oPeniazoch.sk, ČTK;ČT Foto: TASR/AP
Zlá kondícia talianskych bánk robí vrásky európskym regulátorom. Kvôli veľkosti celkových problémových dlhov v bankovom sektore a aj vzhľadom k tomu, aký veľký dlh má taliansky štát. Podľa mnohých analytikov to predstavuje výrazne väčší systémový problém, než toľko medializované Grécko.
Kvôli prepojenosti bankových systémov v Európe a vysychajúcej likvidite trhu hrozí, že ochromenie bankového systému v Taliansku by nemuseli ustáť ani banky v ďalších európskych krajinách. Pohľady ekonómov sa pritom upierajú na Francúzsko.
Taliansko plánuje zachrániť ďalšie dve banky. Banca Popolare di Vicenza a Veneto Banca pred dvoma týždňami oficiálne oznámili, že taliansky štát požiadali o takzvanú preventívnu rekapitalizáciu. Teda mechanizmus, ktorý využíva výnimky z pravidiel EÚ, ktoré majú chrániť daňových poplatníkov pred tým, aby uhradili sanáciu bánk zo svojho skôr, než utrpia straty vlastníci a veritelia bánk. Taliansko už tento mechanizmus využíva k záchrane Monte dei Paschi di Siena (MPS), do nej má štát podľa očakávania napumpovať približne 6,6 miliárd eur s tým, že zvyšok do celkovej sumy 8,8 miliárd eur ponesú na pleciach majitelia podriadených dlhopisov. Teda tí, ktorí majú nárok na výplatu až potom, čo sú uspokojené ostatné dlhopisy. Drobným investorom však budú straty kompenzované štátom s tým argumentom, že boli pri nákupe týchto dlhopisov nedostatočne informovaní o ich rizikách. Podriadenosť dlhopisov znamená, že majú horšie postavenie ako ostatné dlhopisy danej firmy v tom, že v prípade finančných problémov spoločnosti tieto podriadené dlhopisy majú nárok na výplatu kupónu i samotnej vloženej čiastky až potom, čo sú uspokojené ostatné dlhopisy. Keď firma skrachuje alebo sa reštrukturalizuje, tak títo majitelia podriadených dlhopisov dostanú zaplatený svoj vklad až v prípade, že zostanú nejaké peniaze po vyplatení ostatných držiteľov dlhopisov.
Netreba zabúdať na skutočnosť, že drobní investori do dlhopisov bánk sú potenciálni voliči, preto sa talianska vláda snaží vyhnúť tomu, aby utrpeli straty. A už vôbec nechcú dopustiť, aby straty utrpeli veľkí vkladatelia. Tí by podľa striktných európskych pravidiel prišli o svoje peňažné vklady, ak by na úhradu strát a na zvýšenie kapitálu nestačili čiastky konvertované od majiteľov dlhopisov.
Talianska vláda sa už v decembri 2016 dohodla s Európskou komisiou o možnosti záchranného balíčka pre tamojšie banky, takzvaného bailoutu vo výške dvadsať miliárd eur, primárne práve kvôli záchrane banky Monte dei Paschi, ktorá je treťou najväčšou talianskou bankou. Na jej záchranu má byť z tohto fondu vydaných spomínaných 8,8 miliardy eur.
"Záchranný balíček si talianska vláda doslova vynútila cez nové pravidlá EÚ, podľa ktorých jednotlivé krajiny od roku 2016 nemôžu pomôcť svojim bankám z peňazí daňových poplatníkov. Ale aj tri mesiace po tom, kedy talianska vláda dostala zelenú na záchranu MPS, európski regulátori stále váhajú, či je kvalifikovaná pre štátnu pomoc," hovorí analytička Raiffeisenbank Monika Junicke. Celkový proces by sa mal uzavrieť niekedy okolo Veľkej noci, teda počas nasledujúcich dvoch týždňov.
Záchranný balíček má totiž hneď niekoľko podmienok, pripomína Junicke. Musí ísť o dočasné riešenie pre banky, ktoré nezvládli stresový test Európskej centrálnej banky (ECB), ale zároveň sú stále solventné. Banky by ale mali byť tiež dostatočne veľké, pričom balík by im mal pomôcť prekonať riziko finančnej destability, ktorá by mohla ohroziť celkovú ekonomiku.
