oPeniazoch.sk, quartz Foto: SITA/AP;thinkstock
Bankovými lúpežami sa zaoberajú veľké prípadové štúdie z oblasti ekonomickej kriminality. Ide o zámer, páchateľ buď vedome alebo nie, vyhodnotil racionalitu svojho konania. Zisky sú kvantifikovateľné. Každou minútou lúpežník v banke zvyšuje šancu, že ho pri čine prichytia.
Ak ste ekonóm, ktorý sa zaoberá bankovými lúpežami, niet lepšieho miesta pre váš výskum ako je Taliansko. V rokoch 2000-2006, čo je zatiaľ posledné obdobie, za ktoré sú k dispozícii komplexné verejné údaje, Taliansko v priemere zažilo takmer toľko bankových lúpeží každý rok, ako zvyšok Európy. Talianska banková asociácia si ponecháva podrobné záznamy o každom prípade, vrátane trvania, odcudzenej sumy a prípadného zatknutia.
Ekonómovia Giovanni Mastrobuoni a David A. Rivers si posvietili v Taliansku v rokoch 2005 až 2007 na takmer 5000 bankových lúpeží. V priemere trvala 4 minúty, 16 sekúnd a lup predstavoval 16000 eur. Aj keď každá ďalšia minúta v banke vedie v priemere k príjmom o viac ako 1 400 eur, väčšina lúpeží trvá tri minúty alebo menej, pretože riziko chytenia sa časom zvyšuje.
Výskumníkov zaujali aj ekonomické faktory, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie banku vylúpiť a ako by sa dali tieto informácie v budúcnosti použiť na odradenie potenciálnych záujemcov o tento druh trestného činu.
Všetky bankové lúpeže začínajú s implicitnou otázkou:
Stojí mi za to, aby som vykradol túto konkrétnu banku v tomto konkrétnom čase?
Je to komplikovaná rovnica, ktorá zohľadňuje okrem iných faktorov aj očakávanú korisť, averziu páchateľa k riziku, a príležitostné náklady v prípade dolapenia a väzby. Pre laika takmer nečitateľné.
Predchádzanie bankovým lúpežiam je teda záležitosťou úpravy hodnoty týchto premenných tak, aby sa akt stal oveľa menej racionálnym. Problém je v tom, že vedci mali len obmedzené dáta, Mastrobuoni a Rivers mali prístup iba k údajom o zločinoch, nie k jednotlivcom, ktorí ich spáchali. Pri pohľade na ukradnuté sumy, dĺžku trvania prepadu a frekvenciu úspešných zatknutí boli schopní rozoznať dva všeobecné typy zlodejov.
Tí, ktorí sú dobrí v krádeži a tí, ktorí nie sú.
Vysoko kvalifikovaní zlodeji, teda tí, ktorí dokážu ukradnúť veľa a urobia to rýchlo bez toho, aby ich pri tom chytili, si v podstate našli lukratívny job. Pre túto skupinu môže byť ťažké nájsť si alternatívu pre svoju úspešnú kariéru, čo by bolo natoľko ziskové ako zločin. Preto výskumníci naznačujú, že najlepším odstrašujúcim prostriedkom pre elitných zlodejov môže byť dlhý trest odňatia slobody, počas ktorého by neboli schopní praktizovať svoj biznis.
Na druhej strane sú nízkokvalifikovaní lupiči. Tí získajú len málo, hoci v mnohých prípadoch pôjde o ich životný zločin. Autori naznačujú, že táto skupina dokáže najlepšie poslúžiť pri vzdelávacích a školiacich programoch, ktoré ponúkajú atraktívne alternatívy namiesto krádeží. Urobiť správne rozhodnutie môže byť prekvapujúco racionálne. Rovnako ako rozhodnutie lúpeži zabrániť.
