oPeniazoch.sk, Bloomberg Foto: TASR/AP
Prechod od autoritatívnej vlády k demokracii má tendenciu zvýšiť mieru ekonomického rastu krajiny o približne 20 percent. Napriek tomu mýtus osvieteného despotu, ktorý násilne modernizuje ekonomiku chudobnej krajiny, aj naďalej pretrváva.
Žiadna krajina nemá väčší potenciál na zlepšenie súčasného stavu ako India. Táto krajina je domovom pre viac ako 1,3 miliardy ľudí a čoskoro prekoná aj Čínu a stane sa najpočetnejšou krajinou na svete. India je ale zúfalo chudobná. Jej hrubý domáci produkt na obyvateľa je menej ako 6 000 dolárov v parite kúpnej sily, čo je polovica Číny a sotva desatina USA. Pre indický ľud je asi sklamaním, že ich premiér Naréndra Módí
nedokáže naplniť svoj sľub hospodárskeho modernizátora.
V ostatných mesiacoch sa hospodársky rast Indie zasekol. Módího pokus o zníženie hotovosti v obehu má na tamojšiu ekonomiku nepriaznivý vplyv. A hoci urobil určité zlepšenia v oblasti infraštruktúry, čo je pretrvávajúca Achillova päta Indie, až čas ukáže, nakoľko boli jeho kroky účinné. Avšak, ak sa pozrieme na iných autoritárskych lídrov, nie sú to vizionárski reformátori. Módíi ale nie je žiaden diktátor, ale zdá sa, že sa pri tvorbe politík zaoberá prísnejším prístupom. Tento druh ohýbania výkonnej moci je pravdepodobne považovaný za pozitívne znamenie pre mnohých ekonómov, ktorí napriek dôkazom o opaku, zostávajú očarení myšlienkou osvieteného despota, ktorý násilne modernizuje ekonomiku chudobnej krajiny.
Myšlienka dobročinného autokrata nie je nová, pochádza prinajmenšom z myšlienok Platóna. Dnes táto myšlienka často implicitná v modeloch ekonómov. S niektorými známymi výnimkami sa väčšina teórií zameriava skôr na efektívnosť než na sociálnu starostlivosť. Často sa diskutuje o tom, aké typy politických mechanizmov by mohli viesť k efektívnym politikám. Tí ekonómovia, ktorí premýšľajú o tom, ako pracovať s politikou v praxi, často narážajú na problém, že neexistuje žiadny dokonalý systém na to, aby ľuďom dali to, čo chcú. Veľký ekonóm Kenneth Arrow dospel k záveru, že za určitých primeraných podmienok nie je možné vytvoriť demokratický systém, ktorý by v každej situácii spoľahlivo maximalizoval ľudské blaho.
Zdá sa, že tento výsledok ponecháva otvorenú možnosť, že by dobrotivý diktátor mohol tento problém vyriešiť. Sami ekonómovia boli často optimistickí, pokiaľ ide o diktátorov, ktorí podľa všetkého chcú presadzovať svoje krajiny smerom k lepšej hospodárskej politike. Laureáti Nobelovej ceny Milton Friedman a Friedrich Hayek vyjadrili optimizmus o ekonomickej politike čílskeho diktátora Augusta Pinocheta, ktorý vládol od roku 1973 do roku 1990. A mnohí čílski ekonómovia, ktorí študovali v USA, dychtivo hltali Pinochetove rady.
K dnešnému dňu sa niektorí ľudia stále domnievajú, že politika voľného trhu pomohla Pinochetovi vytvoriť v Čile ekonomický "zázrak". V skutočnosti bol obraz o niečo odlišný. Počas prezidentovania Pinocheta v trvaní 16 a pol roka sa skutočný príjem na obyvateľa zvýšil o niečo viac ako dve percentá ročne. To je rast podobný ako vo vyspelej ekonomike USA, ktorá by teoreticky mala rásť pomalšie. Ale v 16-ročnom období po skončení Pinocheta a obnovení demokracie sa rast zdvojnásobil na približne 4 % ročne. To sa ale nedá považovať za bombastický výsledok osvieteného despotizmu.
To je len jeden príklad, ale dôkazov v histórii potvrdzujúcich neuspokojivý výkon diktátorov nájdem viac. Ale aj výnimiek. Najväčšou výnimkou tohto pravidla je samozrejme čínsky vodca Teng Siao-pching, ktorý rozdrvil prodemokratické protesty na Námestí nebeského pokoja v roku 1989. Bol bezpochyby ťažkým despotom, ale pod jeho železnou päsťou dokázala Čína presadiť reformy voľného trhu a otvorila svoju ekonomiku svetu, pripravila pôdu pre jednu z najväčších explózií hospodárskeho vývoja v histórii. Tu je ale veľmi dôležité poznamenať, že jeho predchodca, Mao Ce-tung, bol ešte silnejší despota, ktorého katastrofické politiky rozbili čínsku ekonomiku a a oživot pripravili desiatky miliónov ľudí. To ilustruje jednu z kľúčových právd o tyranii – neexistuje žiadny spôsob, ako ich povýšiť na osvietený druh. Pretože autoritatívni vládcovia nedokážu korigovať svoju silu, krajina v plnej miere podlieha ich rozmarom. Niekedy tieto rozmary prinášajú veľkolepé výsledky, ale ako to dokazuje výskum na ktorom sa podieľali Daron Acemoglu, Suresh Naidu, James Robinson a Pascual Restrepo, v priemere urobia viac škody ako osohu. Prechod od autoritatívnej vlády k demokracii má podľa ich práce tendenciu zvýšiť mieru ekonomického rastu krajiny o približne 20 percent.
Natoľko chudobné krajiny, ako je India, by mali odolávať autoritárskemu pokušeniu. Namiesto toho, aby svoje nádeje orientovali smerom k silným osobnostiam, mali by sa rozvíjajúce sa krajiny držať presadzovania inteligentných reforiem prostredníctvom demokratického procesu. V skutočnosti sú to dobré rady aj pre rozvinuté krajiny.
Autorom je ekonóm Noah Smith.
