Banková únia v praxi: Prečo Európania nejdú tam, kde sú pre nich výhodnejšie podmienky?

, vox Foto: thinkstock

V posledných rokoch sa dosiahol veľký pokrok v snahe zlepšiť finančnú integritu eurozóny. Zatiaľ čo banková únia má podporiť stabilitu, trhy zostávajú roztrieštené a spotrebitelia nedosiahnu na plody, ktoré by znamenali výhodnejšie podmienky.

Veľká Británia, ktorá je dnes hlavným centrom európskych kapitálových trhov, je na ceste, kedy sa už nebude pokúšať rozvíjať jednotu kapitálových trhov. S prichádzajúcim Brexitom zostáva na ostatných členských štátoch EÚ, aby podporovali hospodársku súťaž a efektívnosť finančných služieb. Aby dotiahli do úspešného konca bankovú úniu, harmonizáciou národnej regulácie a urýchlenie skutočnej únie kapitálových trhov.

Finančné trhy v eurozóne zostávajú pre spotrebiteľov aj firmy veľmi roztrieštené. Ďalšia integrácia by ale dokázala zvýšiť hospodársku súťaž a priniesť nižšie ceny. Integrovaný finančný trh, banková únia a dobre fungujúca únia kapitálových trhov umožňujú poskytovateľom finančných služieb a spotrebiteľom ľahko obchodovať aj cez hranice.

Nízke sadzby nájdeme všade, ale v skutočnosti sú tu rozdiely
Pohľad na trh s finančnými službami v eurozóne odhaľuje, že nie sú ďaleko od integrácie. Sadzby vkladov sú najjasnejším ukazovateľom fragmentácie pozdĺž národných hraníc. Banky v celej eurozóne sa zdráhajú znížiť sadzby retailových vkladov pod nulu, obávajú sa možných reakcií klientov. Avšak rozdiely v rámci menovej zóny sú prekvapujúce. Napríklad priemerná sadzba z vkladov v Belgicku klesla na 0,03 %. Ak by Belgičania vzali svoje peniaze a preniesli si ich cez hranice, mohli by získať takmer desaťkrát viac (v Holandsku 0,28 %). Vo Francúzsku sú dokonca sadzby priemere na úrovni  0,43 %. Rozdiely medzi jednotlivými krajinami eurozóny sú aj napriek nízkej úrovni sadzieb.

Prečo Európania nedávajú svoje úspory do banky v inej krajine? Napriek európskej regulácii, otvorenie vkladu v zahraničí je ťažkopádne a niekedy dokonca nemožné. Sporiace účty sú často spojené s platobnými účtami. Platobné systémy majú tendenciu byť na národnej úrovni, nie každý predávajúci prijíma zahraničné bankové platby z EÚ. Takže francúzsky bankový účet vás asi nedostane veľmi ďaleko od Nemecka. Navyše krajiny niekedy zavádzajú ďalšie vnútroštátne obmedzenia, napríklad na boj proti praniu špinavých peňazí. V niektorých krajinách musíte byť daňovým rezidentom a v niektorých zase musíte splniť povinnosť fyzickej identifikácie v pobočke banky. V dôsledku toho vo väčšine krajín podiel úspor uložených v zahraničí nepresahuje 2 %.

Roztrieštené trhy
Takže sú Belgičania, Španieli, a Portugalci zneužívaní svojimi bankami? Mali by francúzske a talianske banky prehodnotiť svoje modely oceňovania vkladov? Rozdiely v sadzbách sú primárne výsledkom rozdrobených trhov a nedostatku finančnej integrácie. Okrem spomenutých rozdielov vo vnútroštátnych predpisoch bráni vnútroštátne obozretné regulovanie bánk voľným pohybom aktív a pasív medzi krajinami eurozóny. Banky v Belgicku majú vo svojej súvahe relatívne málo úverov v porovnaní s vkladmi. V Holandsku je situácia úplne opačná. Výsledkom je, že holandské banky platia vyššie sadzby na vkladoch ako belgické.

Ďalším dôvodom odlišného určovania sadzieb je príležitosť, ktorú majú banky pri financovaní. Medzi rokmi 2008 a 2014 sa náklady na financovanie v celej eurozóne rozchádzali. Kým banky, ktoré držali štátne dlhopisy boli považované za zraniteľné, pokiaľ ide o reštrukturalizáciu dlhu, centrálna banka sa považovala za spasiteľa poslednej inštancie pre svoje domáce banky. Banková únia bola koncipovaný tak, aby narušila toto "smrteľné objatie" medzi bankami a štátnymi príslušníkmi. Bohužiaľ, pokrok sa zastavil, preto začarovaný kruh medzi štátom a bankami zostáva potenciálnym zdrojom cenových rozdielov medzi krajinami. Konečným zdrojom roztrieštenosti je, že bankové trhy v eurozóne majú každý svoj vlastný národný charakter. Vo Francúzsku napríklad banky ponúkajú sporiace účty, ktoré sú regulované a garantované štátom.

Fíni si požičiavajú za 1,8 %, Íri za 3,6 %
Rovnako ako vkladové sadzby, aj sadzby úverov sa líšia medzi krajinami v dôsledku fragmentácie trhu. Porovnanie výpožičných sadzieb je však komplikovanejšie ako pri sadzbách vkladov, pretože sa môžu líšiť aj z dôvodov, ktoré majú málo spoločného s fragmentáciou. Kríza nás všetkých uistila, že napriek zdieľaniu meny sa ekonomiky eurozóny stále značne pohybujú na národnej úrovni. Okrem toho rôzne úrovne dlhu, pomer úverov k hodnotám, preferencie dĺžky trvania a ochrana veriteľov prispievajú k rôznym rizikám jednotlivých krajín, ktoré sa premietajú do rôznych sadzieb úverov. Ďalším dôvodom rozdielov sú domácnosti. Napríklad v Holandsku tvoria hypotéky 93 % bankových úverov domácnostiam. V Taliansku je to len 59 %.

Spotrebiteľský úver bez kolaterálu je pre veriteľa riskantnejší. Zvyčajne preto sa to odráža vo vyšších sadzbách ako pri hypotéke zabezpečenej nehnuteľnosťou. Takže asi nebude prekvapujúce, že Taliani platia vyššie sadzby za dlh než Hlanďania. Aj národné zvyky a preferencie zohrávajú úlohu. V priemere platia Fini relatívne nízke sadzby, pretože majú tendenciu zvoliť si – v súčasnosti veľmi nízke – pohyblivé sadzby pri hypotékach. Holanďania na druhej strane radšej uprednostňujú bezpečnosť, pričom siahnu po dlhšom období fixnej ​​sadzby (pri vyšších sadzbách). Podobne ako v prípade vkladov, iba malé percento domácností siaha po pôžičke zo zahraničia, zvyčajne 1,5 % alebo menej. To jasne naznačuje priestor pre väčšiu konkurenciu.

Autorom je Teunis Brosens, hlavný ekonóm ING Bank.

Súvisiace články

Aktuálne správy