oPeniazoch.sk, HOR Foto: SITA/AP;TASR/AP
Ak podnikáte v odvetviach ako je ťažba ropy, ťažba zlata a iných komodít, chcete vedieť, za koľko budete svoj produkt predávať o pol roka, alebo o rok. Viete asi aké budete mať s ťažbou spojené náklady, preto máte záujem aj na znalosti predajných cien. Obzvlášť, ak sa ceny vášho produktu určujú dennodenne na svetovom trhu. A úplne najviac si želáte, aby vaše náklady na ťažbu boli nižšie, než výnos z predaja produktu v budúcom období.
Už starí Egypťania používali určité formy zabezpečenia cien budúcej úrody a aj dnes sú tzv. hedžingové produkty najčastejšie používané v oblasti poľnohospodárskych produktov a komodít. Zabezpečenie cenovej úrovne je bežnou súčasťou biznisu aeroliniek – kryjú sa proti nečakaným výkyvom cien leteckého paliva a premosťujú čas, kedy predajú letenky v predpredaji a čas, kedy cestujúci skutočne nastúpia na palubu. Veľké agropodniky si na trhu s derivátmi vedia zafixovať budúcu cenu plodín, ktoré dnes ešte len zasejú. Podobným spôsobom sa chránia spracovatelia ropy, ktorí kontrahujú svoje budúce ceny so zámerom stabilizovať príjmy voči nákladom. No nie vždy sa dielo podarí.
Zlatá baňa, ktorá nebola „zlatou baňou“
Pred 18 rokmi sa z dôvodu prehnane agresívneho využitia zabezpečovacích derivátov dostala do problémov tretia najväčšia spoločnosť na ťažbu zlata na africkom kontinente. Ghanská spoločnosť Ashanti, ktorá bola v tej dobe predmetom národnej hrdosti, si v roku 1999 otvorila program derivátov na cenu zlata. Ako majiteľ gigantickej bane na zlato, sledovala spoločnosť Ashanti Gold Corporation vývoj cien zlata a práve koncom 90. rokov sa niektoré centrálne banky rozhodli znížiť svoje rezervy a predať svoje zlaté tehličky na trhu. Svetové ceny zlata začali klesať a to pre Ashanti znamenalo samozrejme problém.
Využili preto služby investičnej banky Goldman Sachs a vstúpili do hedžingových kontraktov, ktoré mali ochrániť firmu pred ďalším poklesom cien ich hlavnej komodity. Popri tom sa firma ďalej pozerala po iných baniach v regióne. Od roku 1994 bola Ashanti akýmsi obľúbeným dieťaťom, vzorom Afrického biznisu. Štát síce vlastnil „zlatú akciu“ no firma bola kótovaná na burze, akcionári z komerčnej sféry vlastnili 80 % akcií a spoločnosť dynamicky rástla. Rast však bol vo väčšej miere financovaný dlhom. V rokoch 1998 a 1999 sa firma hrdila rastúcim ziskom, aj napriek nepriaznivému vývoju cien zlata sa Ashanti darilo a zisk rástol.
Nečakaný zvrat
Až do momentu, keď v októbri 1999 ECB ohlásila, že nebude ďalej predávať svoje zlaté rezervy sa všetko vyvíjalo veľmi dobre. Toto vyhlásenie však malo za následok, že ceny zlata začali rásť. Z úrovne 270 USD za uncu sa rýchlo dostali na cenu 330 USD. Pre Ashanti to znamenalo, že jej protistrany z uzatvorených derivátov začali požadovať dodatočné krytie tzv. margin call, čo je štandardnou súčasťou kontraktu na vykrytie rizík. Firma, ktorá mala vo svojich rezervách 23 miliónov libier zlata, mala teoreticky z nárastu cien nádherne profitovať. Lenže bol v tom háčik.
Každým nárastom ceny zlata, musel výrobca zložiť vyššiu zábezpeku za uzavreté budúce kontrakty. A tu sa paradoxne ukázalo, že rastúce ceny zlata začali zlatú baňu tlačiť „do kolien“. Povinnosť doložiť bankám zábezpeku v hodnote 450 miliónov bola pre spoločnosť veľkou záťažou. Manažment Ashanti vychádzal z predpokladu, že ceny zlata budú klesať, zabezpečil sa proti takejto tendencii trhu, no zjavne sa z dôvodov strachu a chamtivosti naraz, odhodlal na uzatvorenie takého objemu obchodov, ktoré vysoko presahovali celkovú kapacitu baní na lehotu uzatvorených kontraktov. To už bola špekulácia nad rámec obozretnosti.
Ashanti sa už predtým zadlžila kvôli akvizíciám iných baní a na doloženie hotovosti protistranám hedžingových kontraktov už chýbala hotovosť. Likviditné problémy znamenali, že začala klesať aj cena akcií Ashanti a akcionári, spolu s Ghanskou vládou rozhodovali o ďalšej budúcnosti firmy. Jedným z opatrení bola dohoda s protistranami hedžingových kontraktov, že nebudú požadovať dodatočnú hotovosť. Výmenou za tento ústupok, dostali banky nárok na podiely vo firme.
Ako v každej firme, kde má štát podiely, alebo právo veta, aj v Ashanti nastalo obdobie iracionálnych ťahaníc. Akcionári zvažovali rôzne alternatívy, na stole bola dokonca aj možnosť zoštátnenia. Ghanskí daňoví poplatníci by tak museli zatiahnuť sekeru za špekulácie manažerov. Aj tu zaznievali slová podobné nám známemu výroku: „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Celý príbeh však mal napokon iné vyústenie. Menšinový akcionár dosiahol na mimoriadnom valnom zhromaždení, ktoré mimochodom zvolal najvyšší súd Ghany, výmenu manažmentu. Následne sa spustil mechanizmus ozdravenia a reštrukturalizácie firmy. Po piatich rokoch sa Ashanti stala súčasťou nadnárodnej firmy Anglogold s centrálou v Juhoafrickej republike. Dnes je to druhý najväčší výrobca zlata na svete.
Na kontrakty, ktoré obsahujú previazanosť s cenou komodity doplatili aj iné firmy, u nás napríklad Slovnaft, ktorý koncom 90. rokov uzatvoril zdanlivo super výhodnú zmluvu na úverové financovanie (úrok mal pri podpise negatívnu maržu voči medzibankovej sadzbe Libor). Táto úroková sadzba však nebola fixná, ale bola naviazaná na cenu ropy. Vo chvíli, keď sa cena ropy pohla smerom dole, na dnes asi ťažko predstaviteľnú hladinu 9 dolárov za barel, „proti“ predpokladu manažmentu, úroky zrazu exponenciálne rástli a banky prinútili vtedajších majiteľov vyhľadať pre slovenskú rafinériu strategického partnera, ktorým sa v roku 2000 stal maďarský MOL.
