehľadeli len na maximalizáciou zisku akcionárov.
Tento rok na WEF v Davose ale zašli trochu ďalej a ponúkli vedecky podložené, zároveň však podceňované riešenie problému. "Deti by sa mali viac hrať. Iba tak získajú do výbavy niečo, čo bude relevantné pre pracovný trh aj pre spoločnosť," povedal John Goodwin, generálny riaditeľ nadácie Lego a bývalý finančný riaditeľ spoločnosti The Lego Group. Samozrejme, od výkonného riaditeľa Lego by sme nemali ani nič iné očakávať, ale výskum ukazuje, že hra je kľúčová pri vytváraní základov sociálneho, emocionálneho a akademického vzdelávania.
V Davose sa tento pohľad stal populárnym aj medzi tými, pre ktorých hračky nepredstavujú živobytie. Kai Fu Lee, zastupuje taiwanský rizikový kapitál, otvoril kanceláriu spoločnosti Google v Číne a zaujíma sa o oblasť umelej inteligencie viac ako tri desaťročia. Uznal, že musíme rozvíjať zručnosti, ktoré sú pre ľudí jedinečné. "Existujú štyri veci, ktoré umelá inteligencia nedokáže: tvorivosť, zručnosť, súcit a komplexnosť." Empatia je podľa neho prvoradá. Okrem Goodwina sa k myšlienke pripojili ďalší dvaja nadšenci. Jesper Brodin, generálny riaditeľ spoločnosti IKEA, a Paul Polman, generálny riaditeľ spoločnosti Unilever. Práve Unilever by mohol mať pre hranie sa pochopenie aj z biznis hľadiska, firma patrí k najväčším výrobcom pracích prostriedkov na svete. Svetové ekonomické fórum využili na to, aby problematiku predstavili tým, ktorí rozhodujú o budúcnosti globálnej ekonomiky.
"Nepozeráme sa na deti ako ekonomický kapitál," povedal Goodwin. Svetové ekonomické fórum sa však nezameriava na deti ani na vzdelávanie, zameriava sa na kapitalizmus a jeho súčasti, vrátane pracovného trhu. Deti vníma ako budúcich pracovníkov a preto podporilo radikálnu myšlienku, že ak budeme školiť deti v zručnostiach, ktoré potrebujú na to, aby prežili automatizáciu, nebudeme sa musieť starať toľko o to, aby sme ich opätovne preškolovali keď sa z nich stanú nepotrební robotníci.
Kenneth Rubin z University of Maryland spoločne so svojimi kolegami tvrdí, že hra by mala byť "vnútorne motivovaná", namiesto toho, aby ju prikazovali rodičia. Malo by to byť niečo príjemné s aktívnym zapájaním sa, niečo čo funguje mimo pravidiel bežného života. Výskumníci identifikovali rôzne kategórie hier, ktoré pomáhajú deťom rozvíjať sa v troch oblastiach: fyzikálnej, spoločenskej, emocionálnej a kognitívnej. Napríklad kreslenie, tanec alebo hranie sa s vodou, vytvára základy kreativity a umožňuje deťom vyjadrovať pocity, komunikovať a experimentovať s realitou. Kocky rozvíjajú jemné motorické zručnosti a tiež pomáhajú deťom rozvíjať odolnosť, musia začať viac uvažovať ak potrebujú riešiť problémy. Skákanie, či skrývačka vytvárajú hlboké motorické zručnosti, vytrvalosť ale pomáhajú aj pri premýšľaní. Spoločenské hry, bábkové divadlo, pomáhajú deťom s emocionálnou reguláciou a kritickými vzťahovými situáciami, vrátane empatie, spolupráce či vystupovania.
"Hrať sa je primárny, naozaj prvotný spôsob, ako sa naučiť porozumieť a zažiť svet vôkol nás," píše pedagóg Ken Robinson v úvode dokumentu financovaným spoločnosťou Unilever. "Je to jednoduchý akt, ktorý pomáha odomknúť vrodenú tvorivosť, predstavivosť, záujmy a talenty dieťaťa. Pomáha deťom odhaliť, kto sú, a prostredníctvom nej získavajú neoceniteľné zručnosti, ktoré budú musieť v neistej budúcnosti potrebovať."
Napriek tomu je hra "ohrozený druh", povedal Goodwin v Davose. Podľa prieskumu, ktorý si objednal u Edelman Intelligence, 56 % respondentov z 12 710 rodičov z 10 krajín uviedlo, že ich deti strávili každý deň menej ako jednu hodinu hraním sa, čo je oveľa menej času ako tomu venujú väzni vo väznici s maximálnou ostrahou. Jedno z desiatich detí sa nikdy nehrá vonku a dve tretiny rodičov tvrdia, že ich deti sa hrajú menej ako oni.
Čo teda robia deti, ak sa nehrajú? Hru zastúpili inteligentné telefóny, videohry a tablety. Ale taktiež navštevujú krúžky, či iné organizované aktivity, ktoré nezodpovedajú definícii hry. Rodičia vedia, že deti potrebujú šport, či hudbu, aby "uspeli", takže sa sústredia na tieto aktivity na úkor triviálnej zábavy. Príliš často podceňujeme význam aktivít, ktoré pomáhajú deťom naučiť sa komunikovať s ostatnými, skúmať svet alebo vymýšľať nové nápady. Keď deti vstupujú do predškolského a formálneho vzdelávania, otvára sa diskusia o správnej rovnováhe medzi vzdelávaním a hrou. Mnohí súhlasia s tým, že existujú spôsoby, ako urobiť všetko preto, aby bola škola hrou.
Peter Gray, profesor psychológie na Bostonskej univerzite, tvrdí, že moderné rodičovstvo s dôrazom na organizovanú činnosť a vzdelávanie je pravdepodobne príčinou nárastu psychických problémov medzi deťmi. Deti sa nenaučia kritické životné zručnosti, pretože sa nikdy nehrajú.
Kvôli automatizácii a technológiám prídu mnohí o zamestnanie, pričom strata identity by mohla viesť k sociálnym nepokojom, varoval Jack Ma z Alibaby. "Každá technologická revolúcia spôsobila, že svet je nevyvážený," povedal v Davose. Ak chceme ochrániť budúce generácie pred takýmto osudom, musíme ich nechať, aby sa viac hrali. Tradičným spôsobom, ako ich rodičia a starí rodičia.
