Postavme sa workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história

Diskusia 5  
Postavme sa  workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história
Zdroj: QZ
Foto: TASR/AP;thinkstock;YT/Vikatan TV


14. 11. 2017 - Charles Darwin aj Charles Dickens pracovali len štyri hodiny denne, nám by to malo stačiť tiež.

Zásadným predpokladom dnešného všadeprítomného kultu produktivity je, že čím viac hodín trávite v práci, tým viac dokážete stihnúť. To sa javí ako dosť logické, ale zároveň to vedie k ochoreniam vyvolaným stresom a syndrómu vyhorenia. Bez ohľadu na to, že byť večne "vyťažený" sa stalo symbolom spoločenského postavenia 21. storočia, je tu časť populácie, ktorá tvrdí, že pracovať menej ako 35 hodín týždenne by nemalo byť len výsadou pre vyvolených.

Rastúce hnutie proti workoholizmu tvrdí, že kľúčom k vyššej produktivite je pracovať menej hodín. Kľúčovým je odpočinok. "Desiatky rokov výskumov ukazujú, že korelácia medzi počtom odpracovaných hodín a produktivitou je veľmi slabá," hovorí Alex Soojung-Kim Pang zo Stanford University, ktorý   obhajuje štvorhodinový pracovný deň. Istá štúdia z Illinois Institute of Technology z roku 1950 zistila, že vedci, ktorí strávili 25 hodín týždenne na pracovisku neboli produktívnejší ako tí, ktorí tam strávili päť hodín. Vedci pracujúci 35 hodín týždenne boli z polovice tak produktívny ako ich kolegovia s 20 hodinovým týždňom, zatiaľ čo pracovníci, ktorí pracovali 60 hodín alebo viac, boli najmenej produktívni zo všetkých.

Postavme sa  workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história

Pri zavádzaní kratších pracovných dní môžu nastať komplikácie na postoch manažérov a vedúcich pracovníkov. "Mnoho spoločností v Škandinávii zistilo, že produktivita firiem rástla tak ako aj spokojnosť zamestnancov po skrátení pracovného času," hovorí Pang.

Denná rutina rovnako nemusí nutne spôsobovať pokles produktivity. „Odskočiť si z práce na obed neznamená, že vaša výkonnosť na niekoľko hodín klesne. Pri pohľade na životy väčšiny tvorivých osobností histórie vidíme, že svoj život zasvätili práci, ale nie celé dni," píše Pang.

Podľa dnešných štandardov by sme osobnosti ako britský prírodovedec Charles Darwin a spisovateľ Charles Dickens, mohli považovať za celkom slušných flákačov. Pracovali len štyri až päť hodín denne. Rovnako tak autori Alice Munro, Gabriel Garcia Marquez, William Somerset Maugham, Anthony Trollope, a Peter Carey, vedec John Lubbock, režisér Ingmar Bergman, spisovateľ Arthur Koestler, a matematik Henri Poincaré. Všetci dokázali hodiny oddychovať. Podľa Panga to bolo pre ich prácu rovnako dôležité ako čas strávený skutočnou prácou. "Keď sa na chvíľu zastavíme a oddýchneme si, to nie je daň z kreativity, to je investícia do nej," tvrdí Pang

Pozrime sa na päť osobností, ktoré sú dôkazom toho, že odísť z práce skôr a trochu si oddýchnuť, môže byť prospešnejšie, než si povinne odsedieť osem a pol hodiny denne.

Postavme sa  workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história

Charles Darwin
Do svojich 73 rokov britský prírodovedec Charles Darwin publikoval 19 kníh, od Zloženia a rozšírenia koralových útesov až po Pôvod druhov, čo je možno jedna z najvplyvnejších teórií v histórii vedy. Čas, ktorý strávil Darwin vedeckou prácou, teoretizovaním, písaním a experimentovaním, sa zvyčajne skladala z iba troch 90 minútových periód denne. Po rannej prechádzke a raňajkách Darwin pracoval od 8 do 9:30, následne si dožičil pauzu na čítanie, písanie listov alebo počúval čítanie románu. V 10:30 sa vrátil k paradigme posúvajúcim experimentom vo svojej voliére alebo v skleníku. Na poludnie, keď vyhlásil,  "Mám za sebou dobrý kus práce," vyrazil na prechádzku. Po obede si na hodinku zdriemol  a písal listy. Po ďalšej prechádzka sa vráti do svojej pracovne, kde zostal od 16 do 17:30 hod. Potom nasledovala večera s rodinou. "Ak by bol Darwin dnes univerzitným profesorom, popieral by definitívu pracovnej produktivity," píše Pang. "Keby pracoval niekde v podniku, za týždeň by dostal výpoveď."

Postavme sa  workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história

G. H. Hardy

Jeden z popredných britských matematikov začiatku 20. storočia začínal svoj deň s čítaním výsledkov kriketu počas raňajok. Potom, od deviatej do jednej sa zameral na matematiku. Tenis a dlhé prechádzky vypĺňali pravidelne jeho popoludnia. "Štyri hodiny tvorivej práce denne je asi limit pre matematika," povedal raz Hardy svojmu kolegovi na Oxforde, píše Pang. Hardyho blízky spolupracovník, John Edensor Littlewood, s takýmto postojom súhlasil. Plná sústredenosť na vážnu prácu znamenala, že matematik mohol pracovať "štyri hodiny denne alebo maximálne päť, s prestávkami asi každú hodinu (možno na prechádzku)."

Postavme sa  workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história

Charles Dickens

V mladosti to bol nočný vták, autor viac ako tuctu románov, sa neskôr zžil s "metodickým usporiadaním dňa ako mestský úradník," povedal jeho syn Charley. Od deviatej do druhej tvoril  v absolútnom pokoji. S jedinou prestávkou na obed. Po piatich hodinách, mal svoj pracovný deň Dickens za sebou.

Postavme sa  workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história

Thomas Mann
Nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny, ktorý publikoval uznávaný román Buddenbrookovci ako 35-ročný, sa zatváral do svojej kancelárie denne od deviatej do obeda. To bol čas vyhradený pre romány. Popoludní sa už venoval čítaniu neustále kopiacej sa korešpondencii a prechádzkam. Po hodinovom „šlofíku“ a popoludňajšom čaji, strávil ďalšiu hodinu alebo dve prácou na jednoduchších krátkych dielach prípadne editáciou textov.

Postavme sa  workoholizmu: Menej hodín v práci neznamená slabší výkon, dokazuje to aj história

Edna O'Brienová

V roku 1984 vyšiel rozhovor v The Paris Review s írskou spisovateľkou Ednou O'Brienovou. Hovorila vtedy aj o svojej každodennej štvorhodinovej rutine. "Keď ráno vstanem, dám si šálku čaju, a prejdem si do inej miestnosti pracovať. Nikdy nechodím von na obed, skutočne nikdy. Ale s prácou skončím okolo jednej, alebo druhej a zvyšok popoludnia sa už venujem všedným veciam. Vo večerných hodinách čítam, alebo sa vyberiem do divadla, alebo kina. Alebo na návštevu mojich synov. Nikdy nepracujem v noci, pretože ma ovládnu bezútešné veci. Neviem sa sadnúť a tvoriť tristošesťdesiatpäť dní v roku, nie som ten typ spisovateľa, hoci by som si to želala."