oPeniazoch.sk, gefira.org Foto: TASR/AP
Profesor Bryan Caplan razí teóriu, že práca je najhodnotnejšou komoditou na svete. Avšak jej hodnota veľmi závisí na tom, kde je umiestnená.
Debatu o presune nekvalifikovanej pracovnej sile do vyspelých krajín vyprovokovala utečenecká kríza. Jeden tábor tvrdí, že to prijímajúcim krajinám prospieva, druhý, že škodí.
Hodnota mexického robotníka je v USA vyššia než v Mexiku, pretože v štátoch môže vyrobiť o 150 % viac. Hodnota nekvalifikovaného nigérijského pracovníka je v Nemecku omnoho vyššia než v jeho domovskej krajine, v nemeckej firme by mohol vyrobiť pokojne aj o 1000 % viac. To znamená, že presun pracovníka z chudobnejšej do bohatšej krajiny rastie jeho produktivita, vďaka modernejším technológiám. Dokážu tak vyrábať rýchlejšie, alebo kvalitnejšie. Podľa The Economist to platí dokonca aj v prípade, keď pracovník v oboch krajinách robí to isté. Vodič taxíka je v centre Berlína omnoho lepšie ohodnotený, ako jeho kolega v Lagose, napriek tomu, že množstvo práce je rovnaké.
The Economist píše, že ak by sa otvorili hranice pre voľný pohyb pracovnej sily v rámci celého sveta, globálna ekonomika by bola o 78 biliónov dolárov bohatšia. Avšak The Economist sa pozerá na krajiny ako na firmy, ktoré sa snažia maximalizovať zisk. V skutočnosti však občania a ani vlády netúžia po maximalizácii HDP za každú cenu. Server Gefira vidí problém v sociálnom zabezpečení a nadmernú zásoby nekvalifikovanej pracovnej sily. Vo vyspelom svete je nedostatok kvalifikovaných pracovníkov. Nekvalifikovaných je dosť, preto táto množina len zriedka dostáva slušnú mzdu, za ktorú sa oplatí chodiť do práce. Navyše im v rozhodovaní sa pomáha aj sociálna politika, ktorá je vo vyspelých krajinách celkom štedrá. Výška podpory v nezamestnanosti a ďalších sociálnych príspevkov vlastne určuje minimálnu cenu práce. Ale v konečnom dôsledku k tomu treba ešte pripočítať aj nefinančný benefit. Tí, ktorí nepracujú, sa neraz uspokoja aj s nižším príjmom, pretože majú dostatok voľného času. Poprípade si dokážu privyrobiť na čierno. Minimálna mzda, ktorú musí pracovník dostať, aby sa mu oplatilo pracovať, tak môže byť ešte vyššia. Dokazujú to aj niektoré štatistiky.
V Holandsku je veľká skupina migrantov z Turecka a Maroka. V najproduktívnejšej skupine, vo veku medzi 30-35 rokov poberá dávky sociálneho zabezpečenia viac než 30 % Maročanov a 22 % Turkov. Domácich Holanďanov je len 11 %. Vo vekovej skupine 50-55 rokov čerpá dávky takmer 50 % Maročanov a Turkov, Holanďanov len 16 %. Podobne je to aj s účasťou na trhu práce. Účasť marockých mužov vo veku 25-35 rokov je zhruba 60 %, rodených Holanďanov okolo 90 %.
The Economist implicitne uviedol, že Afričania nie sú schopní sami využívať svoju pracovnú silu. Nezabúdajme ako dopadol európsky dohľad nad africkým obyvateľstvom počas veľmi krátkeho obdobia kolonizácie Afriky. Fiaskom.
