oPeniazoch.sk, Aeon;Quartz Foto: thinkstock
Predstavte si, ako by asi vyzerala krajina, v ktorej by sa dalo voliť aj po smrti. Stačí ak vo svojej poslednej vôli uvediete svoje preferencie, a váš hlas by sa na základe toho dal kritériám spĺňajúcemu vybranému kandidátovi. Váš hlas by bol konkurenciou pre hlasy žijúcich.
Predstavte si, že by bola postavená právna štruktúra na plnenie želaní mŕtvych a že zákon by im vychádzal v ústrety, aj keby ich želania boli v priamom rozpore s potrebami žijúcich alebo s blahobytom budúcich generácií. Máme dobré morálne dôvody odmietnuť takúto spoločnosť. Veríme, že smrťou prichádza strata práva ovplyvňovať politické inštitúcie žijúcich. Takýto druh morálnej jasnosti ale zmizne v momente, ak sa presunieme od politiky k bohatstvu. Celé odvetvie sa venuje plneniu želaní ľudí po ich smrti. Prostredníctvom dotácií, charitatívnych trustov, dynastických trustov a dedičského práva, a mnohých právnych inštitúcií na všetkých úrovniach sme zaviazaní plniť želania bohatých ľudí, ktorí už dávno zomreli. Nie sú to len bilióny dolárov v americkej ekonomike, Spojené kráľovstvo nezostáva v tomto smere vôbec pozadu. Keď sa majetková nerovnosť zvyšuje, bohatí vyčleňujú veľké sumy peňazí z budúcej ekonomiky už dnes, na splnenie svojich súčasných želaní. Táto prax je hlboko zakorenená v kultúre elitných inštitúcií a je natoľko všadeprítomná, že sa nik neopovažuje vyjadriť znepokojenie nad jej skutočnou nespravodlivosťou.
V USA bohatí naďalej vlastnia, a ich bohatstvo rastie, aj keď sú už po smrti. Štát môže v mnohých ohľadoch presadzovať želania mŕtvych. Môžete napríklad požadovať ako podmienku dedenia, aby sa vaše vnúčatá vzali v rámci náboženskej viery, alebo aby bola po vás pomenovaná škola, zakazujúc zmenu mena. Alebo môžete vyčleniť svoje súčasné a budúce bohatstvo na určitý konkrétny účel považovaný za "charitatívny", pričom škála je dostatočne široká, zahŕňa čokoľvek od starostlivosti o opustené morčatá až po zachovanie vojenského vrtuľníka Huey. Neziskové organizácie a inštitúcie, ako sú nemocnice, múzeá a univerzity, môžu mať veľkú časť svojich výdavkov podmienenú obmedzenými želaniami mŕtvych darcov. Dokazuje to napríklad špecializovaná profesia pre štúdium parapsychológie alebo že určité krídlo budovy musí byť vyhradené pre ubytovanie jednotlivcov konfederácie.
Táto skutočnosť je celkom zarážajúca. Mali by sme sa zameriavať na to, čo je dobré robiť vo svete, v ktorom žijeme. Financovanie výskumu rakoviny je dobré len vo svete, v ktorom existuje rakovina. Prenechávať vzdialeným potomkom obrovské množstvo bohatstva je dobré len vtedy, ak to nie sú sociopati. Napriek tomu stále umožňujeme tým, ktorí už medzi nami nie sú, aby rozhodovali o našom svete, hoci už z týchto výdavkov nedokážu ťažiť.
Keď sa pozrieme na bohatstvo viazané na mŕtvych, ide o ohromujúcu sumu, pravdepodobne v biliónoch USD. Súčasný stav nerovnosti v oblasti bohatstva spolu s prebiehajúcou praxou na uctenie si želaní mŕtvych, môže viesť k budúcemu hospodárstvu, ktoré bude odrážať preferencie predchádzajúcej aristokracie, a nie väčšiny žijúcich. Rešpektovanie želaní mŕtvych môže viesť k vážnej ekonomickej nespravodlivosti medzi generáciami. Iróniou je, že my živí, takto sabotujeme vlastné blaho. Mnohí filantropi, medzi nimi aj Bill Gates, chápu, že existuje väčší charitatívny dopad z výdavkov, ktoré urobia ešte v rámci svojho života, čo je základom myšlienky Giving Pledge.
Tak prečo naďalej dávame mŕtvym večné práva? Pravdepodobne je to morálna povinnosť, ako by sme cítili, že skladáme sľub milovanému pri jeho smrteľnej posteli. Ale tieto sľuby by nemali byť bezpodmienečné, večné, ani nesmú byť spokojné s vážnymi sebazničujúcimi finančnými alebo morálnymi nákladmi pre živých. Mali by to byť sľuby aké robíme živým. Ak sľubujem svojmu dieťaťu cukrík, ale žiaden nemám, a k dispozícii je iba sladkosť predstavujúca vážne morálne náklady pre majiteľa cukríka, asi nebude morálnou povinnosťou tento sľub splniť. Samotný sľub má určitú morálnu váhu, ale to nie je prvoradé. Morálna váha nemôže prevalcovať všetko ostatné.
Ďalším dôvodom, prečo robíme tieto sľuby je to, že sa držíme vlastného záujmu. Aby naše vlastné záujmy a hodnoty boli zachované pre budúce generácie aj po našej smrti. Nedokážeme odísť zo sveta bez toho, aby sme mali vplyv prostredníctvom ponúknutého dedičstva. Tento existenčný strach umožňuje inštitúciám dbať na želania mŕtvych, aby sa v budúcnosti zaručilo miesto pre ďalšie želania. Ale je čas priznať márnosť tohto narcisizmu a do každodenného života čo najskôr dostať to, čo je vlastne najlepšie pre nás živých. Čo by to malo byť, by si už mali dokázať zadefinovať podľa seba.
