Skutočné zmeny: Čo musíme podstúpiť, aby sme sa mali v budúcnosti lepšie

, project syndicte Foto: thinkstock;TASR/AP

Svet zažíva spomalenú hospodársku krízu. Väčšina expertov sa zhodne, že pretrvá do predvídateľnej budúcnosti. Prakticky vo všetkých krajinách so strednými a vysokými príjmami už takmer 40 rokov vytrvalo klesajú mzdy (ako podiel HDP). Ako tomu ale bude v najbližších 50 rokoch?

Dnešná situácia vyzerá rozhodne ponuro. Hospodárska stagnácia a rozširujúca sa nerovnosť prispievajú k vzostupu xenofóbie a nacionalizmu vo vyspelých krajinách, dôkazom je Brexit, zvolenie Donalda Trumpa, a jeho rozhodnutie odstúpiť od Parížskej klimatickej dohody. Súčasne sa veľké časti rozvojového sveta – najmä Blízky východ a severná Afrika – prepadli do konfliktu a niektoré potácajú na pokraji zlyhania štátu.

Hoci takéto turbulencie v blízkej budúcnosti zrejme pretrvajú, neexistuje veľa konsenzu, čo za nimi stojí. Isteže, dlhodobé prognózy sú zvyčajne naivné snahy. V podobne ťažkých časoch, v roku 1930, si svoj um v tejto disciplíne vyskúšal i samotný John Maynard Keynes, v preslávenej eseji "Ekonomické možnosti pre naše vnúčatá". Vo svojom odhade sa mýlil. Napriek tomu Keynesov pokus nesporne vytvára úctyhodný precedens pre upieranie zraku do ekonomickej budúcnosti.

Takže tu je môj pokus: predpovedám, že za 50 rokov bude svetová ekonomika zrejme (hoci nie zaručene) prekvitať, globálny HDP porastie až o 20 % ročne a príjem a spotreba sa zhruba každé štyri roky zdvojnásobia.

Na prvý pohľad sa tento scenár môže zdať prehnaný. Veď aktuálne globálna ekonomika rastie tempom iba 3 % ročne (v posledných niekoľkých rokoch ešte menej). Nebolo by to však prvýkrát, kedy globálny hospodársky rast zrýchlil na predtým nepredstaviteľné úrovne. V rokoch 1500 až 1820 ročné tempo svetového rastu podľa dát, ktoré zhromaždil zosnulý Angus Maddison, dosahovalo len 0,32 % a rozsiahle časti sveta nezažívali vôbec žiadny rast. V Číne ročný príjem na hlavu počas tohto obdobia zotrvával na 600 dolárov. Pre tých, ktorí vtedy žili, by bolo dnešné neuspokojivé 3 % tempo rastu nepredstaviteľné. Ako by bývali mohli predvídať priemyselnú revolúciu, ktorá priemerný ročný celosvetový rast v rokoch 1820 až 2003 zdvihla na 2,25 %?

Dnes vytlačenie rastu do nových výšin sľubuje digitálna revolúcia. Sme uprostred dramatických technických prielomov a pokroky v digitálnych technológiách prepájajú všetky kúty sveta. V dôsledku toho nielenže stúpa produktivita pracujúcich, ale aj získavajú väčší prístup k zamestnanosti. Jednotlivci v rozvojových krajinách napríklad dnes môžu pracovať pre nadnárodné spoločnosti. Vo výsledku sa do trhu práce zapája viac pracujúcich.

Ekonomické účinky tohto trendu sa neprejavili vždy pozitívne. Napríklad v Spojených štátoch priemerná reálna (inflačne očistená) mzda sotva rastie, hoci nezamestnanosť klesla na 4,3 %. Tento "maximálny strop miezd" upevňuje technika, pretože umožňuje presúvať viac činností na horšie platených pracujúcich v zahraničí a čoraz viac na stroje.

Kľúčom na prelomenie tohto stropu je zmena druhu prác, ktorým sa ľudia venujú. Lepším vzdelávaním a prípravou a tiež efektívnejším prerozdeľovaním môžeme uľahčiť kreatívnejšiu prácu, od umenia po vedecký výskum, ktorú stroje nebudú schopné v dohľadnej budúcnosti zvládať.  Hoci sa takáto práca môže javiť ako márnotratnosť, vzhľadom k počtu osôb a dĺžke času, ktorý je potrebný k dosiahnutiu jedného zásadného pokroku či prielomu, každý takýto pokrok či prielom je práve tým, čo je potrebné na vytvorenie dostatočnej hodnoty k pozdvihnutie životnej úrovne všetkých. A naozaj, ako porastie kreatívny sektor, rast naberie spád podstatným spôsobom.

Takýto výsledok je pravdepodobný, no nie istý. K jeho dosiahnutie sú nevyhnutné zásadné zmeny v našich ekonomikách a spoločnostiach.

Jednak sa musíme usilovať o uľahčenie prechodu pracujúcich ku kreatívnejším činnostiam. To bude vyžadovať zásadné zmeny vzdelávacích systémov, vrátane rekvalifikácie dospelých. Ďalej budú potrebné politiky a programy, ktoré prepusteným pracujúcim zaistia určitý finančný vankúš, inak sa vlastníci strojov a kapitálu chopia technických prelomových rokov na to, aby si utrhli ešte väčší diel ekonomického koláča. Vo vnútri krajín to možno dosiahnuť určitou formou zdieľania ziskov. Povedzme, že by pracujúcej triede "išlo" 15-20 % celkových zárobkov krajiny.

Zmeniť sa budú musieť aj vzorce spotreby. Ak za situácie, keď sa každé štyri roky celková spotreba zvýši na dvojnásobok, zdvojnásobíme aj počet vozidiel na cestách či počet nalietaných kilometrov. V takom prípade rýchlo prekročíme medze našej planéty.

To platí tým viac, že vďaka očakávanému nárastu dĺžky života sa nielen zvýši podiel starších ľudí, ale zosilnie aj populačný rast. Budeme potrebovať vhodné stimuly, aby sme zaistili, že sa veľký diel nášho bohatstva nasmeroval do zlepšovania zdravia a dosiahnutia environmentálnej udržateľnosti.

Ak takéto zmeny politík v nadchádzajúcich rokoch nezvládneme, svetová ekonomika sa pravdepodobne počas nasledujúcich 50 rokov prehupne do druhej krajnosti. Podľa takéhoto scenára by sa rok 2067 vyznačoval ešte väčšou nerovnosťou, množstvom konfliktov a chaosom. Voliči by si ďalej vyberali lídrov využívajúcich ich strach a pocit krivdy. To, čo môžeme podľa môjho názoru vylúčiť, je stredná cesta, podľa ktorej by svet vyzeral zhruba rovnako ako v ostatných 30-40 rokoch.

V roku 1967 svet zaznamenal veľké inovácie v ekonomike (v júni tohto roka bol v blízkosti Londýna osadený prvý bankomat na svete) a zdravotníctva (v decembri sa v Južnej Afrike uskutočnila prvá úspešná transplantácia srdca na svete). Ak má byť rok 2067 zodpovedajúcim stým výročím týchto prielomov, súčasný rozvrat musí svetových lídrov motivovať k úsiliu vyvíjať a zavádzať inovatívne politiky, ktoré potrebujeme k posilneniu prosperity a vytvoreniu spravodlivejšej a stabilnejšie budúcnosti.

Autorom je Kaushik Basu, bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky, profesor ekonómie na Cornellskej univerzite.

Súvisiace články

Aktuálne správy