Keď cudzinci nafukujú bublinu: Ako sa vytvára najdrahšie mesto na svete

, The New Yorker;iDnes Foto. TASR/AP

Hongkong, New York, Moskva či Tokio? Ale kdeže, najdrahšie mesto sveta je angolská metropola Luanda. Vyplýva to rebríčka, ktorý už 23 let vydáva konzultační spoločnosť v oblasti ľudských zdrojov Mercer.

Rebríček porovnáva 209 veľkých miest, kde má cudzinec najhlbšie do vrecka. Celkovo sa zisťuje cena 200 rôznych položiek v prepočte na americké doláre. Napríklad prenájom bytu medzinárodného štandardu, taxislužba, džínsy, lístok do kina, benzín, bochník chleba, liter vody alebo šálka kávy.

Za ostatných desať rokov sa prvé miesto zmenil len výnimočne. Ale portugalská kolónia?

Dnes sa v Angole ťaží okolo 1,8 milióna barelov ropy denne, čo z nej robí kontinentálnu dvojku za Nigériou. Nestalo by sa tak bez odborníkov zo zahraničia, pretože domácich profesionálov je kritický nedostatok. Títo expati, ako sa cudzincom pracujúcim na zodpovedných pozíciách v zahraničí hovorí,  potrebovali niekde bývať. Lenže v Luande nemali kde. V zdevastovanom meste po získaní samostatnosti žilo necelých pol milióna obyvateľov. Dnes ich má 6 miliónov. Avšak za celý čas tu nikto neinvestoval do infraštruktúry ani do výstavby. Ropné firmy v nádeji, že tu na ne čakajú tučné zisky z ťažby čierneho zlata, potrebovali mať svojich ľudí v Angole čo najskôr, a tak začali ceny nehnuteľností rásť. Zákonitosti veľmi vysokého dopytu a veľmi obmedzenej ponuky začali nafukovať bublinu. Aj napriek tomu, že diktátor José Eduardo dos Santos kvôli väčšiemu nasýteniu trhu zodpovedajúcimi nehnuteľnosťami dal niektoré slumy zlikvidovať a na ich mieste postaviť radovú výstavbu ako z amerického predmestia, vyjde mesačný prenájom trojizbového bytu na 13 tisíc dolárov.

Nie je to len ubytovanie, aj iné veci tlačia náklady pre cudzincov v Angole smerom hore. Kvôli obavám o bezpečnosť musia zahraničné firmy svojim zamestnancom platiť ochranku, minimálne dve osoby. Štandardom je aj šofér a kuchárka. Deti majú štúdium zabezpečené na súkromných školách so západnými učiteľmi, tieto školy okrem belochov navštevujú aj potomkovia papalášov. Školné sa pohybuje v desiatkach tisíc dolárov.

Ďalšou položkou sú vysoké ceny potravín. Krajina má síce úrodnú pôdu, ale poľnohospodárstvo úplne zanedbané. Státisíce hektárov ornej pôdy sa nedá obrábať, pretože schováva milióny nášľapných mín z občianskej vojny.

Situácii nepomáha ani rozbujnené úplatkárstvo. V rebríčku Transparency International o vnímaní korupcie skončila vlani Angola na 164. mieste  z 176 štátov. Napríklad jedno avokádo vyjde v Luande na 5 dolárov. Na vidieku za túto sumu dokážete nakúpiť 50 kusov. Cenu ale navyšuje prevoz do centra, prepravca mnohokrát musí dať všimné policajným a vojenským hliadkam. Podnikať je v Angole kvôli množstvu byrokratických prekážok takmer nemožné. Podľa indexu jednoduchosti podnikania, ktorý vydáva Svetová banka, je Angola za rok 2017 až na 180. mieste z 190 štátov. Zostáva závislá výhradne na rope a v menšej miere na diamantoch. Všetko ostatné sa musí dovážať. Cenu už aj tak drahého tovaru ešte umocňujú vysoké angolská clá. Na nafukoaání cien majú zásluhu aj samotní expati, ktorí bez mihnutia oka uhradia aj tie najnezmyselnejšie sumy. Jednak si to môžu dovoliť a jednak ani nemajú predstavu o živote mimo belošského kondomínia. Je to izolovaný svet za elektrickým plotom v opevnených domoch, ktorý opúšťajú výhradne vo svojich autách. Kontakt s miestnymi je obmedzený výhradne na domáci personál, pracovníkov, ktorým šéfujú na ťažobných vrtoch a prípadne ešte na prostitútky z nočných klubov.

Ako sa ale v takomto meste žije ľudom, ktorí ani zďaleka nemajú také finančné možnosti ako cudzinci? Nenakupujú v supermarketoch, ale na trhoviskách. Namiesto vlastného auta, či taxíka sa prepravujú v preplnených dodávkach, ktoré suplujú hromadnú dopravu. Ale i tak pre nich začína byť Luanda drahšia, než tomu bolo pred príchodom cudzincov. Tí, ktorí profitujú z tohto stavu je málo. Záhradníci, opatrovateľky, strážnici. Ani nepriamo profitujúcich nie je o nič viac. Režim obrie ropné zisky a dobré makroekonomická čísla nedokázal pretaviť v zmeny, ktoré by sa dotkli širokých vrstiev obyvateľstva. Zisky si do vrecká napchali predstavitelia režimu, vrátane rodiny dos Santos, ktorá ovláda všetky hlavné odvetvia hospodárstva.

Všetko má svoj koniec, aj dobré časy. Rekordné sumy za barel, ktoré sa v roku 2009 blížili až k 150 dolárom klesli na tretinu. Rozvoj nových nálezísk v USA spôsobil, že o angolskú ropu už nie je taký záujem. Dopyt ťahá predovšetkým Čína. Pokiaľ by ona obmedzila svoj apetít, malo by to pre jej hlavného afrického dodávateľa fatálne dôsledky.

Expati žijú v Luande väčšinou len dva až tri roky. S aktuálnymi vysokými cenami sú zmiernení. Majú dostatočne vysoké platy, navyše väčšinu nákladov za nich hradí ich firma. Rozprávanie historiek o tom, ako desivo vyzerajú vysoké účty, patrí k zábavnému koloritu na párty belošskej komunity. Podobne komicky vyznieva aj historka, ktorú v reportáži priniesol týždenník The New Yorker. Keď sa blízky spolupracovník angolského prezidenta chce povoziť vo svojom Rolls-Royce bez toho, aby ho na miestnych komunikáciách zničil, musí ho naložiť na náklaďák a prepraviť na pobrežie. Tam si sadne za volant svojho luxusného vozidla a niekoľkokrát sa prejde sem a tam po zhruba trojkilomtrovom úseku s kvalitným povrchom. Potom auto opäť naloží na náklaďák a vráti sa domov.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy