oPeniazoch.sk, The New Yorker Foto: thinkstock
Niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa ekonóm Gary Becker oneskoril na schôdzku a zaparkoval na ulici proti predpisom. Vypočítaním nákladov na potenciálnu pokutu proti parkovnému v neďalekej garáži sa Becker rozhodol prijať toto riziko. Pokutu nakoniec nedostal a z tejto skúsenosti extrapoloval názor, že "kriminálne správanie je rozumné".
Ľudia, ktorí spáchajú trestné činy, to často robia po zvážení príslušných premenných a rozhodujú, že potenciálne prínosy prevažujú nad potenciálnymi nákladmi. Nie všetci súhlasia s Beckerovou prácou, ale má určitú podstatu, pretože ak je kriminalita racionálna, mala by byť aspoň teoreticky odôvodniteľná.
V lete roku 2012 vydal podvýbor amerického senátu správu, v ktorej zverejnili výsledky vyšetrovania londýnskej bankovej skupiny HSBC. Podľa 340 stranovej štúdie banka ukrývala peniaze mexických drogových kartelov, šlo o miliardy dolárov. Kartel Sinaloa, ktorý je zodpovedný za desiatky tisíc vrážd, uložil toľko drogových peňazí v banke, že si nechali vyrobiť špeciálne kufríky na hotovosť, aby sa veľkosťou zhodovali s okienkom pokladníkov v HSBC.
So štyrmi tisíckami pobočiek v sedemdesiatich krajinách a štyridsiatimi miliónmi zákazníkov je HSBC skutočne veľkým hráčom. Podľa úsudku vyšetrovateľov Senátu, bolo toto zločinecké konanie príliš systémové na to, aby šlo o jednoduchú nedbanlivosť. Polovica vedúcich pracovníkov HSBC bola predvolaná na Capitol Hill aby boli exemplárne potrestaní. Stuart Gulliver, CEO banky, prejavil nad skutkom "hlbokú ľútosť." Iný výkonný pracovník, ktorý bol zodpovedný za dodržiavanie predpisov, oznámil počas svojho svedectva, že na svoju funkciu rezignuje.
Len málokto by opísal bankový sektor ako miesto, kde sa dodržujú etické princípy, ale aj napriek takýmto pokriveným štandardom boli prešľapy HSBC extrémne. Lanny Breuer, vysoký úradník ministerstva spravodlivosti, sľúbil, že pre HSBC vyvodí "zodpovednosť". Ale to čo mal na mysli, sa v ničom nevymyká tomu, na čo si už veľké banky zvykli: žiadne trestné obvinenia podané neboli, čiže neboli stíhaní ani žiadni vedúci pracovníci či zamestnanci. Napriek tomu, že šlo evidentne o pranie špinavých peňazí. HSBC stačilo, že sa zaviazala očistiť svoju inštitucionálnu kultúru a zaplatiť pokutu vo výške takmer dve miliardy dolárov. Pokutu, ktorá sa na prvý pohľad zdá megavysoká, ale v podstate šlo o ekvivalent ziskov banky počas štyroch týždňov. Možno je americký systém trestného súdnictva neľútostný pri trestnom stíhaní malých drogových trestných činov a terorizmu, ale banka, to je predsa úplne iná káva. Titulok z Guardianu len vyhrotil túto absurditu: "HSBC: Ľutujeme, že sme pomohli mexickým drogovým lordom, nečestným štátom a teroristom."
V rokoch od hypotekárnej krízy v roku 2008 sa stalo bežné označenie niektorých finančných inštitúcií ako "príliš veľké na ta aby mohli padnúť". Komisia pre vyšetrovanie príčin finančnej krízy dospela k záveru, že hypotekárny úverový trh ovládli "predátorské a podvodné praktiky". "Myslím si, že je ťažké nájsť podvod takéhoto rozsahu v histórii USA," citovala v roku 2011 Ray Brescia, profesora práva agentúra Reuters. Federálni prokurátori však nepodali žiadne trestné obvinenia proti veľkým bankám alebo ich vedúcim pracovníkom súvisiacich s hypotekárnou krízou. Dokonca aj keď odhalili ľahšie stíhateľné trestné činy, ako napríklad tie, ktoré spáchala HSBC, odmietali kohokoľvek obviniť.
Tento režim, v ktorom získali firemní manažéri imunitu, je relatívne nový. Po úverovej kríze v deväťdesiatych rokoch prokurátori odsúdili takmer deväťsto ľudí a vedúci pracovníkov niekoľkých bánk, ktorí si to namierili rovno do väzenia. V roku 2006, keď padol Enron, titani ako Jeffrey Skilling a Kenneth Lay boli odsúdení za sprisahanie a podvod. V poslednom desaťročí sa však niečo zmenilo. Po hypotekárnej kríze ľudia očakávali, že na Wall Street sa bude zatýkať. Na zozname potenciálnych kandidátov sa ocitli Washington Mutual, Lehman Brothers, Citigroup, A.I.G., Bank of America, Merrill Lynch, Morgan Stanley. Napriek tomu, že boli uložené pokuty a vyšetrovacia komisia pre finančnú krízu posunula desiatky prípadov na stôl prokurátorom, neobjavili sa žiadne obžaloby, žiadne súdne spory, žiadne zatýkania.
Špičkový lobing dopomohol k tomu, že niektoré korporácie sú tak kolosálne, a to aj v ponímané domácej ekonomiky, že by podanie trestných obvinení proti nim by bolo považované za bezočivosť. V roku 2013 Eric Holder, neskôr generálny prokurátor, uznal, že desaťročia deregulácie a fúzií rozložili silne konsolidovanú americkú ekonomiku. Bolo "ťažké stíhať" hlavné banky, pretože obžaloby by mohli "mať negatívny vplyv na národné hospodárstvo, možno dokonca aj na svetovú ekonomiku".
Prokurátori sa namiesto toho spoliehali na druh zmluvy, známej ako dohoda o odloženom trestnom stíhaní, v ktorom by firma uznala porušenie pravidiel, zaplatila pokutu a zaviazala sa zlepšiť svoju firemnú kultúru. Od roku 2002 do roku 2016 ministerstvo spravodlivosti uzavrelo viac ako štyri stovky takýchto dohôd. Po vyčlenení bilióna dolárov na záchranu bánk v rokoch 2008 a 2009 nemohla federálna vláda ohroziť bohatstvo týchto bánk tým, že ich o pár rokov začne trestne stíhať. Podobne to bolo aj v prípade prania špinavých peňazí. Niektorí predstavitelia ministerstva spravodlivosti chceli obžalovať HSBC, ale britský minister financií varoval americké úrady, že trestné stíhanie by mohlo viesť k "veľmi vážnym dôsledkom pre finančnú a ekonomickú stabilitu." HSBC získala dohodu o odloženom trestnom stíhaní.
Vo svete obmedzených verejných zdrojov a neobmedzených priestupkov prokurátori rozhodujú každý deň o tom, kto by mal byť obvinený a súdený, kto by mal mať možnosť odvolať sa a kto by mal byť pustený na slobodu. Toto je línia trestného súdnictva a rozhodnutia sa robia jednostranne bez toho, aby sudca veci hlbšie preskúmal. V súčasných korporáciách je rozhodovací proces natoľko rozptýlený medzi manažment, že môže byť ťažké zistiť vinu za pochybenia. Koncepcia modernej korporácie spočíva v tom, že obmedzuje individuálnu zodpovednosť. Po obrovskom podvode v spoločnosti Enron viedli stopy k účtovnej spoločnosti Arthur Andersen, ktorá Enronu pomáhala s účtovníctvom. Vedúci predstavitelia Arthur Andersen, zúfalo zahladzovali po sebe stopy, odstránili desiatky tisíc e-mailov a dokumentov. V roku 2002 Arthur Andersen odsúdili za bránenie vo výkone spravodlivosti a prišli o svoju účtovnú licenciu. Spoločnosť, ktorá mala desiatky tisíc zamestnancov, bola rozpustená. Problém s odsúdením spoločnosti bol, že by mohol mať "vedľajšie dôsledky", ktoré by znášali zamestnanci, akcionári a iné nevinné strany. Ale Andersen musel zomrieť, aby mohli žiť všetky ostatné veľké korporácie.
Ako píše Samuel Buell, vo svojej nedávnej knihe "Kapitálové trestné činy: obchodná kriminalita a trest v americkom korporátnom veku", tvrdenie výkonného predstaviteľa, že veril, že bolo všetko podľa pravidiel, dokáže často " zablokovať trestné stíhanie". Dokonca aj profesionáli, ktorí kupovali a predávali „pofidérne“ hypotekárne nástroje, ktoré viedli k finančnej kríze, často nevedeli presne, čo vlastne robili. Ako potom pred porotou vysvetlíte takéto transakcie a preukážete, že nešlo o nekalý úmysel?
Dohoda o odloženom stíhaní je istá vec. Spoločnosti budú radi uzatvárať takúto dohodu a dokonca zaplatia obrovskú pokutu, ak to bude znamenať vyhnutie sa stíhaniu. Keď spoločnosti súhlasia s tým, že zaplatia pokuty za nesprávne konanie, dohody, ktoré podpísali, často zreteľne sledujú podrobnosti o tom, v čom konkrétne postupovali nesprávne. Mnoho dohôd uznáva zločinecké správanie korporácie, ale neoznačuje jediného výkonného alebo zodpovedného úradníka. A keďže tieto dohody nemali žiadnu transparentnosť, verejnosť nedostáva základné informácie o tom, prečo bola dohoda dosiahnutá, ani o tom, ako bola stanovená pokuta, aký bol rozsah škody v prípadoch, ktoré sa nedostali k prokurátorovi. Vzťah medzi prokurátormi a šéfmi korporácií je skôr obchodnícky, než represívny.