Keď však pred dvoma týždňami Rada ministrov uvoľnila daný fond vo výške dvadsiatich miliárd eur, minister hospodárstva Pier Carlo Padovani to okomentoval slovami, že to nie je iba pre MPS, ale aj pre ďalšie situácie. A dodal, že banky, ktoré majú záujem, môžu podať žiadosť. Svoju žiadosť o preventívnu rekapitalizáciu tak pridali dve stredne veľké banky: Banca Popolare di Vincenza a Veneto Banca, ktoré dohromady potrebujú zhruba päť miliárd eur. Ale tiež malé banky typu Fondazione Banco Sicilia. Čo sa týka ich kondície, podľa analytikov je to veľmi zložité odhadnúť. ECB totiž nevydáva výsledky stresového testu pre banky tejto veľkosti. Napriek tomu, podľa odhadov, by obom Veneto bankám malo dohromady stačiť spomínaných päť miliárd eur. Či ale spĺňajú podmienky pre rekapitalizáciu, nie je úplne jasné.
"Zatiaľ čo ECB bude skúmať, či sú životaschopné a akú veľkú rekapitalizáciu potrebujú, Európsku komisiu bude zaujímať, či pomoc od talianskej vlády je v súlade s pravidlami EÚ. Ako z hľadiska konkurenčných výhod, tak predovšetkým, či sú dostatočne veľké, aby predstavovali systémové riziko. Predsa len ich aktíva dohromady dosahujú 70 miliárd eur, čo je asi polovica toho, čo MPS," konštatuje Junicke.
Obe tieto banky už v minulom roku raz zachránené boli, a to súkromným fondom Atlante. Jeho manažérom je súkromná firma Quaestio Capital Management a investorov sú banky a inštitucionálni investori.
Problémy talianskeho bankového sektora sú previazané s problémami reálnej ekonomiky, ktoré Taliansko sprevádzajú už po viac ako dve dekády. Reálny rast ekonomiky spomalil najmä potom, čo sa Taliansko vzdala národnej meny a namiesto nej prijala euro. Zo začiatku riešila vláda pomalší rast zadlžovaním. Taliansky dlh v pomere k HDP, ktorý počas posledných 20 rokov rekordne narástol, sa vyšplhal cez 130 percent. Taliansky dlh, ktorý je po Grécku druhý najväčší v Európe, sa s ohľadom na nulový rast HDP stabilizuje len pomaly a ťažko a vďaka relatívne vysokým úrokom naďalej zaťažuje taliansky rozpočet.
Talianom nepomáha ani silné euro. To je ťahané produktívnou nemeckou ekonomikou a v žiadnom prípade neodráža úroveň talianskej produktivity. Výsledkom je aj slabý taliansky vývoz. Jedinou nádejou tamojšej ekonomiky tak zostávajú paradoxne verejné financie, už ale v súčasnosti silno zadlžené. "Aby sa Taliansko dostalo späť do finančnej stability, musela by jej ekonomika rásť rýchlejšie alebo aspoň rovnako rýchlo ako verejný dlh. Existujú dve možnosti. Buď zefektívniť systém zavedením reforiem, alebo znižovať verejný dlh," konštatuje Junicke. Úroky činia viac ako 4 % z ročného HDP, čo je takmer štyrikrát viac než v Nemecku.
Bankový systém v čase globalizácie, a v Európe zvlášť, je prepojený. Insolvencia jednej banky okamžite vzbudzuje nedôveru voči všetkým, pričom likvidita na trhu vysychá. Pokiaľ začne padať jedna banka, hrozí reťazová reakcia. Mohlo by teda dôjsť k ochromeniu celého bankového systému nielen v Taliansku, možno by to neustáli ani banky v zahraničí. Rizikom je, že časť podielov na akciách a dlhopisoch bánk majú iné banky z danej krajiny alebo banky z iných európskych krajín. Takže ak nebudú zachránené zlé banky, hrozí, že sa nakazia aj tie zdravé.
Podľa dát z Banky pre medzinárodné vysporiadanie (BIS), medzinárodné prepojenie talianskeho bankového sektora je okolo 80 miliárd dolárov, tento podiel postupne klesá, v roku 2008 to bolo 300 miliárd USD. Pričom 60 percent týchto záväzkov drží Francúzsko, Nemecko a Španielsko.
A čo sa týka celkového zadlženia Talianska, ako súkromného, tak i vládneho, v zahraničí je držaných asi 660 miliárd USD, z čoho asi polovica je vo Francúzsku. Samotné Francúzsko drží takmer 290 miliárd USD týchto záväzkov. Na druhom mieste je Nemecko s 85 miliardami eur.
Aj keď nie je samozrejme isté, že Veneto banky spadajú do kategórie "too big to fail", vláda neoficiálne argumentuje, že ich prípadný pád by vyvolal šok na talianskom finančnom trhu. "To by sa odrazilo v reálnej ekonomike, navyše by to podporilo ďalšiu anti-euro politickú vlnu. Keďže sa v Taliansku blížia voľby, nahrávalo by to predovšetkým euroskeptickým stranám ako je hnutie 5 hviezd," premýšľa analytička Junicke.
