Prečo sa svet rúti do ekonomickej skazy: Boháči nie sú experti, nepočúvame skutočných odborníkov!

Diskusia 14  
Prečo sa svet rúti do ekonomickej skazy: Boháči nie sú experti, nepočúvame skutočných odborníkov!
Zdroj: Los Angeles Times
Foto: YT/vetenskapsfestivalen


24. 11. 2017 - Finančné krízy za ostatné dve desaťročia nám pekne zavarili. Prečo sme ich nedokázali predvídať? Profesor John Ioannidis pôsobiaci na prestížnej Stanford University tvrdí, že za stratu dôvery v ekonómiu ako takú si môžeme sami. Jeho názor priniesol Los Angeles Times.

Profesor John Ioannidis spomína prasknutie internetovej bubliny v roku 2000, škandál firmy Enron aj svetovú finančnú krízu z roku 2008. "Tieto krízy a škandály neznamenajú, že ekonómia ako veda je inherentne nespoľahlivá. Väčšina z nich nastala, pretože sme ignorovali, čo sme vedeli," deklaruje akademik. Za najočividnejší problém považuje delegovanie právomocí na nesprávnych ľudí.

Mnohí sa napríklad domnievajú, že medzi najväčších finančných expertov patria tí, ktorí majú veľa peňazí. Avšak názory magnátov sa často líšia od vedeckých dôkazov, bývajú odtrhnuté od reality a celkom nesprávne, pretože hromadenie bohatstva jednotlivcom nie je to isté ako vytváranie trvalého širšieho ekonomického rastu celej krajiny, podotýka profesor. Dodáva, že zisk a rast súkromného bohatstva je často len záležitosťou šťastia.

Naša kultúra navyše predpovede ohľadne akciových trhov a vývoja ekonomiky značne preceňuje. Dobrí ekonómovia priznávajú, že aj tie najpokročilejšie modely vychádzajú prinajlepšom z intuície, poukazuje Ioannidis. Konštatuje, že ratingové agentúry a dobre platení poradcovia v zásade predávajú naivným subjektom produkty mizernej hodnoty.

Rovnako tak aj politici pri rozhodovaniach a tvorbe nových zákonov využívajú vedeckú ekonómiu len zriedkakedy, uvádza profesor. Malú mieru vedeckého vplyvu na politické rozhodnutia globálne označuje za desivú a pripomína, že tí, ktorí rozhodujú o svetovej ekonomike, majú spravidla slabé – pokiaľ vôbec nejaké – odborné pozadie.

Prečo sa svet rúti do ekonomickej skazy: Boháči nie sú experti, nepočúvame skutočných odborníkov!

Profesor upozorňuje, že to nie je vôbec rýdzo americký problém. Žiadneho vedca nezahŕňa ani Euroskupina tvorená ministrami financií krajín platiacich eurom, uvádza expert. Odkazuje na príklad predsedu tejto skupiny Jeroena Dijsselbloema, ktorý sa kedysi chválil ekonomickým magisterským titulom z University College Cork, ale následne musel tento údaj odstrániť zo svojich webových stránok, pretože pravdivý nebol. Bývalý grécky minister financií Yanis Varoufakis zase postavil svoju politickú kariéru na tvrdení, že je popredným profesorom ekonómie, ale pri pohľade do vedeckých databáz sa ukázalo, že v 40 najrešpektovanejších ekonomických časopisoch publikoval len jedinú štúdiu. Ioannidis konštatuje, že americká vláda má spravidla prístup k hlbším odborným poznatkom. Federálny rezervný systém napríklad zamestnáva niekoľko stoviek pracovníkov s ekonomickými titulmi, čo pomáha kompenzovať neznalosť niektorých politikov.

"Znalosti sú napriek tomu často prehliadané," pokračuje profesor. Ako tvrdí, opakované spľasnutie bublín na realitnom trhu mohlo byť čiastočne odvrátené, pokiaľ by sa aplikovali štandardné ekonomické princípy, niekto by svedomito rátal a mali na pamäti poučenia z chýb minulých.

Ekonomické poznatky sú podľa odborníka na jednej strane často prehliadané, ale zároveň existujú aj problémy ovplyvňujúce celkovú spoľahlivosť tejto vedy. "V ekonómii môžu mať vedecké dôkazy množstvo odlišných foriem. Napríklad teoretické modely a simulácie, pozorovania a údje z prieskumov, či experimentálne štúdie. Nie všetky formy dôkazov majú rovnakú hodnotu," vysvetľuje Ioannidis s tým, že väčšina empirických údajov nepochádza z experimentov, ale z prieskumov a bežne zhromažďovaných informácií.

Prečo sa svet rúti do ekonomickej skazy: Boháči nie sú experti, nepočúvame skutočných odborníkov!

Ioannidis spoločne s Chrisom Doucouliagosom a Tomom Stanleym preveroval 6700 empirických štúdií zaoberajúcich sa 159 témami. Narazili na pomerne podstatné nepomery. Napríklad hodnota života, kedy sa meralo, koľko sú ľudia ochotní zaplatiť za obmedzenie rizika vlastnej smrti, bola preceňovaná až osemnásobne. Priemerná miera nadhodnotenia dosahovala dvojnásobok, v tretine štúdií až štvornásobok, upozorňuje profesor. Tiež skonštatoval, že väčšina preverovaných štúdií vychádzala z obmedzeného množstva údajov. Podľa konzervatívnych odhadov má priemerná štúdia len osemnásťpercentnú šancu odhaliť nejakú spojitosť, ak nejaká existuje.            

A práve táto slabá schopnosť predvídať môže za to, že ekonómovia ľahko prehliadnu aj jasné spojitosti. Prípadne prídu s chybnou, neexistujúcou spojitosťou, pokiaľ sa nechajú zlákať istou predpojatosťou, tvrdí odborník. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že v mnohých oblastiach ekonómovia zbierajú viac údajov, než sú schopní analyzovať. Navyše veľká časť týchto informácií môže byť zavádzajúca, pričom za určitej predpojatosti býva náročné uviesť to na pravú mieru. "Takéto výsledky sú neraz selektívne a zveličené. Mnoho spoločností investuje do objemných dát bez vyhodnocovania kvality týchto informácií," píše expert.

Podľa Ioannidisa je správne, že sa ekonómovia čoraz častejšie spoliehajú na experimentálne metódy, ktoré majú najlepšie opakovateľné výsledky a podľa jedného vyhodnotenia sa dajú až dve tretiny takýchto štúdií plne opakovať, pokiaľ by sa o to ekonómovia pokúsili.

Mnoho odborných ekonomických časopisov zavádza štandardy, ktoré posilňujú transparentnosť a opakovateľnosť – žiadajú od svojich autorov, aby zdieľali svoje postupy, hrubé dáta, software a kódy, vysvetľuje Ioannidis. Uisťuje, že aj napriek zlej povesti môže byť ekonómia spoľahlivá a dôveryhodná, pričom do tých oblastí, ktoré dnes produkujú nespoľahlivé výsledky, je potrebné viac investovať. Inak budú môcť aj naďalej pseudoexperti tvrdiť čokoľvek.