Podobne ako dohoda o vine a treste. Ak by obvinený súhlasil s dohodou o vine a treste so sadzbou tri až päť rokov, alebo či by radšej šiel pred súd, kde mu v prípade uznania viny hrozí až desať rokov, mnohí sa rozhodnú pre možnosť prvú. Rovnako ako v prípade dohôd o odložených trestných stíhaniach i tieto opatrenia poskytujú prokurátorom víťazstvo bez toho, aby otvárali súdny proces s nejasným výsledkom. Viac ako deväťdesiatpäť percent všetkých trestných prípadov v USA na štátnej i federálnej úrovni sa dnes rieši dohodami o uznaní. Nedávny článok v časopise Times ukazuje prázdne súdne siene, stenografov bez práce a sudcov z New Yorku, ktorí môžu prežiť rok alebo viac bez vypočutia jediného trestného prípadu. Tento jav má aj širšie spoločenské dôsledky.
John Pfaff vo svojej nedávnej knihe "Locked In" uvádza jeden závažný dôsledok správania sa prokurátorov. Objavil sa strašný paradox: ak ste chudobní, podpíšete dohodu a idete do väzenia, ak ste privilegovaní, podpíšete odloženie trestného stíhania a väzbe sa vyhnete. Je to zvláštny stav, pretože pojem odloženia trestného stíhania bol pôvodne zavedený v prospech jednotlivcov, nie korporácií. V deväťdesiatych rokoch ukázali pilotné programy v New Yorku a vo Washingtone DC, že keď boli obvinenia pozastavené na deväťdesiat dní, žalovaní s nízkymi príjmami, ktorí boli zatknutí za nenásilné trestné činy, mohli získať služby poradenstva a pomoc pri získavaní zamestnania. Páchatelia takto často zmenili svoj život a ich obvinenia boli časom zrušené. Tento prístup bol humánny a účinný, pretože odvádzal ľudí z nákladného väzenského systému. Je to zničujúca irónia, ak sa tento progresívny právny nástroj, ktorý má pomôcť obžalovaným z pracujúcej triedy vyhnúť sa väzbe prevezme ako prostriedok na uľahčenie beztrestnosti firiem.
Neschopnosť stíhať vedúcich zamestnancov by mohla byť ospravedlniteľnejšia, ak by existovali náznaky, že pokuty a dohody o odložení trestného stíhania pomáhajú v boji s korupciou. Takéto dôkazy však nie sú. Spoločnosti Pfizer boli udelené tri dohody o odloženom trestnom stíhaní za nezákonný marketing, podplácanie lekárov a iné zločiny. Pri každej príležitosti spoločnosť uhradila nemalú pokutu a zaviazala sa zmeniť, ale vždy sa potom vrátila k rovnakému správaniu. Možno si myslíte, že po porušení dohody o odloženom trestnom stíhaní je na rade samotné trestné stíhanie. Ale po tom, čo Pfizer dostal druhú šancu, vláda bola očividne šťastná, že mohla ponúknuť aj tretiu.
Jed Rakoff, prokurátor, ktorý bol roli žalobcu v prípade spoločnosť United Brands, je dnes otvoreným kritikom prevažujúceho prístupu ku korporátnej kriminalite. Tvrdí, že spoločnosti môžu rátať s pokutami vo výške miliárd dolárov ako s "nákladmi na podnikanie". V článku v The New York Review of Books s názvom "Finančná kríza: prečo žiadni vedúci pracovníci na vysokej úrovni neboli stíhaní?" poukazuje na falošný záväzok korporácií uznať zločinecké trestné činy bez identifikovania alebo stíhania manažérov, ktorí boli za ne zodpovední. Rakoff má pochybnosti o povinných prísľuboch spoločností, že zmenia svoju firemnú kultúru a tvrdí, že "poslanie niekoľkých vinných riaditeľov do väzenia za zosnovanie firemných zločinov môže mať oveľa väčší účinok."
V posledných rokoch ale k obžalovalo niekoľko bánk vrátane Credit Suisse, BNP Paribas, J. P. Morgan a Barclays skutočne došlo. Banky uznali svoju vinu a napriek všetkým upozorneniam na "vedľajšie dôsledky", všetci podnikajú ďalej a globálne hospodárstvo nezaznamenalo žiadne veľké šoky. Profesorka Harvardskej obchodnej školy Eugene Soltesová ale poukazuje na to, že firemná deviácia sa môže stať natoľko rutinnou, že ani obvinenie zo spáchania zločinu pre ňu nepredstavuje žiaden veľký problém. Čo bolo kedysi považované za prejav ignorácie, za čo mohla firma skončiť, je dnes len trochou nepríjemnosti. Ako malá hádka o parkovací lístok.