Pri páde talianskych bánk by mohlo ísť ku dnu aj Francúzsko, ktoré má po Nemecku najväčšiu obchodnú bilanciu so svojím talianskym susedom. Je tak otázkou, či je dosť silné na to, aby prípadné problémy talianskeho bankového sektora ustálo. Navyše Európa už čelí Brexitu alebo otázkam okolo gréckeho dlhu, ktoré sa výrazne dotýkajú ekonomík všetkých európskych krajín.
V určitom zmysle je situácia vo Francúzsku podobná tej v Taliansku a ďalších južných štátoch. Francúzsko tiež čelí nízkemu ekonomickému rastu a vysokému verejnému dlhu, ktorý dosiahol cez 96 % francúzskeho HDP. Francúzsky rozpočet nebol vyrovnaný alebo v prebytku od roku 1974 a verejné výdavky, ktoré tvoria okolo 56 percent HDP, sú najvyššie v eurozóne. Rovnako ako Taliansko má Francúzsko problémy s konkurencieschopnosťou, dané príliš silným eurom.
"Francúzska priemyselná produkcia od zavedenia eura klesá, v roku 2016 tvoril priemysel 14 percent pridanej hodnoty, pričom v roku 1995 to bolo takmer 20 percent. Aj keď nie sú k dispozícii presné dáta, niektorí ekonómovia ešte pred zavedením zápornej depozitnej sadzby v roku 2016 odhadovali, že pre Francúzsko a Taliansko je euro asi o 25 percent nadhodnotené," pripomína Junicke.
Previazanosť systémov krajín sa ukázala už v predošlej finančnej kríze. Pád jednej banky ohromí finančný trh, zmrazí jeho likviditu a vedie k reálnej globálnej kríze. "Preto je v záujme talianskej vlády, ako aj celej eurozóny, aby sa danej kríze predchádzalo. Eurokomisárka pre hospodársku súťaž Margrethe Vestagerová zdôraznila, že sa Taliansko nachádza v, plytkej, priateľskej 'vode, a preventívna rekapitalizácia tak nerieši problém, ale funguje ako prevencia," uzatvára Junicke.
Nutnosť rekapitalizácie bánk, očistenie od zlých úverov a posilnenie bilancií bánk si uvedomujú aj v iných krajinách Európy. Šéfka bankového dohľadu Európskej centrálnej banky Daniele Nouyová vyhlásila, že v prípade, že niektoré banky v eurozóne nebudú ekonomicky životaschopné, budú musieť byť zrejme uzavreté. Nemecké banky sú najväčším veriteľom väčšiny problémových bánk, takže štátny bailout napríklad talianskym štátom je pre Nemecko výhodnejšie, než keby sanáciu bánk platili nemecké banky prostredníctvom strát na vlastnených dlhopisoch a akciách problémových bánk. Na druhej strane stojí ECB a Európska komisia, ktoré chcú, aby sa ich systém pravidiel dodržiaval.
Ďalším problémom pre banky Banca Popolare di Vicenza a Veneto Banca je, že časť majiteľov dlhopisov banku žaluje, že boli nútení premeniť svoje podiely do akcií. Ak sa banka s nimi nedohodne mimosúdne, hrozí neistota ohľadne veľkosti týchto prípadných súdnych pohľadávok. A táto neistota by ďalej mohla narúšať stabilitu týchto bánk a znižuje šancu na rýchle riešenie situácie.
Samotní Taliani sa cítia situáciou okolo bánk zneistení, mnohí sa domnievajú, že za situáciu v bankách môže skutočne zlý manažment a že vďaka tomu, že sa do situácie vložil štát, existujúci investori a držitelia účtov nie sú zatiaľ príliš ovplyvnení. Len tí, ktorí majú uložených viac ako sto tisíc eur, čo sa ale netýka mnohých ľudí. Kroky vlády na záchranu bánk považujú za správne z dvoch dôvodov. Chránia držiteľa účtov a investorov, ktorí by inak prišli o peniaze v dôsledku úpadku a za druhé by inak Taliansko mala ešte horší obraz v rámci svetovej ekonomiky. "Avšak, aby sa zabránilo tomu, aby banky v budúcnosti čelili opäť rovnakým problémom, mala by byť väčšia kontrola vedenia zo strany našej centrálnej banky," dodáva Giuliano Giuliani, rodený Talian, ktorý momentálne pracuje v spoločnosti British American Tobacco v Amsterdame. V opačnom prípade by skutočne mohla nastať reťazová reakcia. "Taliansko je treťou najväčšou ekonomikou v Európskej únii a ôsmou na celom svete, a to napriek tomu, že lenivé somáre," smeje sa Giuliani. Zrútenie bankového sektora síce zatiaľ považuje za nepravdepodobné, ale v prípade, že by sa tak skutočne stalo, mohlo by to spustiť dominový efekt s definitívnym koncom EÚ.
