Prečo by sme sa mali zaujímať o Paradise Papers: Niekoľko zvučných mien nesmie prekryť podstatu

, QZ;BBC Foto: TASR/AP;SITA/AP

Paradise Papers je ďalší dokument, ktorý odhaľuje obrovskú finančnú sieť mimo dosahu väčšiny vlád. Sieť, do ktorej sú zapojení aj tí najbohatší ľudia sveta. Kráľovná Alžbeta alebo blízky poradca kanadského premiéra Justina Trudeaua, či spevák Bono. Čím sa previnili?

Paradise Papers je 13,4 milióna dokumentov z advokátskej kancelárie Appleby so sídlom v Bermudách, ktorá sa špecializuje na offshore účty. Takmer sedem miliónov záznamov sa týka obdobia od roku 1950 do roku 2016. Záznamy obsahujú e-maily, zmluvy a často aj bankové záznamy, ktoré sa vzťahujú na 25 tisíc firiem spojených s ľuďmi v 180 krajinách sveta.

Offshore účty samé o sebe zvyčajne nezákonné nie sú, ale často sa využívajú na ukrytie peňazí pred zrakom vlády, ktorá by na ne uvalila dane.

Materiály poukazujú napríklad na to, že americký minister hospodárstva, Wilbur Ross, má obchodné záujmy v spoločnosti Navigator Holdings. Tá si podľa britského serveru BBC zarobí na predaji ropy a plynu ruskej petrochemickej firme Sibur. Na dvoch akcionárov tejto firmy sa pritom vzťahujú sankcie Spojených štátov v súvislosti s anexiou Krymu v roku 2014. Tieto podozrenia zrejme ešte prilejú olej do ohňa v ruskej kauze ohľadom miešania sa Moskvy do vlaňajších prezidentských volieb v USA.

V materiáloch sa píše aj o tom, že 13 miliónov dolárov z imania britskej kráľovnej Alžbety II. bolo investovaných v offshorových spoločnostiach. Podľa BBC sa britská monarchia nedopustila ničoho nezákonného. Podľa serveru neexistujú žiadne podozrenia, že by kráľovná neplatila dane. Peniaze ale prúdili cez offshorové fondy aj do spoločnosti BrightHouse, ktorá v minulosti čelila kritike, že využíva chudobné rodiny a zraniteľných jedincov. Lancasterské vojvodstvo, z ktorého najdlhšie vládnuca britská panovníčka čerpá svoje príjmy, v reakcii na odhalenie uviedlo, že o 12 rokov trvajúcej investícii až do zverejnenia Paradise Papers nič nevedelo.

Medzi známymi menami je aj Stephen Bronfman, poradca a blízky priateľ kanadského premiéra Justina Trudeaua, alebo jordánska kráľovná Núr, či litovský europoslanec a profesionálny hráč pokru Antanas Guoga. Ďalej sú to členovia Trumpovej administratívy, medzi inými napríklad hlavný ekonomický poradca Gary Cohn, štátny tajomník Rex Tillerson a tajomník ministerstva financií Steven Mnuchin.

Vynárajú sa aj otázky, či rusko-uzbecký oligarcha Alisher Usmanov porušil pravidlá anglickej Premier League tým, že vlastní akcie futbalového klubu Everton okrem známeho podielu v Arsenale. Banský gigant Glencore tajne zapožičal izraelskému miliardárovi Danielovi Gertlerovi 45 miliónov dolárov, aby posunul rokovania o kontroverznej dohode v Konžskej demokratickej republike. Frontman U2 Bono investoval do obchodného centra v Litve prostredníctvom holdingovej spoločnosti na Malte, ktorá sa považuje za daňový raj.

Wesley Clark, bývalý americký generál a bývalý vrchný veliteľ NATO v Európe, riadil hazardnú spoločnosť s dcérskymi offshore spoločnosťami. Jordánska kráľovná Núr má príjmy z dvoch trustov v Jersey a brazílsky minister financií Henrique de Campos Meirelles založil nadáciu v Bermudách "na charitatívne účely." Má podporovať vzdelávacie aktivity po jeho smrti. Ugandský minister zahraničných vecí Sam Kutesa má tak isto majetok na Seychelách.

