oPeniazoch.sk, austriancenter Foto: SITA/AP
Zvyčajne v krajinách s menším vládnym aparátom, nízkymi daňami a voľným trhom, chudobní aj bohatí bohatnú. Samozrejme, keď sa niektoré krajiny začínajú rozvíjať, medzi bohatými a chudobnými existujú majetkové rozdiely, ale nerovnosť sa zvyčajne po čase zmenší. V krajinách s otvorenou trhovou ekonomikou vlastne získava každý.
Predstavte si, že žijete v spoločnosti, kde sú dane možno trochu vysoké, ale všetky hlavné služby sú poskytované bezplatne: zdravotná starostlivosť, vzdelanie, dôchodok, dávky v nezamestnanosti a dokonca dostanete aj niečo navyše, ak ste veľmi chudobní alebo ak máte deti. A potom existuje ďalšia spoločnosť, kde sú dane pomerne nízke, ale nič nie je "zadarmo", musíte si za každú službu zaplatiť. Ktorú z týchto dvoch spoločností by ste uprednostnili? Je pravda, ako sa často tvrdí, že chudobní v druhej spoločnosti sú na tom horšie, alebo že výhody majú len bohatí a chudobní na nich doplácajú? Nie, nie je to pravda.
Už mnohé desaťročia prežíva mýtus o tom, že v kapitalizme sa bohatí stávajú bohatšími, zatiaľ čo chudobní ľudia sa majú čoraz horšie. Napriek tomu, že aj letmý pohľad na fakty ukazuje, že čím je krajina ekonomicky otvorenejšia, tým menej chudoby má. V skutočnosti ale nie sú spávy o tom, že krajiny, ktoré majú väčšiu ekonomickú slobodu, sú bohatšie a ich občania sa majú lepšie ako štáty, ktoré sa izolujú od sveta, ich daňové zaťaženie je vysoké a regulácia skutočne intenzívna. Podľa indexu hospodárskej slobody zostaveného Heritage Foundation, patrí medzi päť štátov s najväčšou hospodárskou slobodou Hongkong, Singapur, Nový Zéland, Švajčiarsko a Austrália. Na opačnom konci sú Jemen, Severná Kórea, Venezuela, Kuba a Konžská republika. Jednoduchý spôsob, ako zistiť, kde by mal byť lepší život, bez ohľadu na spoločenskú triedu, ukazuje trend, kam sa ľudia viac sťahujú. Volia skôr Severnú Kóreu alebo Austráliu?
Mnohí ľudia ale opovrhujú kapitalizmom a neuznávajú výhody otvoreného trhu. Ludwig von Mises vo svojej knihe Liberalizmus to označuje za Fourierov komplex. Je to forma nenávisti voči niekomu, komu sa viac darí. "Niekto je schopný znášať aj ťažké straty v prípade, že podobné straty postihnú aj nenávidenú osobu. Mnohí z tých, ktorí útočia voči kapitalizmus, veľmi dobre vedia, že ich situácia v akomkoľvek inom hospodárskom systéme bude menej priaznivá, ale napriek tomu, s plným vedomím tejto skutočnosti, obhajujú reformu, napríklad socializmus, pretože dúfajú, že budú trpieť aj bohatí, ktorým závidia."
Alebo si pripomeňme slová Margaret Thatcherovej. "Čestný člen parlamentu by radšej videl chudobného viac schudobnieť, než by mali byť bohatí menej bohatí. Čím dlhšie sa nerovnosť zmenšuje, tým viac budú chudobní chudobnejší. Týmto spôsobom nevytvárate bohatstvo ani príležitosti."
Tak prečo je to tak, že ekonomická sloboda robí bohatých aj chudobných bohatšími?