Vďaka postupnému uvoľňovaniu informácií o každej jeden osobe z dokumentov, od britskej kráľovnej až po blízkych spolupracovníkov Donalda Trumpa, budú tieto analýzy počas ďalších týždňov tvoriť titulné správy o nezákonných aktivitách najbohatších ľudí sveta. Čo to ale znamená pre väčšinu obyčajných občanov sveta?

To, čo je na dokumentoch, ako je Paradise Papers najviac zarážajúce, je maskovanie rastúcej nerovnosti.

Z dlhodobého hľadiska to môže znamenať, že vlády by asi dokázali vyzbierať viac peňazí v podobe daní od bohatých, ako mohli predtým. Väčšina z toho, čo tieto dokumenty odhaľujú, sú vlastne šikovné triky, ako sa vyhnúť daniam. Ale to nie je hlavný dôvod, prečo by sme sa mali o tieto úniky zaujímať. Skutočným dôvodom pre znepokojenie je obava z nerovnosti príjmov a rozsah nespravodlivosti.

Je to rozdiel medzi "písmom zákona" a "duchom zákona". Podľa písma zákona je mnohé z toho, čo robia offshore právne firmy, legálne. Ale platí to aj v duchu zákona? Je to, čo robia spravodlivé?

Ak umožníte bohatým, aby sa vyhli plateniu daní, bude to v rozpore s duchom zákona. Všetky tieto bezpečné útočiská a cesty, ktoré tam smerujú, boli vytvorené z historických dôvodov. V sedemdesiatych rokoch bolo možné využívať offshore na ukrytie peňazí jednotlivcov pred zrakom skorumpovaných vlád alebo pomáhali bankám presúvať peniaze na riadenie menových kurzov. Ale vďaka dobre plateným, inteligentným právnikom sa offshore trasy začali zneužívať. Bohatí ľudia, ktorí si môžu dovoliť ochrániť sa takýmto spôsobom, sa dopúšťajú "nespravodlivosti". To je dôvod, prečo by sa obyčajní ľudia mali zaujímať o offshore ríšu.

Ak by to bola otázka zákonnosti, riešenie pre tých, ktorých sa to týka, by bolo jednoduchšie. Možno by stačilo ich postaviť pred medzinárodný tribunál, ktorý súdi zločincov. Ale v prípade, že je to otázka spravodlivosti, riešenie je oveľa zložitejšie.

Na politickej úrovni sa inštitúcie, ako napríklad OECD, už dlhší čas odvolávajú na zvyšovanie transparentnosti a výmeny informácií medzi krajinami. Ak raz bude takáto dohoda prijatá a široko akceptovaná, pomôže to skoncovať s jedným z najväčších problémov offshore sveta. S anonymitou, vďaka ktorej sa stráca prepojenosť investície a konkrétneho človeka. Paradise Papers odhalili, ako si ruská vláda zabezpečila investície do Facebooku a Twitteru prostredníctvom miliardára Jurija Milnera. Na druhom konci spektra sú Panama Papers, ktoré odhalili ako sa môžu offshore právnické firmy využívať na financovanie terorizmu.

Zdá sa, že len politický tlak môže priniesť výsledky. Stačí sa pozrieť na Švajčiarsko, ktoré prijalo politiku spontánnej výmeny informácií začiatkom tohto roka. Napriek tomu, že o niektoré z týchto iniciatív sa hovorilo od roku 2000 a niektoré sa nasadili až po recesii v roku 2008. Alebo iný príklad, hnutie Occupy Wall Street v USA, ktorá  donútila vládu prehodnotiť postoj k offshore firmám. Aby sa takéto progresívne politiky vôbec dostali na stôl, musia občania tlačiť na svojich zástupcov. A otázku, či v tomto smere niečo aj urobili, by si mali položiť pri voľbe svojho ďalšieho zástupcu.

Pojem spravodlivosti môže byť subjektívny, ale rozhodnutie, čo je spravodlivé, zostáva na nás všetkých. Sme tí, ktorí majú v rukách možnosť rozhodovať. Oba dokumenty sú vlastne dobre naplánované injekcie motivácie, pre nás, obyčajných občanov, aby sme rozhodli, čo si myslíme, že je spravodlivé. Bez politického tlaku to však bude všetko zbytočné.

Súvisiace články

Aktuálne správy