Pokiaľ ide o politiku voľného obchodu, keď krajina nemá žiadne dovozné clá, import prispieva k zvýšeniu množstva tovaru na trhu a nárastu konkurencie. Zvyšuje sa pestrosť výrobkov, zatiaľ čo ceny klesajú. V dôsledku toho si oveľa viac ľudí môže dovoliť výrobky, ktoré si predtým dovoliť nemohli a môžu sa dostať k tovaru, ktorý dovtedy vo svojej krajine márne hľadali. To platí pre každý sektor, dokonca aj pre zdravotníctvo: nemocnice a klinické pracoviská môžu získať prístrojové vybavenie, aké si predtým nemohli kúpiť. V krajinách, ako je Kuba alebo Severná Kórea, väčšina obyvateľov si nemôže kúpiť výrobky, ktoré sú dostať v iných krajinách, napríklad mobilné telefóny, autá, potraviny. Presnejšie povedané iba vybraná skupina sa dostane k týmto produktom. V kapitalistických krajinách nezáleží na tom kto ste, každý sa môže k takýmto výrobkom dostať. Pokiaľ si to môže dovoliť.
Napriek skutočnosti, že drvivá väčšina krajín nemá nič spoločné s voľným trhom, kdekoľvek sa začal kapitalizmus presadzovať, aspoň v istej miere, vyústilo to do ohromujúcich čísel. Podľa údajov Svetovej banky uverejnených v roku 2016, polovica svetovej populácie žila v roku 1981 z menej ako 1,25 dolára denne. V roku 2010 tento počet klesol na 21 percent. Zatiaľ posledný prieskum z roku 2013 ukázal, že 10,7 percenta svetovej populácie žilo za alebo pod 1,90 dolára denne. To je o 35 percent menej ako v roku 1990 a o 44 % menej ako v roku 1981. Cieľom do roku 2030 je, aby to neboli viac ako 3 percentá svetovej populácie, ktorá žije pod hranicou 1,90 dolára denne. Kapitalizmus je jediný hospodársky systém, ktorý by dokázal mnoho ľudí dostať z chudoby.
Pri nižšom daňovom zaťažení vám zostáva z platu viac. S tým, že sa môžete sami rozhodovať čo s nimi urobíte. S nízkymi daňami a slabšou byrokraciou je pre podnikateľov oveľa jednoduchšie rozbehnúť vlastnú firmu a presadiť sa. Úspechy závisia len od toho, či budú spotrebitelia s výrobkom spokojní alebo nie. Ako povedal Mises, v trhovom hospodárstve funguje "spotrebiteľská zvrchovanosť".
Johan Norberg v roku 2005 k téme "Obrana globálneho kapitalizmu" napísal: "Kapitalizmus dáva ľuďom slobodu aj motiváciu vytvárať, produkovať a obchodovať, a tým vytvárať prosperitu." Preto krajiny s týmito politikami sú tie, ktoré predkladajú obrovské množstvo inovácií. Do prvej päťky najinovatívnejších krajín patrí Švajčiarsko, Švédsko, Holandsko, USA a Veľká Británia. Všetky tieto krajiny majú nízke dane v porovnaní so zvyškom sveta – až na to Švédsko, ale vo všetkých majú len minimálnu reguláciu. Preto väčšina krajín s vysokými daňami a množstvom predpisov zvyčajne nemá veľa podnikateľov alebo start-upov. Rozbehnúť podnikanie je veľmi náročné a nerentabilné, úspešné firmy vyrastú v takýchto podmienkach hlavne vďaka vládnej pomoci.
Na záver sa dá povedať len toľko, že v ekonomicky otvorených krajinách sa bohatí stávajú bohatšími, ale chudobní sa tiež stávajú bohatšími. Krajina so systémom, ktorý len zdieľa to, čo má, ale nič nevyrába, je odsúdená na zánik. Kapitalizmus je systém, v ktorom ste schopní vytvárať bohatstvo, prinášať inovácie a zároveň zachovávať individuálnu slobodu. Zdá sa byť celkom jasné, ktorá spoločnosť je vhodnejšia.
